Vo februárovom Doma v záhrade nájdete pestré čítanie o záhrade, ako aj množstvo zaujímavostí zo sveta botaniky a drobnej fauny.
Rozhovor s Davidom Turčánim: Rozvíja triezve včelárstvo a posiela sviece pápežovi
Extra: Tajomná mandragora
Permakultúra: Záhony pre lenivých
Zaujímavosti z ríše včiel a ďalších opeľovačov
Mozaika: Na slnečnom okne si vypestujeme väčšinu priesad
Jozef Ľudovít Holuby: Slovenský spev vtákov
Sucho a povodne: dve strany tej istej mince
Tip: Hlavné mesto s najväčším počtom verejne dostupných sadov
Javorová miazga prúdi skôr ako brezová
Drobná fauna: Liahne v hlavových vŕbach
Kde sa u nás môžete vysaunovať v prírode
Drobnochov: Plemená, s ktorými budete spokojní
Pre kutilov: Chodník z pňov vydrží až 15 rokov
Februárové Doma v záhrade kúpite v stánku len za 1,20 eura
(zdroj: redakcia)
Editoriál
O vode, orlovi a liečivej rastline
Raz som sa stretol zoči-voči s orlom. Bolo to v indickom Varanasi.
Pokiaľ si pamätám, vo Varanasi som bol dvakrát. Každé ráno na svitaní som plával v Gange. Dokonca som vodu z Gangy vo Varanasi aj viackrát pil (mnohí to vyslovene odporúčajú, zatiaľ čo iní pred tým veľmi dôrazne varujú).
V povodí tejto rieky žije pol miliardy ľudí. Varanasi leží asi tisíc kilometrov od ústia Gangy do Bengálskeho zálivu. Rieka je tu široká, mohutná. Neďaleko na Manikarnika ghat spaľujú mŕtvych. Prinášajú ich sem na nosidlách a cestou opakujú mantru Rám nám satja he. V rieke ľudia aj perú šaty, umývajú tu napríklad byvoly, kým iní sa o kúsok ďalej modlia, kúpu sa, meditujú. Alebo sa tu člnkujú, žobrú či dlhé hodiny pozorujú sádhuov, ktorí sa tu zhromažďujú počas sviatkov.
Pútnici z celej Indie chodia do Varanasi už po tisícročia a na brehu Gangy sú po celý deň. Od skorého rána sa tu predávajú kvety aksamietnice a ruží, ktoré ľudia kladú na hladinu ako obetinu. Po kúpeli si ženy zapletajú do vlasov retiazky z jazmínu. Do vody vchádzajú v šatách, ženy v sárí, niektoré krásne ako princezné, muži majú niekedy len rúško na bedrách.
Varanasi je jedno z najstarších nepretržite obývaných miest na svete. (zdroj: adobe stock)
Sú tu miesta medzi rušnými obliehanými ghátmi, kam takmer nik nechodí, takže kúsok od zhonu veľkomesta pulzujúceho životom môžete v tichu nerušene presedieť celé dni. Môžete tu meditovať, čítať si alebo sledovať dianie na rieke, odvíjajúce sa ako exotický film.
Na jednom z takých miest som sedával. Nikdy ma tu nik nevyrušil. Iba raz dopoludnia – ktosi mi znenazdajky hrabol prstami do vlasov. Keď vám niekto postrapatí vlasy, nenapadne vám najprv, že je to orol. Keď som sa rozhliadal okolo, nevidel som nikoho, ani orla samotného, lebo sa vznášal nado mnou. Po chvíli sa zopakovalo to isté. Orol mi zas hrabol prstami do vlasov. Vzápätí sa ukázal. Mával krídlami tak, že nachvíľu sa zavesil vo vzduchu oproti mojej tvári. Hľadel mi rovno do očí. Nebol útočný ani nepriateľský. Bol silný, ale pokojný, a po chvíli zas bez náhlenia odletel.
Zobral som si veci a šiel som zážitok, tak ako sa mi udial, vyrozprávať babovi Dev Girimu, ktorý tu bol v tom čase na púti. Každý ho volal Maharádž. Našiel som ho ako vždy v stane sádhuov, nagababov. Niektorí z nich mali oranžové rúcha, niektorí boli úplne nahí, pokrytí len popolom vibhuti. Párkrát za deň tu predvádzali jogové ásany.
Nagababa Dev Giri Naraján Singh ma zobral kúsok obďaleč a rozpovedal mi svoje dobrorečenie o rastline, ktorou uzdravuje ľudí. Neskôr mi ju ukázal a daroval. Tak som sa za jeden deň zoznámil s kráľom vtákov aj s rastlinou, na ktorú ma Maharádž Dev Giri láskavo upozornil. Okrem iného mi neskôr povedal, že sádhu smie človeka len obdarovať.
Ján Litvák
