Dnešné bratislavské mýta toho nemajú veľa spoločného s tými minulými. Síce sa volajú rovnako a nachádzajú sa na tom istom mieste, ich podoba aj využitie sa však výrazne zmenili.
Mýta sa používali od raného stredoveku ako poplatok za vstup do mesta a v okolí mýtnych brán sa sústreďoval bohatý život. Obchodovalo sa, popíjalo sa a na niektorých sa aj pochovávalo.
Bratislava sa neustále vyvíja a má za sebou etapy, na ktoré sme už zabudli. Najlepšie to zachytávajú dobové fotografie, ktoré odhaľujú, ako sa kedysi žilo v hlavnom meste a čo bolo na miestach, kde je dnes Istropolis, bytovky či známy hotel.
Račianske mýto a cintoríny
Račianske mýto je dnes dôležitým dopravným uzlom a bolo to tak aj kedysi. Spomína sa už v jednej z prvých písomných zmienok o Prešporku z roku 1536, v ktorej sa píše o Račišdorfskej ceste. Mala spájať mesto s evanjelickou vinohradníckou obcou Rača, do ktorej chodili Prešporáci za dobrým vínom, hudbou, zábavou, na výlety i na pikniky.
Račianske mýto tak bolo dôležitou križovatkou ciest vedúcich do mesta a z neho už od nepamäti. Síce nie je známe, odkedy sa tu nachádzala mýtnica, ale samotný Prešporok získal právo používať mýtny patent už koncom 13. storočia. Od roku 1291 tak mohol vyberať poplatky za používanie mestských ciest a na Račianskom mýte pribudla mýtna závora na začiatku dnešnej Mýtnej ulice.
Veľký rozmach zažilo toto územie koncom 18. storočia, kedy sa na rozsiahlych poliach a vinohradoch rozhodli Prešporáci založiť rímskokatolícku farnosť Blumenthal. Pestovali sa v nej najmä kvety, ovocie a zelenina a zásoboval sa nimi aj zvyšok mesta. Následne vzniklo v roku 1778 za farou v dnešnej lokalite parku Račianske mýto aj niečo nečakané. Cintoríny.
Najskôr evanjelický a o tri roky neskôr aj katolícky cintorín. Jeden viedol popri Šancovej ulici a druhý bol orientovaný pozdĺž Račianskej ulice. Ten druhý a menší zachytáva aj fotografia od známeho fotografa Karola Kallaya (viď úvodná fotografia). Vidieť na nej gaštanovú alej, množstvo hrobových miest aj malý kostolík, ktorý slúžil ako márnica.
Račianske mýto si takúto podobu udržiavalo až do päťdesiatych rokov 20. storočia, kedy museli cintoríny ustúpiť kvôli vybudovaniu jedného z najfrekventovanejších dopravných uzlov. Napriek snahe zachrániť z každého cintorína aspoň kaplnku sa to v čase socializmu nepodarilo. Na ich mieste vznikli cesty, nové domy i park Račianske mýto.
Trnavské mýto a trhovisko
Bohatú históriu má za sebou aj Trnavské mýto, i keď spomedzi všetkých mýt zrejme najkratšiu. V roku 1840 vznikla v jeho blízkosti stanica konskej železnice Bratislava filiálka, ktorá spájala osobný prístav hlavného mesta s Trnavou a Sereďou. Do Bratislavy privážala stovky ľudí a desiatky nákladných vagónov denne a jej význam začal postupne narastať.
Pri tej príležitosti vznikla na Trnavskom mýte vstupná brána do mesta, z čoho bol odvodený aj názov samotného územia. Výhodnú polohu využil koncom 19. storočia aj dobytčí trh, ktorý sa neskôr zmenil na centrálne trhovisko. Vyrástlo na mieste bývalého parku a v jeho prostredí sa konali rôzne jarmoky, slávnosti či kolotoče.
Na rušnej križovatke mal dokonca vzniknúť aj rozsiahly mestský bulvár napojený na plánované bratislavské metro, lenže plány nevyšli. Prvou väčšou stavbou na tomto území bol od roku 1981 Dom odborov Istropolis, kvôli ktorému zbúrali Berchtoldov záhradný palác.
Niekdajšie zjazdové centrum komunistického režimu však už dlhé roky chátra a vykazuje prevádzkovú stratu viac ako 250-tisíc eur ročne. Pre nedostatočné kvalitatívne i bezpečnostné požiadavky klesol záujem o budovu i priľahlý verejný priestor. Bratislavčania vnímajú Trnavské mýto spolu s hlavnou stanicou a Obchodnou ulicou ako tri lokality, ktoré si najviac vyžadujú modernizáciu, vyšlo z prieskumu agentúry IPSOS z januára 2021.
„Trnavské mýto je v súčasnosti jedným z najhorších verejných priestorov v Bratislave. Projekt Nového Istropolisu je náročný a komplikovaný proces, ktorý sa zďaleka nekončí a bude ešte dlhší čas pokračovať. Príprave projektu predchádzala intenzívna analýza a zodpovedné porovnanie rôznych scenárov, limitov a parametrov,“ povedal urbanista Igor Marko pri predstavovaní projektu Nový Istropolis.
Investor projektu spoločnosť Immocap chce z neho vytvoriť moderné kultúrno-kongresové centrum s dvomi obytnými a tromi administratívnymi budovami a kongresovým hotelom. Developer plánuje podľa návrhu z holandskej spolupráce ateliérov KCAP a Cityförster vytvoriť nový areál, ktorého dominantou má byť multifunkčná sála s kapacitou až 5-tisíc návštevníkov.
„Oživenie kultúrno-spoločenských aktivít prinavráti Trnavskému mýtu chýbajúci rozmer dynamicky sa pretvárajúcej lokality Bratislavy,“ okomentoval Nový Istropolis zástupca spoločnosti Immocap pri jeho predstavovaní.
Suché mýto a pulzujúca tepna mesta
Kým dnes je minimum dôvodov zastaviť sa na Suchom mýte, kedysi by ste sa v jeho prostredí mohli zdržať aj celý deň. Nachádzalo sa tu mäsiarstvo, obuvníctvo, lekáreň, hostinec aj predajne bratislavských rožkov a mandľových suchárov. Chodila cezeň prvá mestská električka, bolo dôležitým spojovníkom mesta s jeho predmestiami a vo svojich najlepších časoch patrilo k jednému z najlegendárnejších miest Bratislavy. Názov Suché mýto však vznikol omnoho skôr.
„Na rozdiel od dunajského mýta, ktoré sa vyberalo pri vstupe do mesta cez brody alebo na tovar dopravený po Dunaji loďami, tu sa prepravoval tovar aj ľudia po súši, preto suché, cestné, mýto,“ povedal historik Ján Vyhnánek počas prednášky Rekviem za Suché mýto.
Nachádzala sa tu brána vonkajšieho mestského opevnenia, v ktorej sa vyberalo mýto pri vstupe do mesta. Suchomýtna brána však bola zbúraná v roku 1804 a na jej mieste sa začala výstavba. Postupne pribudlo množstvo budov, z ktorých niektoré sa stali vyhlásenými miestami Bratislavy a od roku 1895 tadiaľ viedla aj električková trať.
V minulosti mala električka na tomto mieste o to väčší zmysel, že sa tu schádzalo takmer celé mesto. Dôvodom bola aj legendárna kaviareň Astoria, ktorú si obľúbili umelci z Bratislavy i širšieho okolia. Otvorili ju v roku 1925 a medzi štamgastov patrili osobnosti ako Jozef Gregor Tajovský, Janko Jesenský, Fraňo Kráľ, Laco Novomeský, Milo Urban či Gejza Vámoš.
„Bola to kaviareň bratislavskej bohémy. Stretávali sa tu umelci, hrávala tu cigánska hudba a nachádzala sa tu aj galéria,“ pripomenul počas svojej prednášky Ján Vyhnánek.
Cigánska hudba sa stala príznačnou aj pre prvý priamy rozhlasový prenos na území Slovenska, keď v auguste 1926 znela z Astorky živá hudba cigánskeho primáša Jožka Pihíka.
Český spisovateľ Josef Rybák dokonca označil Astorku za politickú a umeleckú univerzitu svojej generácie. Upadla až s príchodom komunistického režimu, podobne ako väčšina známych bratislavských kaviarní.
Komunistický režim vyprevadil zo Suchého mýta nielen Astorku, ale aj množstvo historických budov. Čo nepadlo za obeť bombardovaniu počas druhej svetovej vojny, zbúrali koncom 70. rokov komunisti kvôli vybudovaniu Mosta SNP a nadväzujúcej mimoúrovňovej križovatky.
Tento článok vám prináša Immocap.
Pravidlá spolupráce medzi inzerentmi a redakciou si môžete pozrieť v tomto odkaze.
