SME

prináša

Príbehy z Bratislavy

Bývanie v Bratislave, Zdroj: Tomáš Halász

Čo ste nevedeli o bývaní v Bratislave? Príbehy ľudí z rôzných kútov mesta

Porovnali sme život v Bratislave na štyroch rôznych miestach.

Sú to štyri rôzne svety. Štyri rôzne miesta, štyri životné štýly, štyri typy povolaní. Na jednej strane Dúbravka, Petržalka, Staré Mesto a Panorama City, na strane druhej menšia firma, korporát, rodičovská dovolenka a život na voľnej nohe. Jedno dieťa, dve deti, tri deti aj bez detí.

Martina, Barbara, Michal a Dávid žijú v rovnakom meste a sú aj v rovnakej vekovej kategórii, životy však majú odlišné. V niektorom prípade len mierne a v inom zas celkom výrazne. Opúšťajú Bratislavu pri každej jednej príležitosti a sú aj takí, ktorí sa v nej nachádzajú takmer neustále.

Ako sa im žije v hlavnom meste Slovenskej republiky, čo im v tomto meste chýba a, naopak, čo sa dá robiť iba v ňom? Návšteva štyroch rôznych svetov približuje, ako ovplyvňuje bydlisko životný štýl jednotlivca.

Barbara Jagušák Heribanová a Panorama City

Mala len 14 rokov, keď prvýkrát opustila rodičov a začala žiť sama. Barbara Jagušák Heribanová vtedy odišla študovať do Viedne a do 18 rokov žila na internáte. So spolubývajúcimi, obmedzeným rozpočtom a bez zásadných skúseností, ako sa o seba postarať.

Podobný život si potom vyskúšala aj v Londýne, len s tým rozdielom, že už nežila na internáte, ale v typickom anglickom viktoriánskom dome a už to nemala k rodičom hodinu cesty autobusom, ale dve hodiny lietadlom.

Bratislava je veľmi kompaktná a páči sa mi, že je malá. Mám v nej veľký pocit bezpečia, čo sa o svete povedať nedá.

Barbara Jagušák Heribanová

Musela sa naučiť narábať s rozpočtom a orientovať sa v meste, ktoré má dvakrát viac obyvateľov ako celé Slovensko. Skúsenosť z Londýna pre ňu bola taká výrazná, že dodnes ovplyvňuje jej prácu, vzťahy aj priestor, v ktorom žije.

„V Londýne sme žili v rozpadnutej nezateplenej budove s dierami v stenách, kde boli veľké úniky tepla, nemali sme teplú vodu a učiť som sa musela v kožuchu, pretože v byte bolo 15 stupňov,“ spomína Barbara Jagušák Heribanová.

„Boli sme študenti a v byte sme nemali takmer nič. V izbe som mala len skriňu, stôl, stolovú lampu a posteľ. Zistila som, že mi to úplne stačí. Žiť s minimom vecí som zostala aj po návrate na Slovensko,“ pokračuje Barbara, ktorá dnes pracuje na voľnej nohe ako PR manažérka a moderátorka spoločenských podujatí.

Spolupracuje na viacerých projektoch v oblasti udržateľnej módy či ekológie, kvôli čomu má pracovné miesto všade a zároveň nikde. Keď však ide do tuhého, zostáva doma v kuchyni.

„Vďaka práci v kreatívnom priemysle nie som viazaná k času ani miestu. Rada pracujem z domu, viem tu byť omnoho efektívnejšia. Mojou kanceláriou je preto kuchynský stôl,“ ukazuje Babsy.

Urobiť si kanceláriu v kuchyni sa rozhodla z dôvodu, že v dvojizbovom byte jednak veľa možností nemá, zároveň si dodnes spomína na skromné zariadenie z Anglicka. Čo doma mať nemusí, to si nekupuje. Dokonca aj dokumenty si chodí tlačiť buď k rodičom, alebo do neďalekej Eurovei. Tlačiareň si zatiaľ kúpiť odmieta.

„S mužom máme nepísané pravidlo, že keď si jednu vec kúpime, inú musíme vyradiť. Či už oblečenie, alebo domáce spotrebiče. Z dlhodobého hľadiska ťa to naučí nenakupovať, lebo už nemáš čo dať preč a máš len veci, ktorých by ti bolo ľúto,“ opisuje Barbara.

Rozhodla sa preto oblečenie nekupovať, ale požičiavať si. Keď ju čaká spoločenské podujatie či tlačová konferencia, buď zájde do knižnice oblečenia Šumné, alebo sa dohodne s módnymi návrhármi, aby jej požičali šaty a ona im ich spropaguje na sociálnych sieťach.

Mať v domácnosti len nevyhnutné veci a okolo seba minimum rušivých prvkov síce má svoje výhody, v prípade práce z kuchyne na to však čiastočne dopláca.

„Mám problémy s chrbticou, lebo zle sedím. Snažím sa to vyvažovať tým, že si počas dňa roztiahnem karimatku a urobím si meditáciu,“ priznáva Barbara.

Barbara žije s manželom a dcérou v Panorama City od roku 2016 a ich dvojizbový byt sa prispôsobuje životnej situácii. Patrí Barbarinej mame, ktorá im ho ponúkla po ich svadbe ako dočasnú možnosť. Neváhali, zbalili si tých pár vecí, ktoré mali a odišli bývať na 22. poschodie z 33 s výhľadom až do rakúskeho Bergu.

Blízkosť nákupného centra, divadla, rieky, hrádze i samotného centra mesta výrazne definoval ich životný štýl. Keď ešte nemali dcéru, pravidelne chodili do divadla, na večere do neďalekých reštaurácií alebo sa len tak prechádzali popri Dunaji.

Barbara to má blízko na väčšinu miest, ktoré pracovne i súkromne navštevuje. Všade sa presúva buď pešo, alebo mestskou hromadnou dopravou. V porovnaní s Londýnom jej však chýba dostatočný výber voľnočasových aktivít a problémy vidí aj v monotónnosti detských ihrísk.

„Všetky ihriská mi prídu na jedno kopyto. Všade sú len kovové tyče a nerezové šmykľavky, ktoré majú v lete 50 stupňov a dieťa si tam akurát tak popáli zadok. Mohli by existovať rôzne domčeky na strome či preliezky v lese a viac by sa mohli využívať prírodné materiály,“ vysvetľuje Barbara.

„Taktiež by som uvítala viac divadiel pre deti. Dospelí sa síce zabavia, ale na deti akoby sa zabúdalo. Majú k dispozícii len jedno bábkové divadlo,“ dodáva.

Práve to ju viedlo k zamysleniu, či je moderný vežiak vhodný pre potreby detí. Najviac si to začala uvedomovať, keď v lete chodili k rodičom, ktorí bývajú v rodinných domoch. Mať záhradu či vlastné súkromné ihrisko jej prišlo ako nekonečná výhoda.

„V dvojizbovom byte s dcérou sme si uvedomili, že to pre mladú rodinu nie je úplne najideálnejšie. Preto sme si kúpili rodinný dom a budeme sa sťahovať. Okrem toho tu nemám pocit intimity. Nachádza sa tu 300 bytov, je tu množstvo susedov a stále sa striedajú nové tváre. Za štyri roky som sa spoznala len s jednou staršou pani,“ hovorí Barbara.

Z Bratislavy sa však sťahovať neplánuje. Mesto jej vyhovuje svojou veľkosťou aj životnou úrovňou, ktorú by si pri rovnakých nákladoch nemohla dovoliť v žiadnej väčšej metropole.

„Bratislava je veľmi kompaktná a páči sa mi, že je malá. Mám v nej veľký pocit bezpečia, čo sa o svete povedať nedá. Ten je stále polarizovanejší a vo veľkých mestách to naozaj cítiť,“ uzatvára Barbara.

Ďalšie príbehy

Všetky príbehy

Dávid Šimrák a Bory bývanie

Dávid Šimrák žije podobne ako Barbara v novostavbe, len nie na okraji centra, ale na okraji mesta. Do projektu Bory bývanie na začiatku Devínskej Novej Vsi sa presťahoval pred rokom v auguste 2019. Čakal na tento moment tri roky, odkedy zaplatil zálohu za trojizbový byt.

Je to tu, akoby sme bývali na dedine, ale nebývame. Je tu pokoj, väčšie súkromie a žiadni agresívni, podnapití či neprispôsobiví občania.

Dávid Šimrák

„Projekt sa ešte len staval, no zatiaľ sme s manželkou bývali u mojich rodičov. Bola to veľká výhoda, pretože sme mali tri roky na šetrenie. Okrem toho sme ušetrili aj na tom, že sme si výbavu do domácnosti kupovali priebežne v rôznych zľavách,“ hovorí Dávid.

Pri rozhodovaní o kúpe prvého bytu mal dve podmienky. Aby to nebolo ďaleko od rodičov, ale zároveň, aby to nebolo ani príliš blízko. Vyrastal v Devínskej Novej Vsi v klasickom paneláku a život v tejto časti mesta si obľúbil. Keď prišla možnosť nemeniť lokalitu, no žiť v novostavbe, mal v tom jasno takmer okamžite.

S manželkou si zobrali spoločnú hypotéku na tridsať rokov a vďaka doplnkovému medziúveru dosiahli 100-percentné financovanie. Vlastné prostriedky využili len na vybavenie bytu a 3000 eur zaplatili ako zálohu pri podpise zmluvy.

„Ľudia ma odhovárali, že si nemám kupovať byt vo vznikajúcom projekte, lebo je to na poli a nikdy to nebude dostavané. Presvedčil ma však názor developera, že prvá etapa musí byť kvalitná, inak sa už ďalšie nebudú predávať,“ vysvetľuje Dávid Šimrák, ktorý pracuje ako vývojár vo vydavateľstve Petit Press.

Projekt Bory bývanie má dnes desať zabývaných bytoviek s 300 obsadenými bytmi, no hovoriť o sídlisku je stále trochu odvážne. Život sa tu ešte len rozbieha a nie sú k dispozícii obchody, kaviarne ani reštaurácie.

„Je tu pokoj, väčšie súkromie a žiadni agresívni, podnapití či neprispôsobiví občania. Už som nechcel bývať v 13-poschodovom paneláku, kde je veľa ľudí a hluk. Tu mám pocit, akoby sme bývali na dedine,“ opisuje Dávid.

Neprítomnosť podnikov spôsobila aj to, že ho neláka chodiť na kávu, koláče či večere inam ako k sebe do kuchyne. Navyše, počas pandémie koronavírusu prešiel na prácu z domu a neminul vonku takmer ani euro.

„Aktuálne mi to vyhovuje stonásobne viac ako pred koronou. Keby bolo na mne, nemal by som problém pracovať z domu aj ďalšie mesiace,“ hovorí Dávid.

Vďaka súčasnej situácii šetrí aj čas, ktorý by inak trávil dochádzaním do práce. Z Borov to má autobusom do centra mesta síce len 15 minút, ale keď sa načítajú všetky presuny, vychádza to na jednu hodinu denne. V súčasnej situácii vidí len jednu nevýhodu, že prácou z domu priberá jedno kilo mesačne.

„Do práce som chodil autobusom, čo znamená, že z domu to mám na zastávku sedem minút a v meste som zas kráčal do práce desať minút. Vďaka tomu som denne urobil 10 000 krokov, čo mi teraz chýba. Od začiatku pandémie som pribral päť kíl,“ usmieva sa Dávid.

V lete si chodil aspoň zaplávať na kúpalisko v Lamači, ale ako sa vonku ochladilo a v rodine sa im objavilo ochorenie na COVID-19, minimalizovali odchody z bytu na nevyhnutné minimum. Ušetrené peniaze plánujú využiť na cestovanie, ktoré si obľúbili už pred vypuknutím pandémie. Či už niekam k moru, do kúpeľov alebo za rodinou na východné Slovensko.

Ďalšie príbehy

Všetky príbehy

Martina Stanková a Staré mesto

Martina Stanková s Tomášom Blaškovičom a dvomi deťmi žijú v centre mesta v 70-ročnej bytovke, kam sa z Hlohovca a Piešťan presťahovali pred štyrmi rokmi. Priviedla ich k tomu šťastná náhoda, keď sa v Tomášovej rodine uvoľnil rodinný byt na Špitálskej ulici a mali možnosť ísť si vyskúšať život v hlavnom meste. Zvykať si naň takmer nemuseli, dokonca našli aj viaceré výhody.

„V malom meste sme auto používali omnoho viac. Nenapadlo nám ísť na nákup alebo na návštevu pešo. V Bratislave si viem predstaviť, že keby sme nemali deti, dokázali by sme fungovať úplne bez auta. Jazdíme ním len vtedy, keď ideme niekam ďaleko,“ porovnáva Martina.

V malom meste sme auto používali omnoho viac. Nenapadlo nám ísť na nákup alebo na návštevu pešo.

Martina Stanková

Hneď pod oknom majú zástavku električiek, na prízemí škôlku, oproti cukráreň, kaviareň, pekáreň aj čajovňu, potraviny majú pár metrov každým smerom a v blízkosti je aj pošta a desiatky reštaurácií.

„Keď sme sa presťahovali do Bratislavy, takmer každý večer sme boli niekde na večeri. Zároveň sme si zvykli každú sobotu chodiť niekam na raňajky, čo nám v malom meste ani nenapadlo. Jednak tam nie je taký štýl života, zároveň nie je kam ísť na raňajky,“ hovorí Martina.

Okrem toho veľa času trávia aj vo vnútrobloku ich bytovky. Časť z neho je vyhradená len pre rezidentov a dostať sa tam dá len cez budovu. Aj vďaka tomu si Martina s Tomášom môžu dovoliť to, čo by si v menšom meste alebo inde v Bratislave možno dovoliť nemohli.

„Náš vnútroblok je oplotený, vďaka čomu môžeme dať sedemročnému synovi kľúče a ide sa hrať. Sú tam staré 60-ročné stromy a necítime sa tam ako v centre hlavného mesta,“ opisuje Martina.

Aktuálne je na materskej dovolenke a kvôli obmedzeným možnostiam spojenými s koronavírusom trávi veľa času doma. Prerástlo to až do toho, že sa rozhodla začať s podnikaním. Od roku 2014 robí rodinný blog Little King, sledujú ju tisícky mamičiek a viaceré značky ponúkajú spolupráce. Prirodzene to prerástlo do e-shopu s hračkami, ktoré si za tú dobu sama vyskúšala.

„Mám takú rutinu, že keď pripravujem objednávky, vybalím každý produkt a ukážem ho na kameru. Ľuďom sa to páči a sú radi, že to vidia v reáli,“ prezrádza Martina.

Do reklamy zatiaľ nedali ani euro a rastú organicky v desiatkach percent. Kým v septembri ešte vymýšľali ku každej objednávke básničku, dnes je Martina rada, že stihne na ďakovný list napísať aspoň slovo „upcyklujeme“.

„Škatule používame opakovane a snažíme sa z nich vyťažiť čo najviac. Niekedy možno vyzerajú škaredo, ale treba si uvedomiť, koľko stromov vďaka tomu zachránime. Ľuďom sa to páči a zdieľajú to,“ hovorí Martina.

S dizajnovými a ekologickými hračkami sa v decembri zúčastnila aj vianočných trhov v neďalekej Starej tržnici. Slovenská sporiteľňa tam organizovala Vianočnú tržnicu v rámci iniciatívy Doma nakupujem. Chcela podporiť slovenských výrobcov a predajcov s kvalitnými potravinami, handmade výrobkami, šperkami, módou či dizajnom, čo sa v prípade hračkárstva Little Kingdom podarilo.

„Vďaka Vianočnej tržnici som si uvedomila, že by som chcela spájať bratislavskú komunitu mamičiek. V Starej tržnici to bolo príjemné a je dobré, že sa v tejto dobe urobilo aspoň niečo,“ hodnotí Martina.

Podobne vníma aj ostatné verejné podujatia, ktoré sa v meste konajú. Trať bratislavského maratónu im dokonca vedie priamo pod oknami, kvôli čomu nemôžu vyjsť z bloku autom polovicu dňa.

„Maratón je v nedeľu, kedy aj tak nikam nechodíme. Keď je naša ulica zatvorená, tak sa z toho skôr tešíme, pretože podujatia v meste sú vo všeobecnosti super. Či už Bratislavské mestské dni, alebo Biela noc. Mesto vtedy žije, v uliciach je veľa ľudí a má to veľmi vzácnu atmosféru,“ teší sa Martina.

Spolu s Tomášom si zvykla na všetko, čo centrum mesta ponúka, vidia v tom len jeden nedostatok.

„Máme tu snáď všetko. Dokonca ani neviem, čo by nám malo chýbať. Má to len jedinú nevýhodu, a to, že tu nemáme rodinu,“ dodáva Martina.

Ďalšie príbehy

Všetky príbehy

Michal Mjartan a Petržalka

Ak by ste chceli vedieť, ako sa žije v jednotlivých častiach Bratislavy, pýtajte sa Michala Mjartana. Barbara aj Dávid žili buď u rodičov, alebo u seba, Martina zas iné miesto v Bratislave ako Špitálsku ulicu nezažila. Zato Michal, ten žil takmer všade. Internáty, priváty aj vlastné nehnuteľnosti. Podunajské Biskupice, Staré grunty, Dúbravka, Ružinov a trikrát aj Petržalka.

Keď v roku 2011 prestúpil z ČVUT v Prahe na STU v Bratislave, ubytovať sa dokázal len u strýka v Petržalke. Po mesiaci mu však pridelili izbu v študentskom domove Mladosť, a tak sa presťahoval.

Petržalka je tou najlepšou časťou, v akej som doteraz býval. Je tu blízko plaváreň, hrádza, centrum, Draždiak, obchodné centrá aj kompletná občianska vybavenosť.

Michal Mjartan

„Bola polovica decembra a nám chýbalo okno. Mali sme tam natiahnutý igelit. Potom to prišli opraviť a namiesto igelitu dali drevenú dosku. Aj cez ňu však prefukovalo, preto sme po príchode zo školy vždy najskôr museli pozametať sneh v izbe. Učil som sa v páperovej bunde a spával som v nej zabalený aj pod paplónom. Vydržal som to do januára a odsťahoval som sa,“ spomína Michal, ktorý dnes pracuje ako analytik.

V tomto období sa zamestnal v pobočke Slovenskej sporiteľne, kam musel cestovať cez polovicu mesta. Na hodiny denne v mestskej hromadnej doprave si časom zvykol, no štyri a pol hodiny v autobuse z Patrónky do Podunajských Biskupíc bolo na neho už príliš.

„Cesta do Podunajských Biskupíc je výpadovkou na Šamorín, kde sa vtedy stala dopravná nehoda. Povedal som si, že končím a kupujem byt. Prišiel som domov, našiel novostavbu v Dúbravke a ďalší deň som podpisoval rezervačnú zmluvu,“ hovorí Michal.

Po kolaudácii v roku 2016 sa presunul do novostavby a začal žiť prvýkrát vo vlastnom.

„Bolo to síce na konci mesta, ale bolo tam pokojnejšie. Taktiež bolo veľmi príjemné, že sme tam všetci ešte len začínali bývať a riešili rovnaké problémy, takže sme si navzájom pomáhali,“ spomína Michal.

Najväčším problémom bolo vykrádanie pivníc. Keď si po mesiaci uvedomil, že musí každý týždeň riešiť precviknutý visiaci zámok a kupovať nový, rozhodol sa rezignovať.

„Prišlo mi ľúto, že mi cvikajú zámok len preto, aby sa dozvedeli, že tam mám zaváraniny. Odvtedy som nechal pivnicu odomknutú a na dvere som napísal: ,Necvakať, prosím, vstúpte.’ Zámok by bol drahší ako ten obsah,“ usmieva sa Michal.

Z Dúbravky to mal do práce už len kúsok a hodiny na cestách sa skrátili na minúty, uvedomil si však, že mu chýbajú možnosti športového vyžitia. Je horolezec a často chodí liezť do Álp či Tatier, no kondíciu sa snaží udržiavať si aj v Bratislave. Keď si však chcel ísť zaplávať, nemal kam. A keď chcel ísť na bicykel, v okolí mal len nebezpečné hlavné ťahy.

Poslednou bodkou pre dvojizbový byt v Dúbravke však bolo až to, keď spoznal priateľku s tromi deťmi. Rozhodol sa, že najlepšie bude z Dúbravky odísť a kúpiť si niečo spoločné. Voľba padla na Petržalku.

„V Petržalke som od júna 2018. Je to tá najlepšia časť, v akej som doteraz býval. Je tu blízko plaváreň, hrádza, centrum, Draždiak, obchodné centrá aj kompletná občianska vybavenosť,“ pochvaľuje si Michal.

„Vďaka hrádzi chodím často na bicykel a keď nestíham, idem pešo do neďalekej plavárne,“ opisuje Michal.

Na kvalite života v tejto časti mesta pridal aj fakt, že prednedávnom bol vyriešený jeden z najväčších problémov Petržalky. Parkovanie.

„Problémy s parkovaním sčasti vyriešila parkovacia politika. Už sa mi nestáva, že by som musel zaparkovať kilometer od domu alebo bez zatiahnutej ručnej brzdy a zaradenej rýchlosti,“ priznáva Michal.

Nevýhodou zostal len hluk, ktorý je s okrajom Dúbravky neporovnateľne väčší.

„Hluk prichádza od hlavnej cesty k Technopolu a pod oknami máme krčmu. Veď kde sa po záverečnej porozprávaš lepšie ako pod oknami bytovky? A keď už, tak minimálne hodinu a minimálne do jednej,“ uzatvára Michal.

Ďalšie príbehy

Všetky príbehy

Hypotéky sa už dajú vybaviť aj digitálne. Čo všetko sa zmenilo za 20 rokov?

Hypotekárne úvery na Slovensku prednedávnom oslavovali dvadsať rokov, avšak prvá zmienka o nich je stará 100 rokov. V roku 1922 sa totiž bratislavská filiálka Zemskej banky venovala poskytovaniu komunálnych, melioračných, železničných a hypotekárnych úverov.

Po rokoch socializmu a bývania v družstevných bytoch sa však pojem hypotéka vytratil zo slovníka bežných ľudí. Zmenilo sa to v roku 1999. Vtedy začali banky poskytovať prvé hypotekárne úvery v novodobej ére samostatného Slovenska. Obyvatelia k nim však pristupovali s rešpektom, keďže zadĺžiť sa na desiatky rokov vtedy nebolo štandardom.

Slováci boli zvyknutí na družstevné a štátne byty, prípadne si stavali rodinné domy čo najviac svojpomocne. Dlhé roky poskytovala pomocnú ruku Slovenská štátna sporiteľňa, ktorá ako jediná ponúkala sociálne pôžičky na bytovú výstavbu s úrokom 2,7 percenta. Mladým ľuďom do 30 rokov dokonca umožňovala získať pôžičku na bývanie s úrokom od 1 percenta.

Sociálne pôžičky postupne nahradili komerčné úvery s vysokým úročením, ktoré však neboli vhodné na dlhodobé splácanie vysokých čiastok.

„Kedysi sme mali boom sociálnych pôžičiek. S nimi aj boom bývania a rozvoja stavebnej činnosti. Po ich zastavení prišli 15- až 16-percentné úrokové sadzby, čo neboli úvery vhodné na kúpu či výstavbu domu,“ spomína Rozália Baničová, hypotekárna špecialistka Slovenskej sporiteľne, ktorá stála pri sprostredkovaní prvých hypoték.

„Hľadalo sa riešenie, ako pomôcť ľuďom bývať a opäť naštartovať trh s nehnuteľnosťami. Cestou boli hypotéky. K podpore rozvoja bývania sa už na začiatku pripojil aj štát, vďaka čomu sme mohli poskytnúť ľuďom lacnejšie úvery,“ dodáva.

Prvé roky boli opatrné

Na hypotéky si ľudia museli zvyknúť. V deväťdesiatych rokoch nebolo moderné žiť na dlh, ľudia skôr sporili. Navyše, treba zohľadniť fakt, že v čase spúšťania hypoték bolo len málo realitných projektov.

Predaj hypoték sme spustili v júli 1999 a k 31. marcu 2001 sme evidovali 703 poskytnutých hypoték. Dnes poskytneme 700 hypoték za týždeň.

Soňa Sláviková, hypotekárna špecialistka Slovenskej sporiteľne

„Bytov a domov na predaj nebolo veľa, no hypotéky sa dali využiť na kúpu, výstavbu alebo rekonštrukciu. Zaujímavým segmentom bolo v tom čase odkúpenie družstevných bytov do osobného vlastníctva. Hypotéka bola zrazu cestou, ako bývať vo vlastnom,“ hovorí Baničová.

Hypotéky umožnili aj rozvoj developerského segmentu, keďže ľudia o byty mali záujem a banky im dokázali výhodne požičať. Prísť k vlastnému bývaniu bolo čoraz jednoduchšie a ľudia sa osmeľovali. K zadlžovaniu však pristupovali rezervovane.

„Po spustení hypoték nenastal žiaden boom v žiadostiach. Ľudia boli opatrní. Napríklad predaj hypoték sme spustili v júli 1999 a k 31. marcu 2001 sme evidovali 703 poskytnutých hypoték. Na porovnanie, dnes poskytneme 700 hypoték za týždeň,“ hovorí produktová špecialistka Slovenskej sporiteľne Soňa Sláviková.

Hypotéky sa v začiatkoch dokonca nevyužívali ani na financovanie celej nehnuteľnosti, ale prakticky len na dofinancovanie. Hoci bolo možné využiť úver do 60, neskôr 70 percent z hodnoty nehnuteľnosti a splatnosť úveru bola 5 až 30 rokov, málokto využil maximálne možnosti.

Ľudia sa nechceli zadlžovať na desaťročia. Chceli si zobrať úver čo najmenší a na čo najkratší čas.

„Prvé úvery si ľudia brali na 10 až 15 rokov, aby sa úver čo najrýchlejšie splatil,“ spomína Sláviková.

Úroky klesali, výška hypoték rástla

Už prvé hypotéky mali atraktívnejšie sadzby ako bežne ponúkané komerčné úvery. Prišli so štartovacou sadzbou na úrovni 13,25 percenta, no nešlo o konečný úrok.

„Významnou pomocou bola podpora vo forme štátneho príspevku. Bola pre každého a na celú dĺžku splatnosti. Predstavovala 6 percent. Na hypotéke tak bolo možné dostať úrok 7,25 percenta, čo bolo na tú dobu naozaj výhodné,“ uvádza Sláviková.

Postupne sa menili formy štátnej podpory aj podmienky získania úveru pre mladých, no úroky na hypotékach z roka na rok klesali. Dnes je štandardom hypotéka pod 1 percentom. S nižšími sadzbami rástol záujem o tento druh financovania a ľudia si chceli požičať viac.

„Priemerná výška úveru v roku 2000 bola 612-tisíc slovenských korún. Dnes narástla trojnásobne a pohybuje sa na úrovni 77 000 eur,“ konštatuje Sláviková.

Nárast však nebol spôsobený len rastom cien nehnuteľností. Ruka v ruke s tým sa klienti stali odvážnejšími. Nehľadali vlastné zdroje a neváhali financovať na úver aj 100 percent hodnoty bývania. Pretrváva to dodnes, i keď 100-percentné hypotéky na kúpu nehnuteľnosti už legislatíva neumožňuje, ľudia sa snažia dosiahnuť maximálnu možnú výšku úveru do 80 percent hodnoty zakladanej nehnuteľnosti.

Získanie hypotéky nebolo jednoduché

Pri pohľade do minulosti sa niet čo čudovať, že prví žiadatelia o hypotéku nestáli pred bankou v dlhých radoch.

Na získanie hypotéky je dnes v ideálnom prípade potrebné navštíviť banku len jedenkrát. Cez telefón si overíme klienta, vypýtame si potrebné údaje a dokumenty nám môže zaslať e-mailom.

Peter Trévai, špecialista digitálneho bankovníctva Slovenskej sporiteľne

Ak chceli požiadať o hypotéku pred dvadsiatimi rokmi, bolo potrebné pripraviť sa na proces, ktorý zabral približne mesiac života. Prvé hypotéky vyžadovali dokladovanie množstva potvrdení, a to v papierovej podobe.

Záložná zmluva sa spisovala formou notárskej zápisnice. Muselo sa papierovo dokladovať použitie peňazí, rovnako aj príjem či doložiť všetky faktúry a pokladničné doklady k nadobudnutiu alebo rekonštrukcii.

„Spis k hypotéke obsahoval rozsiahly zoznam dokumentov. Od žiadosti o hypotéku k čerpaniu peňazí teda prešiel niekedy aj mesiac,“ spomína Baničová.

Dnes je situácia iná. Papier nahradili digitálne formy a hypotéku je možné čerpať o pár dní po jej schválení.

Digitálne hypotéky uľahčujú cestu k bývaniu

„Využívame minimum papiera. V porovnaní s minulosťou, keď bolo všetko nutné riešiť osobne alebo poštou, dnes komunikujeme s klientom elektronicky. Dokumenty je možné poslať e-mailom a čoskoro to bude možné aj cez aplikáciu banky. Na získanie hypotéky je v ideálnom prípade potrebné navštíviť banku len jedenkrát,“ hovorí špecialista digitálneho bankovníctva Slovenskej sporiteľne Peter Trévai.

Postup na získanie hypotéky sa za dvadsať rokov výrazne zmenil. Vstupom k hypotéke je webová stránka alebo aplikácia banky. Človek si nájde nehnuteľnosť a automaticky si vypočíta predbežnú výšku hypotéky. Následne stačí požiadať o kontakt a komunikuje priamo s bankovým špecialistom.

„Cez telefón si overíme klienta, vypýtame si potrebné údaje a dokumenty nám môže zaslať e-mailom. Vytvoríme mu ponuku a zašleme mu ju elektronicky,“ vysvetľuje Trévai.

„Je výhodou, ak si klient vypýta od odhadcu digitálnu verziu znaleckého posudku. V takom prípade ju môže do banky poslať e-mailom a nemusí navštíviť pobočku. Aj samotné schválenie hypotéky je potom výrazne rýchlejšie,“ upozorňuje Trévai.

Hypotéka sa odošle na schválenie a žiadateľ dostane SMS-ku o schválení. Následne si vyberie pobočku, do ktorej príde podpísať záložnú a úverovú zmluvu. V ideálnom prípade tak môže prísť do banky iba jedenkrát a úver dokáže čerpať do pár dní od schválenia žiadosti.

Aj vďaka inováciám dnes Slovenská sporiteľňa poskytuje najviac hypoték a úverov na bývanie na Slovensku. Každý štvrtý úver majú Slováci práve od nej.

Hoci Peter Trévai dodáva, že ešte stále je priestor na vyššiu digitalizáciu, už dnes žijeme v dobe, kedy sú hypotéky aj bývanie omnoho dostupnejšie ako v prípade predchádzajúcich generácií.

Slovenská sporiteľňa pomáha pretvárať Slovensko na modernú a zodpovednú krajinu

Zistite viac

Projekt SME Moderní má za cieľ ukázať, že na celom Slovensku žijú ľudia, ktorí každým dňom pracujú na tom, aby Slovensko napredovalo.
Projekt vám prináša Slovenská sporiteľňa v spolupráci s obsahovým štúdiom SME Creative a mediálnou agentúrou Wavemaker.

Ďalšie príbehy

Všetky príbehy

Pravidlá pre spoluprácu medzi inzerentmi a redakciou si môžete pozrieť na tomto odkaze.