„Je to veľmi individuálne, ale niektorým trvá aj viac ako rok, kým začnú mať pracovné návyky a zabehnú sa,“ hovorí v rozhovore pre SME riaditeľka sociálneho podniku Labore Terézia Podolanová.
Labore existuje samostatne len dva roky, ale za svoju prácu už získal cenu FéliX v kategórii Cena Slovenskej sporiteľne za verejné dobro.
Pomáha zamestnávať ľudí znevýhodnených na trhu práce ako osamelé matky, vdovy, ženy po dlhoročnej materskej dovolenke, dlhodobo nezamestnaných či ženy staršie ako 50 rokov. V Rajci pečú medovníky a zákusky, viaceré z nich sa postavili na vlastné nohy, prestali piť a zbavili sa všetkých dlhov.
Robiť rozhovor o sociálnom podniku sa nedá bez toho, aby sme najskôr vysvetlili, čo je sociálny podnik. Narážate na podobnú prekážku aj pri svojom bežnom fungovaní? Musíte vysvetľovať váš prínos a čiastočne tak obhajovať svoju existenciu?
Obhajovať nie, ale o sociálnych podnikoch sa toho vie vo všeobecnosti veľmi málo. Chránené dielne ľudia už registrujú, ale sociálny podnik je také zvláštne spojenie, ktoré slovom podnik evokuje, že podnikáme a zarábame. Musíme teda robiť osvetu a vysvetľovať, že touto formou sa dajú riešiť veci systémovo.
Zákon o sociálnych podnikoch u nás vznikol len v roku 2018, takže sa nedostatočnému povedomiu zrejme čiastočne dá aj rozumieť.
Posledné roky je to už lepšie, ale stále si ľudia najskôr predstavia, že ide o oblasť, ktorá zamestnáva mentálne hendikepované osoby. Pritom my často zamestnávame aj ľudí, ktorí sú zdravotne úplne v poriadku, ide o vdovy alebo osoby s iným sociálnym znevýhodnením. Každému zamestnancovi vieme ušiť prácu na mieru. Napríklad sme mali ženu, ktorá miesila cesto, ale zhoršil sa jej zdravotný stav a už to nevládala robiť. V normálnom zamestnaní by to znamenalo, že musí odísť, my sme kúpili profesionálny miesič, aby jej pomáhal a mohla u nás zostať.
Koľkým osobám pomáhate?
Aktuálne zamestnávame 12 ľudí, z toho desať má znevýhodnenie. Ale strieda sa to, niekedy je ich viac a niekedy menej.
Sú plne samostatné alebo potrebujú asistenta?
Sú samostatné, ale máme garanta, ktorý dohliada na ich prácu aj podmienky, ktoré potrebujú. Keď im niečo nejde alebo niečo nevedia, pomôže im. Chodia sa za ním poradiť. Každé ráno dostanú úlohy, čo majú robiť a potom už pracujú samé.
Odvahu a inovácie majú v DNA. Čo zaujalo porotu na víťazoch Biznis ceny FéliX? Čítajte Na svojom webe uvádzate, že vaši zamestnanci sa získaním práce opäť zaraďujú späť do spoločnosti. Ako to vyzerá predtým a ako potom?
Mali sme ženu, ktorá bola vdova so štyrmi deťmi a alkoholička. Postupne dokázala vyriešiť všetky dlhy, dať si život do poriadku, riadne pracovať a jej deti postupne vyrástli a založili si vlastné rodiny. Dnes má vlastný byt a žije v ňom sama. Je to ukážkový príklad, ako sa dá postaviť na nohy aj z absolútneho dna a vychovať deti, ktoré vyštudujú a založia si rodiny.
Za svoju prácu ste tento rok získali ocenenie FéliX v kategórii Cena Slovenskej sporiteľne za verejné dobro. Ako to vnímate?
Veľmi nás to prekvapilo a vôbec sme to nečakali. Nemám pocit, že by naša organizácia bola známa. Naše medovníky síce sú známe aj v Bratislave, ale o sebe sme si to nemysleli. Získanie ceny sme asi ešte úplne nespracovali. Jednoznačne to pre nás bolo pozitívne nakopnutie, pretože predovšetkým bojujeme s vlastnými problémami, hlavne finančnými, a nevieme, ako to ustáť. Už sme boli aj v stave, keď sme zvažovali ukončiť prevádzku, no zo všetkých síl sme sa tomu chceli vyhnúť kvôli našim zamestnancom.
Čo znamená, že bojujete s finančnými problémami? Že fungujete od mesiaca k mesiacu?
No, áno. Nielenže sme sociálny podnik, ale pôsobíme aj v oblasti gastra. Medovníky robíme ručne, čo sa nedá urýchliť ani zjednodušiť. Pritom medovník nemôže stáť toľko, koľko stoja hodiny práce na ňom. To by nikto nekúpil. Preto nie sme ziskoví a sme na nule.
Sociálny podnik Labore počas odovzdávania Ceny Slovenskej sporiteľne za verejné dobro v rámci FéliX Business Award. (zdroj: Slovenská sporiteľňa)Dokážete pokryť svoje fungovanie z vlastných príjmov alebo ste odkázaní na dary?
Sme na nule. Pred Vianocami je toho veľa, ale v januári a februári je útlm. Takže sú slabšie mesiace a sú aj silnejšie. Nám však nejde o zisk, pretože taká je aj definícia sociálneho podniku, že nemá vytvárať zisk pre seba, ale má byť využitý na jeho ďalší rozvoj. Viac nám ide o to, aby sme udržali pracovné miesta a znevýhodnení ľudia sa mali kde zamestnať. Aj z toho dôvodu sa to snažíme udržať, aby sme nemuseli nikoho prepúšťať. Mierne nám skrížilo plány to, že sa teraz potrebujeme presťahovať a sú na to potrebné financie.
To bol dôvod vytvorenia projektu na Startlabe, v ktorom ste sa snažili získať finančné prostriedky na rekonštrukciu cukrárenskej výrobne. Písali ste tam, že zdravotne a sociálne znevýhodnení ľudia potrebujú rovnaké príležitosti ako majorita a nielen charitu. Čo to znamená v praxi?
Keďže naša primárna organizácia Áno pre život vznikla pred vyše dvadsiatimi rokmi, postupom času sme zistili, že ak chceme znevýhodnené osoby integrovať do spoločnosti, nestačí im len poskytnúť ubytovanie a pomoc. Potrebujú najmä prácu šitú na mieru ich potrebám, aby dokázali byť samostatné. Pôvodne sme začínali s klientelou žien, ktoré vyrástli v patologickom prostredí, zažili dlhodobo domáce násilie a často nemali možnosti zamestnať sa, preto veľakrát nemali ani pracovné návyky. Nevedeli ani prísť ráno do práce a pracovať štyri hodiny.
Snáď to nebude znieť príliš od veci alebo odvážne, ale naozaj existujú ľudia, ktorí nevedia pracovať?
Áno. Sú to najmä ľudia, ktorým rôzne životné okolnosti nedovolili pracovať a nemali možnosť naučiť sa to ani v rodine. Je to začarovaný kruh, pretože v takom prostredí vyrástli, sami v ňom žijú a ďalej ho ukazujú svojim deťom. Takto to ide celé generácie. Nie sú naučení pracovať a žijú len z toho, čo im kto dá.
Nechcú pracovať naozaj alebo sa to len nikdy nenaučili?
Veľmi záleží od toho, o ktorej skupine hovoríme. Nedá sa to zovšeobecniť. Mali sme zamestnancov, ktoré aj keď nikdy nepracovali, snažili sa tak veľmi, že sa vypracovali a uchytili. Sú však aj takí, ktorí sú z patologického prostredia, rodičia aj oni sú alkoholici, muž tyran a nie sú zvyknutí štyri hodiny niečo robiť. Čiže taká je naša cieľová skupina, že ju musíme najskôr naučiť chodiť do práce, potom tam byť, následne robiť to, čo dostanú za úlohu a na ďalší deň sa vrátiť. Postupne ich tak naučíme bežnému pracovnému režimu a bežným veciam, ktoré človek zo zdravej rodiny videl u svojich rodičov a príde mu to samozrejmé. Keď je niekto celé generácie naučený niečo len dostávať, nevie si pomôcť sám.
Nakoniec nepomáhate len znevýhodneným osobám, ale aj celému systému.
Je to tak. Naša pomoc je predovšetkým systémovým riešením, pretože dokážeme odbremeniť štát a pomáhajúce inštitúcie a naučiť ľudí postarať sa o seba. V tomto vidíme najväčší prínos sociálnych podnikov. Štát nám pomôže zaplatiť zamestnanca percentuálnym príspevkom a my ho naučíme pracovať a vytvoríme mu podmienky na ďalší rozvoj. Nakoniec nebude na príťaž žiadnej charitatívnej organizácii ani štátu. Keď potom odíde z nášho podniku, už sa vie zamestnať aj inde, pretože vie, ako to funguje.
Ako dlho trvá naučiť niekoho pracovať? Lebo keď to niekto celý život nevedel, je to ako mať zrazu tretiu ruku alebo nadobudnúť novú schopnosť.
Je to veľmi individuálne a rozhoduje predovšetkým to, či človek chce alebo nie. Ak je tam niekto nasilu, tak to nemá zmysel.
Dalo by sa to prirovnať k liečeniu? Keď niekto nechce a pošlete ho tam nasilu, tak to pravdepodobne nebude úspešné.
Áno. Niečo sa na nich vždy nalepí, ale je na nich, ako im to pomôže v budúcnosti. Zatiaľ máme skôr pozitívnu skúsenosť. Žeby to s niekým vyslovene nešlo? Takých bolo mizivé percento. Ale všade sa stane, že niečo zlyhá a nejde. Celkovo to vnímame tak, že to má zmysel a väčšina ľudí chce.
A teraz ešte ten čas, ako dlho trvá naučiť pracovať niekoho, kto to nikdy nerobil?
Jedna pani u nás pracovala osem rokov, postupne sa vypracovala a odišla inam. Alebo nedávno sme zobrali pani, ktorá prvýkrát v živote chytila do rúk cesto a vykrajovala medovníky. Prvé dva týždne to bolo pre ňu náročné, ale potom sa začala viditeľne zlepšovať a po mesiaci robí lepšie ako niekto, kto je u nás rok. Je to teda veľmi individuálne, ale niektorým to trvá aj viac ako rok, kým začnú mať pracovné návyky a zabehnú sa.
Necítili ste niekedy v takomto prostredí beznádej? Lebo jedna vec je predstaviť si, že každý by mal dostať príležitosť a každému sa dá pomôcť, ale keď už si to reálne skúsite, nemali ste niekedy pocit, že sa to nedá?
Každý má dobré aj zlé dni a párkrát v roku sa nám stane, že si povieme, že to zmysel nemá. Ale keďže to robíme už dlho, vieme, čo môžeme čakať a čo nie. Treba sa odosobniť od zlyhaní alebo toho, čo nevyjde. Neraz sme si mysleli, že sa s tým nedá ďalej pohnúť kvôli nedostatku financií a boli aj iné dôvody, ale vždy sa to nakoniec vyriešilo. Preto keď sa objaví niečo podobné, použijeme skúsenosti z minula a spomenieme si, že sme to už veľakrát zvládli. Okrem toho, my od toho nečakáme zázraky.
Zázrak je už len to, že niekoho naučíte pracovať.
Áno, ale nepotrebujeme to na národnej úrovni. Našim cieľom je dať prácu ľuďom, ktorí by ju kvôli svojim špecifickým potrebám inde nemali.
V roku 2020 dosiahol počet sociálnych podnikov na Slovensku hranicu 100. Na opačnej strane je Francúzsko, ktoré je kolískou rozvoja sociálnej ekonomiky a už od roku 1970 tam existuje národná platforma na jej podporu. V súčasnosti u nich táto oblasť tvorí približne 10 percent všetkých zamestnancov v hospodárstve. Čo všetko sa dá robiť v oblasti sociálnej ekonomiky?
Rôzne veci. Drobné stavebné práce, záhradnícke práce, pečenie, varenie, hocičo. Sociálny podnik môže mať aj obec alebo akákoľvek veľká firma. Môže si to zriadiť ktokoľvek z hocijakej oblasti. Je úplne jedno, čo vyrába alebo aké služby poskytuje. Zamestnávať nemusia len hendikepovaných. O mnohých zamestnancoch sociálnych podnikov by ste to na prvý pohľad ani nepovedali.
Tento článok vám prináša Slovenská sporiteľňa.
Pravidlá spolupráce medzi inzerentmi a redakciou si môžete pozrieť v tomto odkaze.
