Mami? My sme bohatí? Ako hovoriť s deťmi o peniazoch

Tato, a ty koľko zarábaš? Mami, my sme bohatí? A kedy si kúpime taký mercedes, ako má sused?

Hovoriť s deťmi o peniazoch môže byť pre niektorých rodičov podobne stresujúce, ako sa s nimi baviť o tom, ako prišli na svet. Odborníci sa však zhodujú, že čím skôr začneme, tým lepšie. Ideálne príkladmi z každodenného života.

Ak chcete, aby sa deťom v živote darilo, kľúčová lekcia, ktorú budete musieť svojich potomkov naučiť, je tá o peniazoch. Aj v tomto prípade platí, že najviac sa dá dosiahnuť hrou a osobným príkladom.

O peniazoch začali s deťmi hovoriť cestou do materskej školy. Jana Vlašičová pracuje v banke a spolu s manželom vychovávajú tri deti. Hoci sú aktuálne čerstvo dospelé, dvojčatá majú 18 a najstaršia dcéra 21 rokov, na debaty z detstva spomínajú dodnes.

„Ako škôlkari si často v obchode pýtali rôzne veci. Keď som im vravela, že na všetko nemám peniaze, posielali ma do bankomatu, pretože tam peniaze sú. Už vtedy sme im vysvetľovali, že bankomat nám ich síce dá, ale najprv ich treba zarobiť. Veľmi sa tomu čudovali. Mysleli si, že len vložím kartu a vezmem si, koľko chcem,“ spomína Jana Vlašičová.

Kedy je najlepšie začať s deťmi hovoriť o peniazoch? Odborníci sa zhodujú, že nie je na čo čakať. Platí však pravidlo, že to musí byť primerane ich veku a tak, aby to dokázali pochopiť.

Na prvé zoznámenie s peniazmi je podľa psychologičky Kataríny Bielikovej ideálny vek okolo piatich až šiestich rokov. Deti už vnímajú súvislosti a poznajú základné čísla. Ideálne je ísť na to zábavnou formou.

„Výborné je zapájať ich v obchode do hľadania tovaru, pričom si budú mať všímať aj cenovky. Dieťa ešte nevie rozlíšiť, či je jedno euro veľa alebo málo, pre neho je to jedna minca. Ak mu však povieme, že za tú mincu si dokážeme kúpiť buď osem rožkov a všetci sa doma naraňajkujeme, alebo jednu čokoládu, ktorá nikoho nezasýti, hodnotu peňazí pochopí ľahšie,“ hovorí Bieliková.

Vreckové deťom pomôže naučiť sa hospodáriť s peniazmi a mať za ne zodpovednosť. S otázkou, kedy začať dieťaťu dávať peniaze a akú sumu, sa psychologička často stretáva aj vo svojej praxi.

Deti v druhom a treťom ročníku základnej školy začínajú byť samostatnejšie a do školy už často dochádzajú autobusom. Vtedy sa im malá finančná rezerva môže hodiť. Dôležité je rozprávať sa s deťmi o tom, na čo sú peniaze určené.

„Odporúčam dávať deťom vreckové v týždenných intervaloch, pričom sumu by sme mali prispôsobiť veku a potrebám. Je fajn, ak si s dieťaťom vytvoríme taký vzťah, že nám povie, na čo peniaze chce a spolu sa porozprávame, či to aj potrebuje,“ radí Bieliková.

U Vlašičovcov učili deti hospodáriť s peniazmi postupne. Rodinných financií sa výraznejšie dotkol až prechod detí zo základnej školy na gymnázium. Začali dostávať pravidelne vreckové a neskôr si našli prvé brigády. V tom čase im rodičia zriadili prvé účty v banke a deti začali do veľkej miery hospodáriť s peniazmi samy.

„Peniaze si dávajú na sporiaci účet. Vďaka internetbankingu presne vieme, koľko majú na účte eur a spolu si kontrolujeme výdavky. Peniaze nemíňajú ľahkovážne, navyše, zmysel našli v udržateľnosti a oblečenie väčšinou nakupujú v secondhandoch alebo vymieňajú na rôznych swapoch. Je výborné, že mladá generácia rozmýšľa aj týmto spôsobom,“ konštatuje mama troch detí.

„Deti často vedia robiť lepšie s počítačom ako dospelí, nie sú však kritické a nepozerajú na cenu. Nájdu niečo, čo sa im páči a hneď to objednajú.“

Brigády ako dobrý štart k finančnej samostatnosti vníma aj psychologička Katarína Bieliková. Často sa vo svojej praxi stretáva s rodičmi, ktorí nechcú, aby ich deti pracovali. Snaží sa tento postoj zmeniť.

„Dieťa sa k peniazom, ktoré si pracne zarobí, stavia úplne inak. Môj syn teraz v lete prvýkrát brigádoval. Sama vidím, že pri míňaní pristupuje k týmto peniazom odlišne. Chcel si kúpiť drahšie tenisky, ale videl, že ho v tom nepodporujem, tak si to rozmyslel,“ hovorí Bieliková.

Podľa nej je potrebné, aby sa rodičia s deťmi rozprávali o tom, čo si chcú kúpiť a vysvetľovali im, koľko trvá zarobiť si na tú vec.

„U menších detí je to cez jednoduché veci, ktoré si vedia chytiť ako rožok alebo čokoláda. U väčších zase tým, že si musia samy na veci prispieť či už sporením peňazí, ktoré dostanú od starých rodičov, alebo že si zarobia,“ hovorí psychologička.

Desať rožkov, chlieb, maslo a mlieko. Ak sú deti už väčšie a boli párkrát na nákupe v blízkom obchode s rodičmi, štvrtáci na základnej škole zvládnu menší nákup aj sami.

Naučiť deti narábať s peniazmi a zažiť hodnotu vecí je najlepšie na vlastnej koži. Hrozí síce, že domov nedonesú presne to, čo očakávame, ale práve takto sa naučia najviac. Lekcia je často hodnotnejšia ako utratené peniaze.

„Syn išiel do miestneho obchodu kúpiť cestoviny. Zúfalý mi volal, že v regáli ich je desať a nevie, aké má vybrať. Poradila som mu, aby sa pozrel na cenu. Takýto nákup po telefóne sme urobili viackrát, naučil sa všímať si rôzne ceny aj veľkosti balenia a nebrať prvý výrobok, ktorý uvidí,“ vysvetľuje Bieliková.

Zapojiť dieťa do nákupov môžeme aj v čase pandémie pri internetových objednávkach. Veľmi dobrou "nakupovacou" lekciou môžu byť akcie typu Black Friday alebo rôzne predvianočné zľavy a výpredaje.

Zľavy, ktoré obchody ponúkajú, sú často len marketingový ťah, upozorňuje portál Hlídač shopů. Niektorí predajcovia dokonca úmyselne zvýšia ceny pred Vianocami tak, že po zľave stojí tovar viac než pred výpredajom.

Dôležité je tiež deťom vysvetliť, že pred nákupom darčekov si treba rozmyslieť, koľko peňazí môžeme takto z rodinného rozpočtu vyčleniť tak, aby sme sa zbytočne nezadlžovali.

„Deti často vedia robiť lepšie s počítačom ako dospelí, nie sú však kritické a nepozerajú na cenu. Nájdu niečo, čo sa im páči a hneď to objednajú,“ konštatuje psychologička.

Deti často kopírujú správanie svojich rodičov. Ak vidia, že rodičia si peniaze odkladajú a nemíňajú ich na zbytočnosti, je veľmi pravdepodobné, že rovnaký postoj zaujmú v budúcnosti aj ony.

„Deti dostávali vreckové, z ktorého si dokázali niečo odložiť. Dcéra dodnes spomína, že keď sa jej niečo zapáčilo a chcela si to hneď kúpiť, radila som jej, aby sa na to rozhodnutie vyspala. Ak tá túžba trvala aj na druhý deň, tak sme sa ešte o tom porozprávali, aby rozhodnutie neskôr neľutovala,“ radí Vlašičová.

Pri práci v banke sa občas stretne so situáciami, kedy sa ľudia nečakane dostanú do finančných ťažkostí. Niekto ochorie a stratí príjem alebo sa stáva, že rodičia musia zostať doma s postihnutým dieťaťom.

„V živote treba myslieť na zadné dvierka a šetriť si. Deti sú čerstvo dospelé, no snažím sa ich primäť k tomu, aby si z každej výplaty niečo odložili na sporiaci účet a mysleli na zadné vrátka,“ hovorí Vlašičová.

„Za domáce práce by sa nemalo platiť. Motivátorom by mal byť skôr voľný čas.“

Podľa psychologičky Kataríny Bielikovej majú staršie deti rôzne túžby, ktoré by si chceli splniť. Značkové tenisky, nový počítač alebo kvalitný mobil. Je dobré, aby o tom s rodičmi diskutovali a spoločne si stanovili cieľ. Rovnako to funguje aj v jej domácnosti. 15-ročný syn si aktuálne šetrí na nový monitor na hranie počítačových hier.

„Na učenie používa dobrý notebook, takže monitor na hry som považovala za určitý nadštandard. Preto si naň odkladá. Takto fungujeme už pár rokov. Ak chcú deti niečo, čo nie je nevyhnutné pre školu alebo ich rozvojovú činnosť, určitú časť si nasporia a vopred dohodnutú čiastku im potom doložíme pri nejakom sviatku,“ hovorí Bieliková.

Za jednotku dve eurá, za dvojku jedno. Umytie auta za tri. Kto vyloží umývačku? A čo za to?

Rodičia občas považujú peniaze za vhodnú motiváciu alebo odmenu pre deti za dobré známky alebo domáce práce. Psychologička Katarína Bieliková s týmto postupom nesúhlasí. Podľa nej by deti za známky alebo domáce práce peniaze dostávať nemali.

„Dieťa má povinnosti v rámci domácnosti, v ktorej žije. Ak urobí neporiadok, malo by si ho po sebe upratať a malo by sa zapájať aj do upratovania spoločných priestorov, utierania prachu, vysávania či vykladania umývačky. Za domáce práce by sa nemalo platiť, motivátorom by mal byť skôr voľný čas,“ radí psychologička.

Ak dieťa uprace byt, môže ísť v piatok večer s kamarátmi do kina, alebo zostať trochu dlhšie vonku. Ani to by však podľa nej nemalo byť pravidlom, skôr mimoriadnou odmenou za niečo.

V prípade väčšej pomoci nad rámec bežných domácich prác môžu byť odmenou aj peniaze. Dávať by sme ich však podľa nej mali až po robote, aby dieťa nepomáhalo za peniaze.

„Zistí, že ak pomáha, môže dostať odmenu a do budúcnosti bude dopredu viac namotivované. Suma by však nemala byť vysoká, dnes sa dá ľahko vyhľadať, koľko zarábajú stredoškolskí študenti na brigádach a vychádzať z toho,“ dodáva Bieliková.

Tento článok vám prináša Slovenská sporiteľňa.

Pravidlá spolupráce medzi inzerentmi a redakciou si môžete pozrieť v tomto odkaze.