Hlavná ekonómka sporiteľne: Patríme medzi najmenej prosperujúce krajiny EÚ

Vo väčšine krajín Európskej únie sa majú ľudia lepšie ako na Slovensku. Ako krajina sme chudobnejší, dožívame sa menej, sme menej vzdelaní. Slovensko skončilo v rebríčku index prosperity na 23. mieste z 27 európskych krajín. Ako vznikol tento rebríček, prečo sme na chvoste a čo by sme mali urobiť, aby sme sa v rebríčku posúvali smerom vyššie, sme sa rozprávali s MÁRIOU VALACHYOVOU, hlavnou ekonómkou Slovenskej sporiteľne.

Čo je index prosperity a prečo ste sa rozhodli ho vytvoriť, ako vznikol?

„V Slovenskej sporiteľni pravidelne analyzujeme štatistické dáta, ktoré hovoria o tom, ako sa darí ekonomike, firmám a domácnostiam. Začiatkom tohto roka bolo 30. výročie rozdelenia Československa a vzniku Slovenskej republiky. Pozreli sme sa na to, ako sa obom krajinám darí a niektoré z čísel boli veľmi prekvapivé aj pre nás, ktorí sa tomu venujeme dennodenne. Toto bol impulz, ktorý nás viedol k tomu, aby sme sa vrátili k hlbšej analýze a diskusii o niektorých číslach.

Ak by sa cudzinec, napríklad Kanaďan, chcel presťahovať do Európskej únie a riadil by sa indexom prosperity, tak by si asi Slovensko nevybral. Prečo sme skončili piati od konca?

„Dopadli sme zle kvôli tomu, že Slovensko urobilo veľmi málo štrukturálnych reforiem za posledných 10 rokov. Výrazne sme sa posunuli v ekonomickej úrovni a v bohatstve po roku 2004, keď sme vstúpili do Európskej únie. Vtedy k nám prišiel veľký transfer technológií, firmy raketovo naštartovali produkciu. Avšak tieto zdroje nám už došli a posledných 10 rokov už nebohatneme tak rýchlo ako predtým.

Na to, aby sme sa zlepšili, bude treba naštartovať výraznejšie zmeny. Na strane štátu, ale aj na strane firiem, domácností, či jednotlivcov. Treba viac investovať, viac sa vzdelávať, viac sa zaujímať o svoj zdravotný stav. Ako ekonomika by sme sa mali posunúť k produkcii s vyššou pridanou hodnotou. Bude užitočné viac prepájať verejný a súkromný sektor.

Keď pred 30 rokmi vznikla Slovenská republika, mysleli sme si, že západ dobehneme rýchlejšie. Spomenuli ste oblasti, v ktorých by sme mali pridať, a v ktorých by sme sa mali zlepšiť. Do čoho by sme mali najviac investovať, aby sme sa mali v budúcnosti lepšie?

„Určite by sme mali viac investovať do vzdelania. To je prvá vec. Určite by sme mali viac investovať do výskumu a vývoja, do zdravotníctva. Ale nie je to len o investíciách. Musíme sa pozrieť aj na efektívnosť všetkých týchto výdavkov. Nemôžeme príjmy rozpočtu takpovediac prejesť a minúť na rôzne podporné balíčky. Je samozrejme veľmi dôležité vždy v kríze pomôcť vybraným skupinám ľudí, ktoré sú jednoducho na chvoste celého progresu.

Ale ako spoločnosť musíme bohatnúť viac ako doteraz, aby sme sa všetci mali lepšie.

Samozrejme, nesmieme pri našej snahe o rast zabúdať na životné prostredie, rast nemôže byť neudržateľný. Prekvapením pre nás boli veľmi zlé výsledky veku dožitia v zdraví a celkového veku dožitia.

Rozdiel v príjmoch medzi nižšie a vyššie zarábajúcimi je u nás najmenší v EÚ, to je dobre pre Slovensko?

„Má to výhody aj nevýhody. Myslím si, že motivácia zarobiť viac prináša nové kreatívne nápady, nové spôsoby výroby, nové patenty. Motivácia byť úspešný je veľmi dobrá z hľadiska ekonomického výsledku. Tie krajiny, ktoré majú najviac patentov, majú aj najväčší progres za posledných 20 rokov. Vo výsledku určite nie sú rovnostárske. Ale tento parameter sme použili preto, aby sme ukázali, že sociálno-ekonomické rozdiely u nás neboli veľké a ani sa neprehlbujú. Práve naopak, sú to úplne iné štrukturálne problémy, ktoré by sme mali začať riešiť a viac sa o nich rozprávať.

Čo si máme predstaviť pod pojmom index ľudského rozvoja? A čo treba urobiť pre to, aby sme patrili medzi najlepších v tejto oblasti?

„Sú tam štyri ukazovatele, ktoré do toho vstupujú. Prvým je trvanie povinnej školskej dochádzky. Potom je to priemerná dĺžka vzdelávania. Tretí je vek dožitia pri narodení a štvrtý je národný dôchodok na hlavu. Index ľudského rozvoja v podstate hovorí o tom, ako vzdelaní ľudia u nás žijú, ako dobre im bude a ako dlho sa dožijú. Skončili sme v tomto rebríčku relatívne zle na 24. mieste z 27. Ťahá nás dolu vek dožitia pri narodení a aj národný dôchodok na hlavu. Mali sme relatívne dobrý progres, čo sa týka rastu ekonomiky po vstupe do EÚ. Krízy sme relatívne dobre ekonomicky zvládli. Ale ten progres by sme potrebovali väčší a rýchlejší, pretože sme začínali z relatívne nízkej pozície.“

Sme približne mesiac pred voľbami a často počúvame o tom, že demokracia na Slovensku je ohrozená. Máme sa aj podľa indexu prosperity obávať o našu demokraciu?

Index demokracie zostavuje Economist Intelligence Unit a je tam asi šesťdesiatka ukazovateľov, ktoré sú zoskupené do piatich oblastí. V indexe demokracie sme na 22. mieste. Čo nám škodí a ťahá nás pod priemer únie, je politická kultúra a politická participácia. O politickej kultúre nemusíme veľa hovoriť, vidíme ju dennodenne. Politická participácia je o účasti na voľbách, o ochote sledovať politiku, o ochote podieľať sa na riadení štátu. V týchto dvoch parametroch zaostávame.

Očakávali sme, že bude vzťah medzi dôverou v inštitúcie a v demokratické princípy a napríklad nadúmrtnosťou počas pandémie covidu. Keď sme sa pozreli na dáta, vyšla veľmi zjavná korelácia. Slovensko, ako krajina s nízkou dôverou v inštitúcie, vyšlo ako jedna z krajín, ktorá mala najvyššiu nadúmrtnosť počas pandémie. To súviselo samozrejme s nízkou zaočkovanosťou, a tá súvisela s nedôverou voči inštitúciám. Ak by sme mali takú dôveru v inštitúcie ako severské krajiny Fínsko, Dánsko, či Švédsko, mohla byť nadúmrtnosť, nie 26-tisíc ľudí, ale povedzme 5-tisíc ľudí. To sú veľmi značné dopady na krajinu nielen sociologické, ale aj ekonomické.

Pri príprave na rozhovor ma prekvapilo, že od posledného miesta v počte rokov prežitých v zdraví nás delí len jedna priečka. Sme predposlední pred Chorvátskom. Čo by mal urobiť štát a čo ľudia pre to, aby sme boli zdraví dlhšie?

„Čo sa týka zdravia, je to veľmi komplexná téma. Ale čo nám odporúča Európska komisia? Zvýšiť výdavky na zdravotníctvo v pomere k veľkosti ekonomiky. Tie máme relatívne nižšie oproti priemeru Európskej únie a zároveň financie máme míňať efektívnejšie. Vieme o tom, že máme málo lekárov, málo sestier. Štát môže prijať opatrenia, ktoré pritiahnu lekárov špecialistov k nám a uľahčiť im prístup na náš trh práce.

Ale potom je tu časť problému na strane ľudí, a to je náš životný štýl. Podľa štatistík máme väčšiu mieru obezity, ako je priemer únie. Máme stále relatívne veľký podiel fajčiarov. Ľudia síce chodia k lekárovi relatívne často, ale nie úplne efektívne, nie na preventívne prehliadky, na rôzne skríningy. Musíme sa viac hýbať, viac športovať a dodržiavať životosprávu. To boli odporúčania, ktoré sme dostali.“

Dáta o tom, že na Slovensku každý rok zbytočne zomrie niekoľko tisíc ľudí, sú známe dlhé roky. Zomrú pre zlé zdravotníctvo, ale aj vlastné chyby pri životospráve. Napriek tomu, že o tom roky vieme, nič sa nezlepšuje, práve naopak, naše problémy so zdravotníctvom a zdravým sa prehlbujú, ako je to možné?

Aj mňa osobne to prekvapilo. Mali by sme byť ambicióznejší v tomto smere, lebo je zjavné, že nežijeme nielen dlhý, ale ani zdravý život. V zdraví sa štatisticky dožívame 57 rokov. Pre štát je náročné a nákladné starať sa o chorých ľudí. Zomierame 75-roční, čo je tiež veľmi skoro.

90 percent nehnuteľností na Slovensku vlastnia ľudia, avšak 30 percent ľudí žije v preľudnenej domácnosti. Stále platí, že dostupnosť bývania u nás je zlá?

„Pod dostupnosťou bývania myslíme pomer príjmu voči cene nehnuteľnosti a tá na Slovensku vychádza relatívne horšie. Máme relatívne drahé nehnuteľnosti voči príjmom, možno aj preto, že máme chuť či potrebu všetci bývať vo vlastnom. A je to aj vďaka tomu, že sme mali doteraz na trhu ultra lacné peniaze. Úrokové sadzby boli naozaj 10 rokov veľmi nízke. Dopyt podporovalo aj to, že bolo pomerne ľahké sa dostať k hypotéke a tým pádom stúpali aj ceny nehnuteľností a rástli rýchlejšie ako rástli príjmy.

Preľudnenosť hovorí o tom, že Slováci majú relatívne menšie byty ako majú ľudia na západe. V našich menších bytoch býva viac ľudí, preto hovoríme o preľudnenosti.“

Veľakrát ste v tomto rozhovore spomínali vzdelanie a je zrejmé, že je to jeden zo základných pilierov budúcej prosperity Slovenska. Ale o školstve a vzdelávaní sa tu tiež hovorí roky a výsledky veľmi nevidieť. V matematike aj v prírodných vedách sme vo výsledkoch PISA testov tesne pod priemerom. Čo sa musí stať, aby sme sa zlepšili?

„Z pohľadu peňazí je pomer výdavkov na vzdelávanie voči veľkosti našej ekonomiky relatívne malý. Podobne ako v zdravotníctve. V tomto rebríčku sme skončili na 22. mieste. Takže musíme viac investovať do vzdelávania. Musíme tiež zmeniť obsah a spôsob výučby. Ak to zjednoduším, žiaci musia viac rozumieť tomu, čo sa učia, na úkor memorovania. Ale to všetko sú veci, ktoré sme tiež už počuli veľakrát. Zdá sa, že to je komplexný problém. Ukazuje sa, že štvorročný volebný cyklus nestačí na zmenu. Potrebujeme jasnú víziu a čas na realizáciu. A možno netreba o tom toľko hovoriť, ale viac konať. Všetko máme pomerne dobre spísané a pomenované v Pláne obnovy. Verím, že to, čo je tam napísané dotiahneme do úspešného konca.“

Platí téza, že čím vyššie vzdelanie človek má, tým má vyšší príjem?

„Áno, toto presne vyšlo z našej analýzy. Pokiaľ ľudia so základným vzdelaním majú priemernú mzdu zhruba 1000 eur, tak ľudia s vysokoškolským vzdelaním druhého stupňa majú dvojnásobnú sumu. Malo by to byť aj motivačné, preto o tom treba nahlas hovoriť. Vyššie vzdelanie prináša vyššiu životnú úroveň. Ukazuje sa, že od vzdelania závisí aj dĺžka dožitia. Vzdelanejší ľudia majú zrejme zdravší životný štýl.

Je zjavné, že aj kvalita školstva odrádza našich študentov zostať doma na našich univerzitách. Desaťtisíce Slovákov chodia študovať do zahraničia, je toto cesta, keď si nevieme pomôcť sami?

„V poriadku, keď študujú v zahraničí, ale bolo by ideálne, keby sa odtiaľ aj vrátili. Ale z dlhodobého hľadiska je veľmi zlé, že je to masové. Mnohí sa iste nevrátia. Musíme naše školstvo zlepšiť a spraviť konkurencieschopné. Potrebujeme k nám dostať aj zahraničných študentov, dotiahnuť šikovných ľudí zo sveta a dať im možnosť zostať u nás. Ruka v ruke so vzdelávaním ide aj veda a výskum. V pomere k ekonomike dostáva veda a výskum slušné financie, už nie sme úplne na chvoste v porovnaní s krajinami únie, stále sa však máme kde zlepšovať.

V poslednom čase sa veľa hovorí o umelej inteligencii. Majú sa ľudia báť, že prídu o prácu?

Naopak. Ľudia by sa s umelou inteligenciou mali naučiť spolupracovať a zistiť, v čom im vie pomôcť. Treba to vnímať ako príležitosť. Môže sa stať, že umelá inteligencia nahradí niektoré profesie, ale zručnosti v oblasti IT by sme mali budovať už na školách. Kooperácia umelej inteligencie a ľudí nám môže priniesť veci, ktoré si dnes nevieme predstaviť.

Pomáha umelá inteligencia bankám?

„Áno, my už spolupracujeme.“

Už ste kvôli nej niekoho prepustili?

„Nie, zatiaľ skôr hľadáme expertov, ktorí s ňou vedia spolupracovať.“

V oblasti recyklácie odpadov sme v indexe prosperity dopadli veľmi dobre, v oblasti čistoty ovzdušia veľmi zle. Aké máme teda životné prostredie na Slovensku?

Pri produkcii a spracovaní odpadov to boloveľmi pozitívne prekvapenie. V kombinácii ukazovateľov produkcie a recyklácie odpadu patríme spolu so Slovinskom a Bulharskom k premiantom Európy. Ale súvisí to aj s naším bohatstvom. Čím bohatšia ekonomika, tým viac odpadu produkuje. My ho produkujeme relatívne málo a z tohto objemu až skoro polovicu recyklujeme, čo je super číslo. Samozrejme, máme sa ešte kam posúvať a zlepšovať. Napríklad v Nemecku recyklujú až 70 percent, ale vyprodukujú ako bohatá ekonomika oveľa viac odpadu. Čo sa týka čistoty ovzdušia, tam je to veľmi smutné. Sme na 25. pozícii. Práve kvôli znečistenému ovzdušiu a smogu u nás zomrie 2-tisíc ľudí ročne zbytočne.

Ak by sme chceli byť o päť rokov v indexe prosperity v prvej desiatke. Ktoré systémové zmeny by sme mali urobiť?

„Obávam sa, že o päť rokov v prvej desiatke nebudeme.“

Ale realisticky, čo musíme urobiť, aby sme sa mali na Slovensku lepšie?

„Pre akýkoľvek posun smerom hore sa musíme viac venovať vzdelávaniu a rozprávať sa o tom. Potrebujeme spoločenský konsenzus na tom, že vzdelanie má hodnotu. Neučíme sa pre známky, učíme sa pre seba. Takto musíme začať premýšľať už v rodinných kruhoch. Doma sa musíme rozprávať o vzdelaní, o osobnom rozvoji, o jazykových znalostiach. Štát by nás mal k tomu motivovať. A mal by viac investovať do zdravotníctva. Musíme ako spoločnosť viac hovoriť o tom, ako ostať zdraví.

Určite budeme starnúť ako populácia, preto potrebujeme chodiť na preventívne prehliadky, skríningy. Musíme veriť v demokraciu a začať dôverovať inštitúciám. Tie kroky nie sú jednoduché, ani tu nie sú žiadne skratky. Musíme si nastaviť ciele, ktoré sa dajú urobiť do roka, do troch a do piatich rokov a snažiť sa ich plniť.“

Tento článok vám prináša Slovenská sporiteľňa.

Pravidlá spolupráce medzi inzerentmi a redakciou si môžete pozrieť v tomto odkaze.