Výlet do minulosti: Černobyľ a tajomné mesto Pripiať

Čím to je, že ľudí priťahujú tragédie? Nechcú byť ich súčasťou, no zároveň im nevedia odolať a túžia ich vidieť z blízka. Aj tak by sa dalo opísať ukrajinské mesto Pripiať ležiace neďaleko ukrajinsko-bieloruských hraníc. Bolo by jedno z mnohých, ak by sa koncom apríla 1986 nestalo dejiskom obrovskej katastrofy s mrazivým menom Černobyľ. Výbuch jadrovej elektrárne spustil sled udalostí, ktorých dopad vidíme dodnes. Ako to vyzerá na tomto mieste dnes?

Mesto duchov

Ukrajinské mesto Pripiať leží len 110 kilometrov severne od hlavného mesta Kyjev, no objavíte tu iný svet. Kým v Kyjeve sa ľudia prechádzajú po slávnom bulváre Chreščatik, zapaľujú sviečky v nádherných chrámoch sv. Sofie, sv. Ondreja či v chodbách Kyjevsko-Pečorskej Lavry, tak tu v Pripati je všade obsiahle ticho.

(zdroj: https://www.flickr.com/photos/porco_roso/)

Mesto duchov. Bez ľudí, bez pohybu, bez života. Akoby neexistovalo, no predsa tu stojí. Stačilo málo a všetko sa zmenilo.

Pripiať si nepožil dlho, stavali ho len od roku 1970 ako nové, moderné, sovietske mesto, neďaleko rozostavanej jadrovej elektrárne, ktorá bude nasledujúce roky dávať prácu a obživu ľudom zo širokého aj ďalekého okolia. Do mesta sa nasťahovalo takmer 50 tisíc ľudí. Komu by bolo vtedy napadlo, že správa o ňom obletí celý svet a stane sa synonymom pre katastrofu.

Pripiať sa začalo stavať ako nové mesto v roku 1970 (zdroj: https://www.flickr.com/photos/simonblink24/)

Pripiať sa nikdy nedožil dospelosti. V ten osudný aprílový deň v roku 1986 sa mestom rozutekal výbuch neďalekého Černobyľu. Reaktor číslo 4 sa prehrial, roztavila sa jeho aktívna zóna a následná explózia vymrštila do ovzdušia rádioaktívne látky. Nikto nevedel, čo sa deje a nikto si ani nevedel predstaviť následky.

(zdroj: https://www.flickr.com/photos/franganillo/)

Výbuch, ktorý zmenil svet

Svet už zažil atómové výbuchy, vie ako dopadli japonské mestá Hirošima či Nagasaki, ale nič podobné ako Černobyľ ešte nevidel. Aj v minulosti sa v atómových elektrárňach odohralo niekoľko incidentov, no Černobyľ ich všetky skryl do svojho rádioaktívneho prachu.

Dlhé roky sa nechcelo, nemohlo o havárii či jej následkoch hovoriť a hoci sa už Sovietsky zväz nachádzal v Gorbačovovej perestrojke, ani jemu nebolo do reči. Ako to teda napokon bolo? História sa zhodla na tom, že išlo o závažnú nehodu, na začiatku ktorej bol test.

Reaktor v Černobyle (zdroj: dovolenka.sme.sk)

V noci z 25. na 26. apríla 1986 sa v elektrárni rozhodli odstaviť reaktor číslo 4 na jeho pravidelnú údržbu. Pri skúške však mali vypnúť chladenie, a to vyústilo do momentu, kedy sa reaktor prehrial a Černobyľom otriasli prvé tri výbuchy. Špička atómového reaktoru odletela a tých pár sekúnd či minút zmenili okolitý svet.

Oheň, panika, rádioaktívne látky a neschopnosť bojovať s týmto nukleárnym infernom znamenal začiatok katastrofy nevídaných rozmerov.

Preč z rádioaktívneho mesta

Viete si predstaviť, aby vám niekto povedal, že si pobalíte jeden kufor a odvezú vás preč, bez toho aby ste vedeli kam a či sa ešte vrátite? Niečo podobné sa prihodilo v Pripiati krátko po katastrofe. Viac než tisícka autobusov prichádza evakuovať obyvateľov mesta, ktorých je tu v čase havárie už takmer 50 tisíc. Ďalšie desaťtisíce ľudí treba evakuovať z okolia.

Pohľad na Pripiať z výšky (zdroj: https://www.flickr.com/photos/iaea_imagebank/)

Pripiať, ale aj okolie zasiahla radiácia tak silná, že mala byť 100-násobne väčšia ako pri Hirošime či Nagasaki. Rádioaktívne látky unikali po výbuchu do ovzdušia ešte niekoľko dlhých dní. Zamorenie sa netýkalo len Pripiati či Černobyľu, ale jednou z najsilnejšie zasiahnutých krajín je neďaleké Bielorusko, kam sa oblak vybral. Radiáciu však namerali aj v oblastiach akými bolo Švédsko, Rusko či dokonca Japonsko. Švédi ako prví hovoria o katastrofe, o ktorej Sovietsky zväz mlčal.

(zdroj: www.pixabay.com)

Ničoho ste sa nesmeli v Černobyle a okolí dotknúť len tak, všetko bolo kontaminované a teda nebezpečné. Dnes, takmer 32 rokov po výbuchu sa radiácia zmenšila natoľko, že už nepredstavuje problém a návšteva týchto miest pri dodržiavaní bezpečnostných predpisov je bez rizika. Stále by však človek nemal týmito miestami kráčať sám bez dozoru, pretože nebezpečenstvo je neviditeľné.

Odkaz Černobyľu

Na Černobyľ sa nezabudlo ani nasledujúce roky. Viac sa o ňom hovorilo, hromžilo, nadávalo, obhajovalo, no nezabudlo. Jeho odkaz je stále zreteľným. To, čo sa tu stalo, cítiť v okolí aj dnes.

Jedným zo symbolov skazy sa stal tzv. Červený les plný borovíc. Zasiahla ho radiácia tak silná, že ho sfarbila do červenej až hrdzavej farby a toto miesto sa považovalo za jedno z najohrozenejších. Pre človeka je v lese radiácia stále privysoká, ale je zaujímavé sledovať, že sa do neho vrátil život aj zvieratá. Vtáci v Černobyle bežne nelietajú, no jeleňa či diviaka tu spozorovali mnohí. Aj to je dôkaz toho, že svet sa vie regenerovať, hoci mu to trvá dlho.

Červený les (zdroj: https://www.flickr.com/photos/franganillo/)

Odkaz však tkvie najmä v ľuďoch. Nedá sa už presne spočítať, koho úmrtie bolo v dôsledku Černobyľu a koho nie, no aj napriek tomu si štúdia z New Yorku trúfla odhadnúť, že výbuch a séria nešťastných udalostí, chorôb, nedbanlivosti či radiácie stála do dnes život neuveriteľných 985 tisíc ľudí. Kapitola Černobyľu sa pomaličky uzatvára a dokazuje to aj nový sarkofág, teda plášť, ktorý má za úlohu zakryť miesto nešťastia, aby tak neunikali nebezpečné látky. Život do Pripiate to však už nevráti.

V lákavom, opustenom meste

Dnes nie je žiadnym problémom vydať sa z Kyjeva v rámci výletu na miesta, ktoré sa zapísali do dejín sveta tmavými písmenami. Pripiať a Černobyľ ležia odtiaľto len niečo cez 100 kilometrov. Radiácie sa netreba báť a kto sa odhodlá vydať sem, ten zažije niečo unikátne a neopakovateľné.

Pripiať je známa ako „mesto duchov“ a kým tam nie ste, znie to ako klišé. Akonáhle sa ocitnete medzi jeho domami, tak si na toto spojenie spomeniete niekoľkokrát. Do ruky dozimeter a prehliadka sa začína.

Je neopísateľné, aké myšlienky človeku víria hlavou, keď sa ocitne v opustenej, rozpadnutej plavárni, na zemi vidí pohodené detské hračky, v bytoch je všetko tak, ako to ľudia nechali pri úteku, len nahlodané časom. Oči blúdia po obrovskom ruskom kole, ktoré mlčky stojí a hľadí na skazu mesta či detského parku. Škola zíva prázdnotou, na stenách nápisy, porozhadzované bukvy z ruskej abecedy, knihy, zošity, obrazy.

Ruské kolo v Pripiati (zdroj: ww.pixabay.com)

Kráčate popraskanými ulicami a počúvate príbehy. Práve o príbehoch je celý Černobyľ. Veď to, čo sa tu stalo sa mohlo stať kdekoľvek. Aké to tu bolo? Ako sa to mohlo stať?

Černobyľ je miestom, kde pri prechádzke cítite ako skutočne žijete. Odrazu stojíte zoči voči elektrárni. Toľkokrát ste ju videli na obrázkoch, no toto je iné, teraz ju máte pred sebou a sledujete ako sa vyrovnáva s novým krytom. Sem tam skontrolujete stav radiácie, ale všetko sa drží v normálnych, nie nebezpečných číslach. Tak to má byť. Dnes je totiž Černobyľ o zážitku a pre ne človek cestuje.