SME

Hypotéka v dvadsiatke. Ako vyzerá opak mileniálov?

Hypotéka v dvadsiatke. Ako vyzerá opak mileniálov?

Pracujú, splácajú hypotéku, chodia na bytové schôdze a vychovávajú deti. Pritom sami nimi ešte nedávno boli.

P ísal sa rok 2013 a pred Petrom Streicherom stála otázka, či chce mať štandardné splátky alebo progresívne rastúce, koľkoročnú fixáciu si vyberie a či mu bude stačiť hypotéka, alebo požiada aj o spotrebný úver.

Nebol by to nijak výnimočný príbeh, keby nemal v tom čase čerstvých dvadsať jeden rokov. Jeho rovesníci sa ešte len obzerali po okolí, chodili na úrady práce a hádali sa s rodičmi, či nie je príchod domov o šiestej ráno predsa len trochu neskoro.

Mladý Pezinčan si namiesto najnovších tenisiek vyberal zariadenie do bytu a jeho pravidelné mesačné výdaje nepredstavovali 5,99 eur za Spotify ani 7,99 eur za Netflix, ale stovky eur za splátku hypotéky.

V jednej veci však bol rovnaký ako jeho bývalí spolužiaci, aj on išiel na vysokú školu. Len s tým rozdielom, že nebýval celý čas na internáte, ale neskôr už u seba.

Nájsť podobné príbehy nebolo jednoduché, lebo s mladými sa buď nechcú rozprávať banky, alebo im celý nápad zobrať si hypotéku zavrhnú rodičia. Trojici mladých sa to však podarilo. Čo ich k tomu viedlo, aké s tým majú skúsenosti a urobili by tak znovu?

Flourish Embed
Výhľad, kvôli ktorému si Peter Streicher vybral svoj budúci byt. (zdroj: Peter Streicher)

Peter: Hypotéku podpísal v 21 rokoch

Peter bol ešte stredoškolák, keď rodičom prvý raz povedal, že si kúpi byt. Síce to nechcel urobiť hneď, ale vedel, že na to nebude dlho čakať.

„Už keď som brigádoval počas strednej školy a zarábal nejaké peniaze, vedel som, že si ich odkladám primárne na to, aby som mal z čoho financovať úvodné náklady na hypotéku. Jednoducho som chcel mať niečo vlastné a uvedomoval som si, že nemôžem donekonečna bývať u rodičov. Taktiež mi prišlo zbytočné byť v podnájme a splácať hypotéku niekomu inému, keď som si mohol splácať vlastnú,“ spomína Peter Streicher, ktorý pôsobí v oblasti IT.

Dostať hypotéku bolo náročné. Celý proces trval skoro rok. Začal som ju vybavovať v dvadsiatich a podpísal v dvadsaťjednotke.

Peter Streicher

Rodičia to síce vnímali ako rozumnú úvahu, napriek tomu hádzali rukou, že len hovorí do vetra a najbližšie roky to určite nebude riešiť. No len čo zmaturoval, okamžite sa to stalo témou dňa.

Napísal si na papier predpokladané náklady na energie, stravu, splátku hypotéky a sumu, ktorú by bol schopný dostať na základe vtedajšieho príjmu a začal si prechádzať ponuky bytov v Bratislave.

„Síce som chcel niečo vlastné, ale nechcel som ísť naslepo do prvej veci, ktorú uvidím. Nakoniec som sa tomu neubránil, lebo hneď prvý byt mal tak krásny výhľad, že som už nehľadal ďalej,“ spomína Peter na byt v bratislavskom Novom Meste.

Kvôli nízkemu veku však nemal okolo seba žiadneho rovesníka, s ktorým by sa dokázal poradiť. S otázkami teda chodil za súrodencami. Má ich štyroch, všetci sú starší a žiadaním o hypotéku si už prešli.

„Základné veci som konzultoval so súrodencami, predovšetkým so sestrou a švagrom, no vybaviť si hypotéku bolo náročné. V banke mi povedali, že keby som prišiel priamo na pobočku a riešil to bez finančnej poradkyne, tak by som ju nedostal. Celý proces trval skoro rok. Začal som ju vybavovať v dvadsiatich a podpísal až v dvadsaťjednotke,“ prezrádza Peter.

Urobil tak v čase, keď rodičia boli akurát na dovolenke. Keď sa vrátili, pýtali sa, čo má nové.

„Kúpil som si byt,“ odpovedal im.

Flourish Embed

Rodičia mu neverili, až kým neukázal rezervačnú zmluvu. Chvíľu tomu neveril ani on sám, respektíve nevedel, čo ho čaká a musel sa s tým naučiť fungovať.

„Síce som dovtedy nežil od výplaty k výplate a každomesačná splátka nebola pre mňa až taká bolestivá, ale zrazu na mňa doľahlo, čo som spravil. Chvíľu mi trvalo sa s tým vyrovnať, ale v porovnaní s ostatnými vecami, do ktorých som investoval, mi toto príde najrozumnejšie. Vnímam to ako investíciu,“ hovorí Peter.

Finančne ma bolelo výrazne viac to, že som prestal byť študentom, ako to, že som si kúpil byt. Po vysokej škole to začalo byť podstatne náročnejšie.

Peter Streicher

V prípade výdavkov na život ho omnoho viac zaskočil koniec štúdia ako splácanie hypotéky.

„Až keď človeku skončí štatút študenta, uvedomí si, aké má reálne výdavky na život. Finančne ma bolelo výrazne viac to, že som prestal byť študentom, ako to, že som si kúpil byt. Po vysokej škole to začalo byť podstatne náročnejšie,“ spomína Peter.

Upokojovalo ho však, že v najhoršom prípade môže byt predať alebo ho prenajať, keď v ňom práve nebude žiť. Aktuálne pracuje v Prahe a byt dal do dlhodobého prenájmu, čo mu spláca hypotéku.

„Keby som sa mal rozhodovať teraz, určite by som do toho išiel znovu aj v tak mladom veku. Síce som sa chvíľu cítil zvláštne, ale keď som prešiel cez viaceré štáty a bol na Erasme vo Fínsku, už mi to zvláštne neprišlo. Vo svete je to normálna vec, lebo nehnuteľnosti sú tam podstatne drahšie a mladí musia začať skôr, aby dokázali hypotéku doplatiť v normálnom veku,“ hovorí Peter.

Peter má 28 rokov a takmer tretinu hypotéky splatenú, už však nie je medzi rovesníkmi taký exot ako po strednej škole. Teraz je to už bežná súčasť ich životov. Pri otázke, či by si bol ochotný zobrať aj inú formu pôžičky, však odpovedá negatívne.

„Jednoznačne nie. Nemám rád pôžičky ani pocit, že niekomu niečo dlžím,“ prezrádza.

Podobne reagovali aj mladí v prieskume, ktorý pre Slovenskú sporiteľňu pri príležitosti 30. výročia Nežnej revolúcie pripravili spoločnosti Insight Diver a G82. Pôžičky považujú za negatívnu záležitosť a hypotéku na bývanie vnímajú ako jediný druh pôžičky, nad ktorou reálne uvažujú.

Väčšina z nich však mala minimum informácií o hypotéke, napriek tomu ju považujú za omnoho lepšiu investíciu než „vyhadzovanie peňazí za podnájom“. Agentúry realizovali prieskum v auguste a septembri 2019 na vzorke 1580 osôb vo veku 15 až 30 rokov.

Viktória Krutáková si v Bratislave kúpila byt tri dni po oslave svojich 22. narodenín. (zdroj: Martin Katler, unsplash.com)

Viktória: Hypotéku podpísala v 22 rokoch

Život v podnájme motivoval ku kúpe vlastnej nehnuteľnosti aj 22-ročnú Viktóriu Krutákovú. Pochádza z Piešťan, na privátoch a internátoch žije od strednej školy a hypotéku podpísala v polovici novembra 2019, tri dni po narodeninách.

„Bolo mi ľúto dávať peniaze cudzím ľuďom za podnájom. V Bratislave sú ceny podnájmov strašne vysoké a príde mi lepšie splácať niečo vlastné. Navyše sme v bytoch vždy bývali viacerí, kvôli čomu nevyzerali spoločné priestory najlepšie. Prestalo ma to baviť, už som chcela mať svoj poriadok a pokoj,“ vysvetľuje Viktória.

Hypotéka mi nepríde ako zlá voľba, navyše má nižšie úroky ako iné úvery. Na kúpu auta by som si nepožičiavala.

Viktória Krutáková

Je dva roky od skončenia strednej školy, odvtedy pracuje ako grafická dizajnérka.

Otázka kúpy bytu stála na stole dlho, začala o tom premýšľať už pred rokom a pol. Keď si vyrátala, že platiť za podnájom nie je veľmi výhodné a že by jej lepšie vyšlo kúpiť si vlastný byt, o inom už nechcela počuť.

Stanovila si parametre bytu aj možnú výšku úveru a začala hľadať. Keď si po dvoch mesiacoch vyhliadla byt v časti Nové Mesto v Bratislave, zostávalo vybaviť hypotéku.

„Pôvodne som chcela menší byt, no keď som si uvedomila, že tie najmenšie sú v prepočte na meter štvorcový najdrahšie, kúpila som si o zhruba 20-tisíc eur drahší. Kvôli tomu sme museli celú hypotéku prepočítavať nanovo a zabralo to viac času. Našťastie sú v bankách rôzne výhody pre mladých a pomohli mi aj rodičia, bez čoho by som si hypotéku nedokázala vybaviť,“ hovorí Viktória.

Flourish Embed

Z rovesníkov a okruhu kamarátov je jediná, kto aktuálne rieši hypotéku, navyše v byte ešte nebýva a prvá splátka hypotéky ju ešte len čaká. Aj preto sa z toho nevie úplne tešiť a má zmiešané pocity. „Budem to finančne zvládať?“ kladie si otázku.

Odpoveďou sú opatrenia, ktoré si sama vytvorila.

„Budem sa musieť uskromniť v obchodoch a dávať si pozor na ceny. Tiež som pripravená variť si každý deň, pretože najviac peňazí míňam na jedlo. Za jeden obed platím v priemere šesť eur, čo sa môže v prípade vlastného varenia výrazne znížiť,“ odhaduje Piešťanka.

Výraznejšie sa však na to nepripravuje, nakoľko nebude platiť omnoho vyššiu sumu, než platila za podnájom. Napriek tomu sa niektorí jej blízki chytajú za hlavu, že sa zadlžuje príliš skoro a mala by radšej počkať, kým bude v práci dlhšie, kým to bude môcť riešiť spoločne s partnerom, kým prejde údajná hroziaca kríza, kým sa ustáli a ďalšie kým, kým, kým.

„Veľa ľudí mi hovorilo, aby som si byt nekupovala. Mne však hypotéka nepríde ako zlá voľba, navyše má nižšie úroky ako iné úvery. Napríklad na kúpu auta by som si nepožičiavala, som ochotná kúpiť si ho jedine z úspor,“ dodáva Viktória.

Takto rozmýšľajú aj mileniáli z prieskumu. K pôžičke by pristúpili len v prípade akútnej potreby. A keď už k tomu má prísť, radšej si požičajú od súrodenca ako od rodiča. Rodičom podľa nich treba vysvetľovať viac a nie vždy sa to zaobíde bez výčitiek.

O krátkodobej pôžičke nerozmýšľajú takmer vôbec a určite by po nej nesiahli kvôli veci „pre radosť“. Výnimkou sú jedine naozaj nevyhnutné a potrebné veci, akých sa však v ich životoch zatiaľ veľa neobjavuje.

Flourish Embed
Koláče, ktoré pečie Marcela Masarovičová pod značkou Mackine torty. (zdroj: Patrícia Gyenesová)

Marcela: Hypotéku podpísala v 21 rokoch

Treťou osobou, ktorá si zobrala hypotéku tesne po dvadsiatke, je Marcela Masarovičová z Prievidze. Ona, Peter aj Viktória sú však celkom odlišné prípady.

Povedala som si, že keď už niekomu dávať peniaze, tak banke.

Marcela Masarovičová

Peter Streicher spláca hypotéku už dlhodobo, Viktória Krutáková s tým ešte len začína a Marcela Masarovičová ju už nespláca vôbec. Narodila sa v roku 1994, študovala hotelovú akadémiu, v máji 2015 zmaturovala a v decembri si s priateľom brali úver. Mala vtedy 21 rokov a dnes je už štyri mesiace bez splácania hypotéky. S priateľom sa totiž rozišli a byt zostal jemu.

„Som s tým v pohode, nakoľko som mladšia ako on a hypotéku môžem stále dostať pomerne ľahko,“ hovorí Marcela.

Aktuálne má 24 rokov a vysvetľuje, prečo si s priateľom brali spoločnú hypotéku, aj keď neboli zosobášení.

„Boli sme spolu celú strednú školu a už som sa nevedela dočkať, kedy začnem zarábať. Môže to znieť zvláštne, ale baví ma mať výdavky. Niečo si kúpiť je dobrý pocit . Rodičia sa ma pýtali, či nechceme ísť radšej do podnájmu, ale zhodli sme sa, že v najhoršom prípade sa rozídeme a byt zostane jednému z nás,“ vysvetľuje stredná z troch sestier, s ktorými dovtedy bývala v trojizbovom byte.

„Povedala som si, že keď už niekomu dávať peniaze, tak banke,“ dodáva.

Odkedy si s priateľom tľapli na spoločné bývanie, rozbehol sa kolotoč vybavovania a neustáleho počúvania, že sú rizikovými klientmi. On preto, lebo už jeden úver mal a ona kvôli tomu, že bola mladá, zamestnaná len polroka a navyše na dobu určitú. Vo viacerých bankách im odmietali dať úver, vyšlo to až v Slovenskej sporiteľni.

Na nízky vek doplácala aj pri vybavovaní na úradoch či bytových schôdzach, kde sa na ňu každý pozeral cez prsty.

Zrazu som si musela šetriť aj na nový luster za sto eur. Vždy sa objavili nečakané výdaje.

Marcela Masarovičová

„Nikde ma nebrali vážne, lebo som bola mladá. Keď som sa na niečo pýtala, lebo som si chcela byť istá, či tomu rozumiem správne, všade sa na mňa pozerali, ako to môžem nechápať. Dávali mi najavo, že som mladá a neviem, čo chcem,“ spomína Marcela.

Ona nielenže vedela, čo chce, ešte aj začala brať život vážnejšie. Nastavila si trvalý príkaz a dala si podmienku, že najskôr splátka hypotéky, potom všetko ostatné.

„Musela som si určiť priority, či pôjdem von, alebo si odložím peniaze. Zrazu som si musela šetriť aj na nový luster za sto eur, ktorý sa mi páčil. Vždy sa totiž objavili nečakané výdaje alebo nejaké nedoplatky. Som za to však rada, človeka to naučí zodpovednosti,“ priznáva Marcela.

Keď sa neskôr rozhodla odísť zo zamestnania a začať podnikať, musela trochu zariskovať. Bol 1. apríl 2018 a prvý raz piekla torty inde ako doma. Dovtedy ich totiž pripravovala v byte a po nociach. Cez deň bola v práci, potom prišla domov a znovu bola v práci.

„Povedala som si, že ak mi podnikanie nepôjde, niečo si nájdem. Bola som mladá a ešte vždy som mohla ísť robiť čašníčku alebo niekam za pás. Radšej som to skúsila vtedy, keď som mala iba úver, ako začínať neskôr popri deťoch a výrazne vyšších výdavkoch,“ hovorí Marcela.

Začínala s jednou tortou za deň, teraz býva vyťažená aj na mesiac dopredu. Zamestnáva jednu cukrárku, dokáže spraviť 25 tort týždenne, množstvo koláčov aj cheesecakov a keď na Instagrame oznámi, že bude mať deň otvorených dverí, pred výrobňou sa zídu desiatky ľudí od skorého rána.

So svojou cukrárňou Mackine torty kedysi dodávala koláče aj do kaviarní, dnes už má zákazníkov výhradne na priamy odber. Niektorí si dokonca objednávajú každý týždeň, predovšetkým takí, ktorí sú v práci od rána do večera a doma sa im už nechce piecť.

Marcela je v práci v priemere dvanásť hodín denne a znovu rozmýšľa, že si zoberie hypotéku. Tá je pre ňu jedinou možnosťou, ako je ochotná zadlžiť sa.

Flourish Embed

„Brať si pôžičku na nové auto, elektroniku alebo dovolenku nedáva zmysel. Radšej si našetrím a dovtedy budem používať niečo staršie alebo nič. Zato byt na cene nestratí a pokiaľ sa oň budeš starať, môžeš ho mať do konca života,“ uzatvára Marcela.

Napriek tomu sa 84 percent mileniálov podľa prieskumu vyjadrilo, že majú väčší strach z nedostatku peňazí ako z dospelosti. Tvrdia, že peniaze im dávajú slobodu a súčasne ich zotročujú. Tretina z nich odhadla, že by potrebovali 200 až 500 eur mesačne na útratu, aby sa cítili slobodne. Ďalších 33 percent opýtaných by potrebovalo viac ako 500 eur. Názory sa zmenia, až keď si človek uvedomí, že zrazu si musí šetriť aj na nový luster za sto eur.

Tento článok vám prináša Slovenská sporiteľňa.

Pravidlá spolupráce medzi inzerentmi a redakciou si môžete pozrieť v tomto odkaze.

Autor: Mário Šmýkal pre Slovenskú sporiteľňu

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Čítajte ďalej

SME.sk Najnovšie Najčítanejšie Minúta Video
SkryťZatvoriť reklamu