Čistili koberce, pestovali uhorky. Prerazili až s tekvicovými jadierkami

Spĺňajú prísne rakúske kritériá, dostať ich u nás v Kauflande

(Zdroj: Barbora Girmanová)

Keď začiatkom roka vstúpite na akékoľvek pole na Slovensku, zostane vám ako spomienka len blato na topánkach. Podobne by ste pochodili aj v Malom Cetíne na juhu Slovenska, kde pestujú tekvicu a vyrábajú pražené tekvicové jadierka aj tekvicový olej.

Je koniec februára a polia sú bez úrody, v Kauflandoch v okolí Nitry si napriek tomu môžete od spoločnosti Tekvička kúpiť čerstvé jadierka upražené pred pár dňami. Platí to nielen vo februári, ale počas celého roka.

Ako dokážu zabezpečiť čerstvosť pražených jadierok aj mimo sezóny a prečo vyrábajú olej len raz za dva mesiace? Stojíme pri troch rozhorúčených peciach v Malom Cetíne a zisťujeme, ako sa vyrába tekvicový olej a čo si na slovenských jadierkach vážia Rakúšania.

Začínali čistením kobercov

Spoločnosť Tekvička dnes už sídli v modernom rodinnom dome a má aj vlastný lis na tekvicový olej. No keď pred 25 rokmi začínali, neexistoval žiaden lis a pražili doma v kuchyni. Bolo to jedno z viacerých povolaní, ktorým sa v tom čase venovali.

„Mali sme firmu na čistenie kobercov, prevádzkovali sme krčmu a chodili obrábať aj pole,“ rozpráva zakladateľka spoločnosti Marta Kozárová.

Neraz sa preto stalo, že počas dňa museli náhle odísť na pole alebo mali viac práce s kobercami, a tak sa v krčme za barom ocitla ich dcéra.

„Bolo to neúnosné a prestalo sa nám to páčiť. Pri pestovaní musíte byť neustále pripravení. Nepracujete vtedy, keď chcete, ale keď je dobré počasie. Poľnohospodár nemôže mať popri svojej práci aj inú robotu, preto sme sa začali venovať len pestovaniu,“ pokračuje Kozárová.

Súvisiaci článokPravda o šalátových uhorkách. O koľko kratšie vydržia bez plastovej fólie? Čítajte 

Kedysi nebolo v Malom Cetíne výnimočné, že niekto pestoval tekvicu. Rástla za každým domom a ľudia si privyrábali jej predajom. Podobne začala aj rodina Kozárová, no s tým rozdielom, že vydržala dodnes.

Najskôr mali jeden hektár poľa, potom tri, desať, dvanásť, šesťdesiat a dnes už obrábajú polia o rozlohe 300 hektárov. Okrem tekvice pestovali zemiaky a obľúbení boli aj pre uhorky - nakladačky.

„Kedysi sme zbierali 300 dební nakladačiek denne, čo sú dve veľké dodávky. Išli sme s tým na bratislavskú Miletičku a celé sme to tam dokázali predať. Ráno o piatej sa vytvorila šóra pred stánkom a o desiatej sme mali vypredané,“ usmieva sa Kozárová.

Aj napriek úspechu sa museli rozhodnúť, či si vyberú nakladačky alebo tekvice. Na obrábanie oboch plodín nemali dostatok kapacít.

„Prekrývali sa nám sezóny a nemali sme dostatok strojov. Jednu aj druhú plodinu sme totiž obrábali rovnakými strojmi,“ dodáva poľnohospodárka.

Kvôli kríze zatvorili osem obchodov

Prekrývanie sezón však nebolo jediné dobrodružstvo, ktoré museli riešiť. Viac im dala zabrať úloha vymyslieť vlastný stroj a napodobniť originál.

„Na začiatku sme nemali dostatok prostriedkov na kúpu nových zariadení, tak sme si stroje vyrábali sami. Nebolo to však ono, preto sme postupne začali prechádzať na profesionálne verzie,“ spomína Kozárová.

Odvtedy sa kvalita stala ich poznávacím znamením. Oproti konkurencii majú výrazne viac vyradených jadierok, nakoľko nechcú predávať poškodené ani polámané kusy a čo nespracujú do roka, to neponúkajú.

„Potrpíme si na kvalitu a čerstvosť, žiadne dvojročné jadierka. Skladujeme ich v suchých skladoch a zásoby máme maximálne na rok. Neskôr by už zostarli a zatuchli. Okrem toho ich pečieme zásadne len pred predajom,“ prezrádza Kozárová.

Môže sa preto stať, že to, čo sa dnes upečie v Malom Cetíne, je zajtra na pultoch Kauflandov a pozajtra na vašom stole.

„Naozaj to môže byť tak rýchlo, jadierka musíme dodať do jedného dňa od upečenia. Spolupráca s Kauflandom má tú výhodu, že od nás nenakupujú centrálne, ale každá prevádzka si objednáva zvlášť. Ako regionálny produkt sa nachádzame iba v Trnavskom kraji, kde je osem predajní,“ hovorí Kozárová a vysvetľuje, ako k spolupráci došlo.

„Kauflandu sme sa ozvali my, bolo to pred dvoma rokmi. Odvtedy sa počet objednávok minimálne zdvojnásobil,“ pochvaľuje si Kozárová.

Aj preto sa dnes už nestane, že by niekoľko dní nemali čo robiť. Sezóna tekvice síce trvá zhruba osem týždňov, v práci sú však každý deň.

Súvisiaci článokAko sa vyrába najčistejší slnečnicový olej Čítajte 

„Máme dve pekárky a šiestich traktoristov. Okrem toho nám pomáhajú brigádničky a pár sezónnych ľudí. Sme tu však prevažne rodina. Manžel, dcéry, krstný syn a zaťkovia,“ vymenúva Kozárová.

Z malého pestovania na jednom hektári sa tak stala veľká rodinná firma, ktorá mala pred krízou aj vlastné predajne v nákupných centrách. Bolo ich osem a všetky museli zatvoriť.

„Kvôli kríze sme boli polroka v mínuse, tak sme museli rad radom zatvoriť všetky predajne. Našťastie, stroje sme už mali nakúpené, pomáhali sme miestnym poľnohospodárom a mali sme aj viacero stabilných odberateľov, takže sme sa nebáli, že by sme skončili úplne,“ hovorí Kozárová.

Veľkou záchranou bol pre Kozárovcov rakúsky trh, kde je tekvicový olej takou tradíciou, že ho používajú úplne všade. Doma, v reštauráciách, v závodných kuchyniach, do šalátov, polievok, nápojov aj len tak osamote.

„Až 90 percent produkcie vyvážame, predovšetkým do Rakúska. Boli sme sa tam aj pozrieť, ako sa olej vyrába, a začali si robiť vlastný. Oni pred lisovaním jadierka nasolia a upražia, vďaka čomu má olej orieškovú chuť. My ich lisujeme surové a bez tepelnej úpravy, čím vzniká prirodzený naturálny olej a zostávajú v ňom všetky výživné látky,“ opisuje Kozárová.

Prísne kritériá Rakúšanov

V Tekvičke sa olej stal stabilným a obľúbeným produktom, napriek tomu je skôr zázrak zastihnúť niekoho, ako ho vyrába. Robia to raz za dva mesiace a keď už k tomu dôjde, pracujú nepretržite deň-noc.

„Pri lisovaní stroj nevypíname, inak by sme si narobili zbytočnú robotu. Mohlo by to zaschnúť a niekoľko hodín by sme to čistili,“ prezrádza dcéra Marty Kozárovej Alena Bernadičová.

Práve Alena si pred pár rokmi povedala, že to s olejom skúsi. Na začiatku si ho dávali lisovať iným, no odkedy spolupracujú s Kauflandom, majú vlastný lis a olej vyrábajú na rovnakom mieste ako pečené jadierka.

Olej sa začína vyrábať čistením jadierok, ktoré zbavia šupy, odstránia z nich prach a vložia do lisu. V ňom sa stlačia na tri razy a získaný olej prelejú do antikorových sudov.

Takto za studena lisovaný olej nechávajú zrieť minimálne desať dní a nefiltrujú ho, potom už zostáva len stáčanie do fliaš. Na jeden liter oleja treba približne štyri kilogramy jadier.

Je to čistá šťava z tekvice a pre telo je zdrojom energie. Obsahuje esenciálne mastné kyseliny a umožňuje vstrebávanie vitamínov rozpustných v tukoch ako A, D, E a K. Vďaka šetrnému lisovaniu za studena si zachováva vysokú nutričnú hodnotu, výraznú farbu, chuť a arómu.

Oleje je vhodné používať za studena, a to na lyžičku ráno, alebo večer, prípadne do rôznych šalátov, polievok, smoothies alebo k pečivu. Pri tepelnej úprave by olej zhorkol a stratil by svoju prirodzenú kvalitu.

Súvisiaci článokMenučko, alebo domáca strava? Týždeň sme varili doma a na toto sme prišli Čítajte 

Podobne výživné sú aj tekvicové jadierka, ktoré obsahujú draslík, horčík, vápnik, zinok, železo a vitamíny E a K. V Malom Cetíne ich ročne spracujú až 600 ton. Po zbere je rozhodujúce, ako rýchlo sa usušia.

„Jadierka sa musia do rána usušiť, inak by zatuchli a začali by znovu klíčiť. Taktiež by sa mohli zdusiť a skysnúť. Musíme si na to dávať veľký pozor, pretože Rakúšania majú vysoké kritériá a jadierka by od nás nenakúpili,“ prezrádza Kozárová.

„Jadierko musí byť po usušení lesklé, čo sa dá dosiahnuť len správnym umývaním, sušením a časovaním medzi zberom a umývaním. Ideálnych je päť hodín. Keby sme to urobili skôr alebo neskôr, jadierko by stratilo lesk,“ odkrýva know-how pestovateľka.

Kvôli potrebným opatreniam sa človek dostáva do kontaktu s jadierkom po prvý raz až pri pečení. Na poli pozbiera kombajn tekvice a oddelí dužinu od jadierok. Potom idú do sušičky a prejdú cez čističku, ktorá odfúkava prázdne šupy a vyraďuje aj biele jadierka.

„Biele jadierka nie sú zlé, ale sú prepolené a také do vrecúšok dávať nechceme. Radšej ich vytriedime a používame ich na výrobu oleja,“ hovorí Bernadičová.

Jeden príjem ročne

Prešla hodina, odkedy sme stáli pri troch rozhorúčených peciach a prešli sme aj cez celú výrobu, až sme sa dostali do kancelárie Tekvičky. Práve tam sa Marta Kozárová zamyslí, že vyrobiť vlastný stroj pravdepodobne nebolo tou najnáročnejšou úlohou. Väčšou výzvou bolo naučiť sa pracovať s peniazmi.

Poľnohospodár má totiž jeden veľký príjem raz ročne, keď predá úrodu, a zvyšné mesiace prežíva.

„Museli sme sa naučiť plánovať a robiť s peniazmi. Nebolo jednoduché mať peniaze a neminúť ich, keď ďalšia úroda príde až o rok,“ vchádza Kozárová do tajov poľnohospodárskej výroby.

„Takto si postupne dokupujeme polia alebo silnejšie stroje. Všetko, čo zarobíme, dávame späť do výroby,“ uzatvára pestovateľka tekvíc a na stôl prinesie čerstvo upražené tekvicové jadierka. Sú teplé a voňavé. Také, aké ich treba jesť.

Tento článok vám prináša Kaufland.

Pravidlá spolupráce medzi inzerentmi a redakciou si môžete pozrieť v tomto odkaze.

Autor: Mário Šmýkal pre Kaufland

Neprehliadnite tiež

Éčka u nich nemajú miesto.


SME Creative

Mliečne baktérie sú najdôležitejší spolupracovníci.


SME Creative

Záujem o ne je po celý rok.


SME Creative a 1 ďalší

Ničenie vitamínov mrazom je mýtus.


SME Creative a 1 ďalší