V májovom čísleDoma v záhrade si prečítate:
° Rozhovor s krásnou Jankou z Podpoľania:
S MEDVEĎMI SOM SA STRETLA ASI STOKRÁT
° Ovocinárstvo: Týmto letným rezom si zabezpečíte budúcoročnú úrodu marhúľ
° Navrúbľujte si na starý vinič odolnejšiu odrodu
° Ktorým rastlinám sa bude dariť u vás na terase či balkóne?
° Recepty: Chutné jedlá zo špargle a svieže nápoje z orgovánu
° Zaujímavosti: Predpovedať počasie vedia všetky živočíchy okrem človeka
Editoriál
Máj je považovaný za najkrajší mesiac roka. Vegetácia v plnej šírke roztvára celý svoj vejár. Život všetkých živočíchov i ľudí je od zelenej vegetácie priamo závislý. Vyjadrením nášho napojenia na okolitú ríšu rastlín sú aj záhrady.
Najstarší nákres bylinkovej záhrady pochádza z kláštora v St. Galene a je z roku 819, respektíve z roku 826. Zo vzorne usporiadaných záhonov mnísi vypleli všetku burinu vrátane žihľavy. Dnes vieme, že žihľava svojimi liečivými vlastnosťami predčí ktorúkoľvek pestovanú bylinu z kláštorného náčrtku, ktorý sa nám dochoval vďaka pilným mníchom a ktorého sa mnísi svedomite pridržiavali.
Napriek rozšírenému názoru o ohromných kláštorných vedomostiach bežní mnísi o bylinkárstve nevedeli veľa. Zdráhali sa však prijať podstatne širšie poznatky od pohanských korenárok a bylinkárov. Tí zbierali rastliny vo svojom okolí – a práve im dáva za pravdu aj dnešná veda. V žihľave je napríklad až šesťkrát viac vitamínu C ako v citrusoch.
Kvety divozelu veľkokvetého sú medonosné a majú antiseptické účinky. Semená divozelu si udržujú klíčivosť až tisíc rokov. Kvety kvitnú na Zemi 100 miliónov rokov. Tisíc rokov pre divozel neznamená nič. Skúsme si predstaviť na časovej osi v týchto proporciách váhu ľudských osudov, a možno trochu inak vyznie aj úsilie mníchov spred niekoľkých storočí.
Rok za rokom záhradkár pripája ku kúsku obrobenej pôdy ďalšiu hriadku, aby z nej vypudil všetku „neužitočnú burinu“ a dopestoval si na tom istom mieste krásnu mrkvu či hrášok. Prečo si človek spomedzi 400 000 rastlinných druhov obľúbil napríklad mrkvu, ktorú v Európe šľachtíme od 16. storočia? Chutný koreň či podzemky má predsa aj čistec, ľalia, zvonček, krkoška, pupalka či kozia brada, ktoré si z gastronomického hľadiska nevšímame. Mimochodom, vďaka mrkve, ktorá počas rastu od semienka po dospelú rastlinu znásobí svoju veľkosť 64 000-krát, sa začalo používať slovo oranžová. Predtým sa pre túto farbu používalo slovo žltočervená.
Jedlá je celá rastlina - nielen jej dlhý rovný sladký koreň, podľa ktorého si dnes mrkvu predstaví väčšina z nás. V historických dobách boli hlavnou konzumnou časťou mrkvy semená a vňať. Semená sa užívali aj ako liek, aj ako afrodiziakum, aj ako prostriedok proti neželanému počatiu. Dnes mrkvu pestujeme iba pre jej chutné korene a vňať z kuchyne vyhadzujeme (položená späť na záhon vie do pôdy vrátiť vysoké množstvo živín).
Bežný človek ešte pred storočím poznal, zberal a konzumoval okolo 350 druhov rastlín. Dnešný človek konzumuje len 20 druhov rastlín. Dopestovať ich je často náročné. Pochádzajú z rozličných kútov sveta a rozdielnych typov krajiny, každá odinakiaľ. Uhorka je z indickej džungle, topinambur zo stepí Severnej Ameriky, cvikla z pobrežných slaných pôd Stredomoria.
Veríme rozšírenej predstave, že človek si ich podmanil a postupne našiel spôsob, ako ich využiť vo svoj prospech. Ale čo ak je to naopak, ako nás učili v škole? Čo ak si rastliny v priebehu evolúcie podmaňujú nás a využívajú našu horlivosť a naivitu, aby postupne obsadzovali ďalšie územia a uchvátili ďalšie civilizácie?
Podľa kultúrnych antropológov a etnobotanikov mali zberači a lovci vyváženú stravu, hoci pracovali iba dve hodiny denne. Ako je známe, juhoamerickí Indiáni, ak vôbec pracujú, sa pri práci viac smejú a hrajú. Na rozdiel od nás. My sme ovládli situáciu a okolitý svet. Svoje životy máme úplne pod kontrolou. Ak nám neprekáža skutočnosť, že na udržanie tejto predstavy potrebujeme denne pracovať 8 až 12 hodín.
Ktovie, či to tak naozaj musí byť aj počas mája, najkrajšieho mesiaca, alebo prinajmenšom jedného z dvanástich najkrajších mesiacov roka.
