Záplavy Nílu priniesli do púšte život, no mali aj tienistú tvár

Z etiópskych vrchov cez vyprahnuté púšte Južného Sudánu, Sudánu a Egypta - rieka Níl formovala osud nejedného národa v regiónoch, ktorými preteká. Najdlhšia rieka sveta s dĺžkou 6825 km a preteká cez 9 krajín a odvodňuje 10 % celého afrického kontinentu.

Životodarná rieka

Zrážky v Egypte sú rarita, voda z Nílu preto formovala každý aspekt života - poskytovala potravu a suroviny, pôdu pre poľnohospodárstvo, ovplyvnila spôsob ich cestovania a zjednodušila prepravu tovarov i materiálov na stavby, ktoré v okolí rieky vznikali.

Lisa Saladino Haney, kurátorka v historickom múzeu Carnegie, to trefne pomenovala: ,,Bolo to kritické záchranné lano, ktoré doslova prinieslo život do púšte.” A vďaka nej vznikla jedna z najfascinujúcejších starovekých civilizácii na svete.

Staroveký Egypt sa rozprestieral v severovýchodnej časti Afriky. Všímaví Egypťania rozpoznávali špecifiká jednotlivých regiónov ríše. Mestá rástli okolo delty, v údolí rieky a v okolí oáz, kde mali ľudia istý prístup k potrebným zdrojom. Územie rozdelili preto do štyroch častí: delta, údolie, západná púšť, východná púšť. Rieka bola miestom života a rozkvetu, zatiaľ púšte si spájali so smrťou a chaosom.

Úrodná ,,čierna zem” v okolí údolia rieky sa nazývala kemet, zatiaľ čo ,,červená zem” deshret bola pre nich horúca a suchá púšť. Aj vizuálne dokázali odpozorovať a pomenovať charakter zeme, ktorá pre nich znamenala prežitie.

Úrodná pôda pre zručných poľnohospodárov

Podľa Organizácie pre výživu a poľnohospodárstvo, starovekí Egypťania sú považovaní za prvú civilizáciu, ktorá začala s poľnohospodárstvom na veľkých plochách. Vytvorili si svoj vlastný zavlažovací systém z nádrží prepojených kanálmi, vďaka ktorému dokázali úspešne pestovať obilniny, ako je pšenica a jačmeň, a priemyselné plodiny, ako je ľan a papyrus.

Precíznym pozorovaním pochopili predvídavosť rieky a jej pravidelné záplavy od júla do októbra využívali vo svoj prospech. Zaujímavosťou je, že podľa cyklov rieky si Egypťania prispôsobili svoj kalendár. ,,Delil sa na tri ročné obdobia: Akhet, obdobie záplav Nílu, Peret, vegetačné obdobie a Shemu, obdobie zberu,” vysvetľuje Lisa Saladino Haney.

Nielen obdobie, ale aj výška ročných záplav bola dôležitá. Farmári ju starostlivo sledovali a zaznamenávali vlastnou jednotkou nilometre, čo bol kamenný stĺp s označením, kam siahala voda.

Odvrátená strana záplav

Egypt sa rokmi vyvíjal. V okolí úrodného Nílu vyrástlo množstvo nových miest, prudko sa zvýšil počet obyvateľov. Dnes žije 95 percent Egypťanov v okruhu niekoľkých kilometrov od Nílu. Chtiac nechtiac sa stali rukojemníci pravidelných záplav. Keď boli príliš silné, dokázali zničiť celú úrodu.

Záznam o prvom pokuse regulovať rieku sa datuje do 11. storočia, no poverený vedec si nedokázal s úlohou poradiť.

Prvá priehrada v blízkosti mesta Asuán na juhu Egypta je dielom britských okupantov. Po jej dokončení v roku 1902 umožnila efektívnejšie využívanie vody z rieky, ktorá prúdila sieťou zavlažovacích kanálov. Už v roku 1912 prestávala stačiť a jej múr museli o niekoľko metrov zdvihnúť, ktorý vydržal do roku 1933, kedy bola dokončená ďalšia dostavba múru hrádze. Keď v roku 1946 priehrada takmer pretiekla, kompetentní si uvedomili, že je čas postaviť väčšiu priehradu.

Po vojenskom prevrate a vyhlásení republiky sa do čela Egypta dostal prezident Džamál Abd an-Násir, pre ktorého bola Asuánska priehrada dôležitou prioritou, ktorá by mu mohla pomôcť v snahách o ekonomické pozdvihnutie krajiny.

Keďže západné mocnosti odmietli stavbu financovať po tom, ako Násir znárodnil Suezský prieplav, obrátil sa opačným smerom. Sovietsky zväz sa snažil upevniť vzťahy s arabskými krajinami, preto mu v tom čase takáto pomoc zahrala do karát.

S výstavbou sa začalo v roku 1960 a dokončená bola v roku 1971. Pracovalo na nej približne 35 tisíc robotníkov, desiatky pri stavbe zahynuli.

Odhaduje sa, že celkový účet za vybudovanie sa vyšplhal na miliardu amerických dolárov. Časť rozpočtu si odkrojil presun starovekých pamiatok v spolupráci s UNESCO, ktoré by inak skončili pod vodou. Najcennejšou z nich je egyptský komplex Abu Simbel z 13. storočia pred naším letopočtom.

Nielen pamiatky museli ustúpiť výstavbe masívneho vodného diela. Z oblasti sa vysťahovalo približne 90 tisíc egyptských roľníkov a sudánskych núbijských nomádov.

Zdroj energie i záchrana pred suchom

Výstavbou priehrady vzniklo na území Egypta a Sudánu rozľahlé Násirovo jazero, ktoré bolo kľúčovým zdrojom vlahy počas sucha v rokoch 1984 - 1988. Vodná elektráreň s 12 zabudovanými turbínami bola v čase dokončenia stavby ohromnou podporou pre egyptskú ekonomiku a mnohým dedinám zlepšila kvalitu života.

Regulovanie záplav Nílu človekom prinieslo okrem úspechov do oblasti aj negatívne efekty. Znížená zásoba bahna a usadenín z každoročných záplav spôsobila znižovala úrodnosť pôdy a silnú eróziu v delte Nílu. Zníženie živín v rieke zasiahlo rybolov a narástli problémy s ochorením schistosomiáza, ktoré sa spája so stojacou vodou v kanáloch.