Čo spája ľudí, ktorí veria, že pomáhať má zmysel?

Štyria kolegovia z Henkel Slovensko trávia svoj čas zmysluplne a venujú sa dobrovoľníctvu doma aj v zahraničí.

Keď vypukla vojna, nevedela si predstaviť, že by nebola na hraniciach

Dominika po pandémii potrebovala nájsť samu seba. Pochádza z východného Slovenska, život ju ale zavial do Bratislavy, až v jednom momente zrazu nevedela, kam vlastne patrí. Rozhodla sa využiť možnosti práce na diaľku a odsťahovať sa späť, aby to zistila. Ukončená zmluva v prenajatom byte, pobalené veci, vlak domov. A naraz–vojna.„Rusko na Ukrajinu zaútočilo v tých dňoch, keď som sa vracala domov. Mala som množstvo otázok a neistôt. Medzi nimi aj tú, čo urobím, ak vojna príde aj k nám,“ spomína Dominika Kislíková na strach, ktorý ju sprevádzal na ceste domov.

Nakoniec sa jej príbeh stočil až neuveriteľným smerom. Jej kamarátka na hraniciach pomáhala ľuďom na úteku z Ukrajiny od prvého dňa. Dominika sa k nej rozhodla pridať, nevediac, čo ju čaká. Bili sa v nej obavy a potreba pomôcť. Vystúpila z vlaku, odniesla si domov veci, vypila s rodičmi kávu a vybrala sa na hranice, kde strávila skoro mesiac. Domov sa chodievala iba vyspať, ale aj zo spánku ju často vyrušoval zvoniaci mobil.

„Boli sme tam iba ako jednotlivci, ktorých nikto neorganizoval. Postupne sme sa vďaka vestám od hasičov a polície spojili do žltého tímu dobrovoľníkov na hraničnom priechode v Ubli a za niekoľko dní sme sa zorganizovali sami. Bolo nás päť koordinátoriek a mali sme prehľad o všetkom, čo sa tam dialo. Rozdeľovali sme služby ľuďom, ktorí na hranice prichádzali pomôcť, ale riešili sme aj individuálne potreby tých, ktorí utekali pred vojnou,“ spomína na marec 2022, ktorý strávila na hraniciach. Hovorí o obrovskom chaose, napätí, strachu, ale aj o dojímavých príbehoch. Prebytok emócií sa ani nedal spracovať, človek sa ním mohol len nechať obtiecť. Hoci ju to emocionálne i fyzicky veľmi vyčerpávalo, nevedela si predstaviť, že by na hraniciach nebola.

Dominika spomína na štvoricu huslistiek, ktoré zrazu začali hrať v jedálni, kým sa podávala večera. Alebo na mladého Ukrajinca žijúceho na Slovensku, ktorému mama ukryla pas, aby sa nemohol vrátiť a bojovať. Neustále sa pokúšal dostať cez hranice. „Presviedčali sme ho, aby neutekal, aby zostal s nami a pomáhal ľuďom na úteku. Bol pre nás ako dobrovoľník s ukrajinčinou veľmi užitočný. Nakoniec zostal,“ hovorí Dominika.

Starostlivosť o ľudí na úteku po neprofesionálnych dobrovoľníkoch postupne prebrali organizácie, ktoré majú so zásahmi vo vojnových zónach bohaté skúsenosti a Dominika aj ostatní z hraníc odišli. Ich pomoc však neostala nepovšimnutá. Dobrovoľníci Ubľa získali ocenenia Srdce na dlani a Biela vrana .

Dominika na hraniciach prežila intenzívne štyri týždne. Pomáhať v takej miere by nemohla, keby jej nevyšli v ústrety v práci. „Henkel Slovensko veľmi promptne zareagoval na to, čo sa dialo. Dostali sme možnosť využiť na pomoc Ukrajine 5 pracovných dní nad rámec bežného voľna. Ja som si brala ešte ďalšiu dovolenku a s mojou manažérkou som sa dohodla na flexibilnejšom režime, takže som si prácu zmanažovala tak, aby som všetko zvládala,“ vysvetľuje Dominika. Zároveň vyzdvihuje to, že päť dobrovoľníckych dní využili aj kolegovia v Bratislave, ktorí sa chodili o ľudí na úteku starať do centra v Gabčíkove, pomáhali so zbierkami, dokonca zopár kolegov prišlo z Bratislavy pomáhať do Uble.

Dominika sa nakoniec po nejakom čase na východnom Slovensku presťahovala späť do Bratislavy a dobrovoľníctvu sa naďalej venuje v Henkel helps, v dobrovoľníckom programe spoločnosti Henkel Slovensko.

Postaviť si vlastný hrad je cool, preto dobrovoľníči

Martin je rád, keď vidí výsledok – zmenu, keď po ňom niečo zostane. Hovorí, že keď niekto urobí neporiadok, ktosi ďalší ho musí upratať. Aj jeho dobrovoľnícke aktivity sa začali zbieraním odpadkov v lese pri Bratislave. „Po vypuknutí vojny na Ukrajine som pomáhal na hraniciach v Ubli a venujem sa aj obnove hradu Biely Kameň pri Svätom Jure. Koľko ľudí má príležitosť postaviť si vlastný hrad? Prišlo mi to veľmi cool, tak som sa pridal,“ priznáva.

Keď prvýkrát zbadal hrad, bola to zarastená zrúcanina. Dnes by návštevníkom mohol ukázať pokroky, ktoré sa aj vďaka jeho práci podarili. „Chodievam tam cez víkendy, keď mám čas. Zvyčajne je to tak raz do mesiaca. Prenášame kamene, staviame lešenia, lopatujeme piesok, pomáhame murárom,“ hovorí Martin, ktorý k dobrovoľníckej práci priviedol aj niekoľkých kamarátov, ktorí z času na čas prídu pomáhať s ním.

O obnovu hradu sa stará občianske združenie Castrum Sancti Georgii, ktoré zabezpečuje materiál aj pomoc odborníkov. Na historickej pamiatke totiž nemôže pracovať hocijaký murár. „Musí poznať postupy a vedieť, ako narábať s vhodnými materiálmi,“ vysvetľuje Martin.

Na obnovu hradu sú okrem dobrovoľníkov nevyhnutné nemalé peniaze. Práve práca takýchto odborníkov a materiál sú položky, na ktoré je treba dosť peňazí. Martin preto svoje dobrovoľnícke aktivity rozšíril aj o finančnú pomoc, ktorú sa mu podarilo zohnať. „Projekt som podporil aj pomocou grantu MIT (Make an impact on tomorrow) od našej spoločnosti Henkel. Od občianskeho združenia som zistil, čo najviac potrebujú, pripravil som dokumentáciu a čakal, ako to dopadne,“ hovorí Martin. Martinove projekty na obnovu hradu Biely Kameň spomedzi prihlásených uchádzačov vybrali už dvakrát.

„Pre mňa osobne je dôležité, že pracujem pre firmu, ktorá podporuje dobrovoľnícke iniciatívy. Som veľmi rád, že vytvára vlastné projekty, do ktorých sa ľudia môžu zapojiť, ale podporuje aj aktivity, do ktorých sa zamestnanci zapájajú po vlastnej osi,“ uzatvára Martin.

Pomáhať má zmysel, aj keď jete pol roka tie isté raňajky

Vydať sa dobrovoľníčiť do zahraničia bolo Máriiným snom od detstva. Keď sa dopracovala k istej stabilite v osobnom živote a nadobudla dostatočnú prax v zamestnaní, povedala si, že má priestor na to, aby si tento sen splnila. Stala sa dobrovoľníčkou Katolíckej charity a začala plánovať cestu do Rwandy. Bola pripravená dať v práci výpoveď. Prvým krokom bolo oznámiť to svojej manažérke. „Zareagovala milo a šokujúco. Povedala mi, že to v žiadnom prípade neprichádza do úvahy a spolu s ďalšími nadriadenými urobili všetko pre to, aby som si mohla splniť sen a potom sa vrátiť na svoju pozíciu,“ vysvetľuje Mária.

Do Rwandy sa balila celý jeden deň. Čo si zobrať do neznámeho prostredia, v ktorom má stráviť celý polrok? Okrem oblečenia a toaletných potrieb si vzala jedlo, na ktoré je na Slovensku zvyknutá. A urobila dobre, pretože život v Rwande je vo všetkom úplne iný ako v Európe, gastronómiu nevynímajúc. „Na raňajky sme polroka mali toastový chlieb s džemom. Celkovo tam ľudia o jedle toľko neuvažujú, jedia preto, aby sa najedli. Chcú zahnať hlad, netrápia ich vhodné kombinácie. Môj miestny kolega jedol palacinku s džemom a kapustou,“ spomína.

V rámci dobrovoľníckej služby viedla detské centrum. Okrem podpory učiteľov, hospodárenia a učenia angličtiny mala na starosti aj hodiny jemnej motoriky s deťmi. „Výučba v Rwande sa vôbec nezameriava na takéto činnosti, ani na nijaký druh kreativity. Deti som učila strihať alebo hrať sa s legom. Keďže sme však začínali od nuly, videla som u nich obrovské pokroky, čo ma napĺňalo,“ hovorí Mária. Priznáva však, že si prešla aj nejednou krízou. Kultúra a fungovanie spoločnosti v Rwande sú nastavené inak ako na Slovensku a preladiť sa bolo náročné.

„Miestni hovorievali, že ľudia v Európe majú hodinky, ale oni v Afrike majú čas. Nebolo možné dohodnúť sa na presnom termíne, napríklad rodičovského združenia. Stávalo sa, že ľudia meškali aj dva dni. Spočiatku ma to hnevalo. Prišlo mi nezdvorilé, že nerešpektujú môj čas. Postupne som pochopila, že oni rešpektovali svoj čas,“ vysvetľuje.

Kým Mária neodišla do Rwandy, zvykla kráčať rýchlo. V Afrike spomalila. Keď sa však vrátila na Slovensko, ležérna rýchlosť chôdze – ovplyvnená rwandským plynutím času – sa jej čoskoro vrátila do normálu. Afrika ju však ovplyvnila a veľa si v sebe nesie dodnes.

„Ľudia v Rwande žijú oveľa komunitnejšie. Myslím na to, keď ako dobrovoľníci v rámci Henkel helps navštevujeme seniorov. Prepájanie generácií je dôležité, pretože seniori na Slovensku dnes žijú na okraji spoločnosti a sú vlastne ohrozenou minoritou. Väčšinová spoločnosť má pritom príležitosť sa od nich veľa naučiť,“ uzatvára Mária.

K dobrovoľníctvu ju priviedla práca, teraz stavia domy v Rumunsku

V inej práci by sa Ivana k dobrovoľníctvu možno vôbec nedostala. Boli to práve aktivity v rámci Henkel Slovensko, ktoré ju priviedli až k tomu, že vycestovala pomáhať do zahraničia.

Najskôr sa zapojila do najväčšieho podujatia firemného dobrovoľníctva Naše mesto. Jednorazová aktivita Ivanu nadchla natoľko, že sa vo firme začala zaujímať o ďalšie možnosti, ako pomôcť. Stala sa súčasťou projektu Henkel helps, ktorý sa venuje pomoci seniorom.

Jej najintenzívnejší zážitok je však z Rumunska, kde sa zapojila do projektu Habitat for Humanity. S neziskovou organizáciou, ktorá pomáha získať bývanie množstvu ľudí v núdzi po celom svete, spolupracuje Henkel už roky. V rámci tohto partnerstva vysiela dobrovoľníkov z radov svojich zamestnancov, aby pomáhali ľuďom, ktorí to v núdzi potrebujú. A práve tak sa Ivana dostala do Rumunska.

„Naším cieľom bolo postaviť dva domy a dokončiť dva domy po predošlom turnuse dobrovoľníkov v regióne pri meste Cumpăna. Viedol nás tím profesionálnych stavbárov, ktorí nás koordinovali, a zároveň sa na stavbe podieľali aj rodiny, ktoré budú v domoch neskôr bývať, ako aj ich susedia. To sa mi veľmi páčilo. Medzi ľuďmi v komunite vznikali vzťahy a zároveň sa podieľali na výsledku, čo mi prišlo zmysluplné,” vysvetľuje.

Ivana mala spočiatku rešpekt pred fyzickou prácou. Pre mnohých, ktorí pracujú primárne pri počítači, môže byť výzvou vziať do ruky kladivo či obložiť stenu. Veľa sa však naučila a mnohé zručnosti plánuje zužitkovať aj pri prerábke domu, ktorý si nedávno kúpila.

Týždňový pobyt v Rumunsku ju ešte viac uistil v myšlienke, že pomáhať má zmysel. Po návrate na Slovensko sa naďalej venuje seniorom, ktorým Henkel Slovensko pomáha v rámci svojich CSR aktivít.„Čas je nenahraditeľný. Často sa nám stáva, že nám naši seniori ďakujú za chvíle, ktoré s nimi trávime. Neriešime vtedy telefón, nerozmýšľame, aké stretnutia nás čakajú. Sme tam s nimi a pre nich. Oni z týchto stretnutí žijú najbližší týždeň alebo dva. Má to zmysel,“ uzatvára Ivana.