Hirošima (reportáž Johna Herseyho)

Preložila Henrieta Hatalová

I. NEHLUČNÝ ZÁBLESK

RÁNO 6. augusta 1945, presne pätnásť minút po ôsmej japonského času, vo chvíli, keď nad Hirošimou zažiarila atómová bomba, si slečna Tošiko Sasakiová, úradníčka osobného oddelenia Východoázijských závodov na spracovanie plechov práve sadala na svoje miesto v kancelárii a obrátila sa, aby niečo povedala dievčaťu pri vedľajšom stole. V tom istom okamihu sa Dr. Masakazu Fudžii so skríženými nohami posadil, aby si na verande svojej súkromnej nemocnice prevísajúcej nad jednou zo siedmich deltovitých riek, ktoré rozdeľujú Hirošimu, prečítal ósacké noviny Asahi.

Vdova Hacujo Nakamurová, krajčírka, stála pri kuchynskom okne a pozorovala suseda, ako búra svoj dom, pretože stál v protipožiarnom pásme protileteckej obrany. Páter Wilhelm Kleinsorge, nemecký kňaz Spoločnosti Ježišovej, ležal v spodnej bielizni na poľnom lôžku na hornom poschodí trojpodlažného misijného domu svojho rádu a čítal jezuitský časopis Stimmen der Zeit.

Doktor Terufumi Sasaki, mladý člen chirurgického tímu veľkej modernej mestskej nemocnice Červeného kríža, kráčal po jednej z nemocničných chodieb so vzorkou krvi na Wassermannov test a reverend Kijoši Tanimoto, pastor hirošimského metodistického kostola, zastal pri vchode do domu boháča na západnom predmestí Koi a chystal sa vyložiť vozík plný vecí odsťahovaných z mesta zo strachu pred masívnym náletom bombardérov B-29, ktorý mal podľa všeobecného očakávania zasiahnuť Hirošimu.

Atómová bomba zabila stotisíc ľudí a títo šiesti patrili medzi tých, čo prežili. Ešte vždy sa čudujú, prečo oni žijú, keď toľko ďalších zomrelo. Každý si spomína na vtedajšie viaceré drobné, náhodné či vedomé kroky – rozhodnutie vyjsť von, nastúpiť do tejto namiesto nasledujúcej električky –, ktoré ich zachránili. A teraz už všetci vedia, že v akte prežitia žili tucet životov a videli viac smrtí, ako by si pomysleli. V tom čase však ani jeden z nich nevedel nič.

REVEREND Tanimoto vstal v to ráno o piatej. Na fare bol sám, pretože jeho žena už nejaký čas odchádzala s ich ročným bábätkom na noc k priateľke na severné predmestie Ušida. Zo všetkých dôležitých miest Japonska doteraz len dve – Kjóto a Hirošimu – vo väčšej miere nezasiahol B-san či pán B, ako Japonci so zmesou rešpektu a neradostnej familiárnosti nazývali bombardovacie lietadlo B-29. Pán Tanimoto aj všetci jeho susedia a priatelia boli takmer chorí od úzkosti.

Počul nepríjemne podrobné správy o masových náletoch na Kure, Iwakuni, Tokujamu a ďalšie blízke mestá a bol si istý, že čoskoro príde rad aj na Hirošimu. Minulú noc zle spal, niekoľkokrát vyhlásili letecký poplach.

Hirošima ho zažívala takmer každú noc už celé týždne, lebo v tom čase lietadlá B-29 využívali ako miesto stretnutí jazero Biwa na severovýchode od nej. Bez ohľadu na to, ktoré mesto sa chystali Američania napadnúť, ťažké bombardéry Superfortress nepretržite lietali ponad pobrežie blízko Hirošimy.

Časté hlásenia náletov a pretrvávajúca zdržanlivosť pána B vo vzťahu k Hirošime spôsobili medzi jej obyvateľmi nervozitu. Kolovali chýry, že Američania chystajú pre mesto niečo mimoriadne.

Pán Tanimoto bol malý muž, rýchlo rozprával, smial sa a kričal. Pomerne dlhé čierne vlasy nosil rozdelené pútcom, výrazné čelné kosti hneď nad obočím a jeho malé ústa, fúzy a sánka mu dodávali zvláštny staro-mladý výzor, chlapčenský, no napriek tomu múdry, slabošský, a predsa horlivý.

Pohyboval sa nervózne a rýchlo, no s akousi zdržanlivosťou, ktorá naznačovala, že je opatrný a rozvážny muž. A práve tieto vlastnosti prejavil v neľahkých dňoch pred dopadom bomby. Zatiaľ čo jeho žena trávila noci v Ušide, pán Tanimoto prenášal všetko, čo sa dalo z jeho kostola odniesť, do husto obývanej obytnej štvrti Nagaragawa, do domu, ktorý patril výrobcovi umelého hodvábu v Koi viac ako 4 kilometre od centra mesta.

Pán Macui, majiteľ továrne na umelý hodváb, poskytol v tom čase svoju nepoužívanú usadlosť veľkému počtu priateľov a známych, aby si tam do bezpečnej vzdialenosti od predpokladaného cieľa náletov presťahovali, čo len chcú.

Pán Tanimoto bez ťažkostí doviezol stoličky, spevníky, Biblie, vybavenie oltára a cirkevné záznamy na vozíku sám, ale nosníky organu a pianíno si vyžadovali trochu pomoci. Jeho priateľ menom Macuo mu deň predtým pomohol presťahovať do Koi pianíno, na oplátku mu sľúbil pomôcť s vecami jeho dcéry. Preto vstal tak skoro.

Pán Tanimoto si sám prichystal raňajky. Cítil sa nesmierne unavený. Včerajšie namáhavé sťahovanie pianína, bezsenná noc, týždne úzkosti a nepravidelnej stravy, starostlivosť o farnosť dohromady spôsobili, že sa sotva cítil pripravený na nový pracovný deň. A bolo tu ešte niečo – pán Tanimoto študoval teológiu na Emory College v Atlante, v štáte Georgia, a promoval v roku 1940. Hovoril výborne po anglicky, nosil americké šaty a až do začiatku vojny si písal s viacerými americkými priateľmi. Medzi ľuďmi posadnutými strachom z tajného sledovania – možno sa tak cítil už aj on sám – sa cítil čoraz viac znepokojený.

Niekoľkokrát ho vypočúvala polícia a len pred pár dňami sa dozvedel, že jeden jeho vplyvný známy – pán Tanaka, penzionovaný dôstojník paroplavebnej spoločnosti Tójó Kisen Kaiša, odporca kresťanstva, muž v Hirošime známy svojou filantropiou a povestný tyran v súkromí - rozširoval medzi ľuďmi, že Tanimotovi nemožno dôverovať. Aby sa pán Tanimoto verejne ukázal ako dobrý Japonec, ujal sa vedenia miestnej tonarigumi či susedského svojpomocného združenia a ku všetkým jeho ďalším povinnostiam a starostiam mu pribudla aj organizácia protileteckej ochrany približne pre dvadsať rodín.

V to ráno pred šiestou sa pán Tanimoto vybral do domu pána Macua. Tam zistil, že bremeno, ktoré čaká na prevoz, je tansu – veľká japonská skriňa plná oblečenia a potrieb pre domácnosť.

Muži vyrazili na cestu. Ráno bolo dokonale jasné a také teplé, že sľubovalo nepríjemný deň. Pár minút po ich odchode sa ozvala siréna signalizujúca letecký poplach – minútu trvajúce hučanie, ktoré varovalo pred blížiacimi sa lietadlami, no pre ľudí z Hirošimy označovalo len mierny stupeň nebezpečenstva, lebo sa ozývalo každé ráno v rovnakom čase, keď sa na oblohe objavilo nejaké americké meteorologické lietadlo.

Muži striedavo ťahali a tlačili vozík ulicami mesta. Hirošima bola vejárovito rozložené mesto, ležiace v prevažnej miere na šiestich ostrovoch utvorených siedmimi deltovitými riekami, rozvetvujúcimi sa z rieky Ota. Jej hlavné obchodné a rezidenčné štvrte, rozprestierajúce sa asi na desiatich štvorcových kilometroch v strede mesta, obývali tri štvrtiny obyvateľstva, ktorého počet po viacerých evakuačných programoch klesol z vojnového vrcholu 380-tisíc na približne 245-tisíc osôb.

Továrne a ďalšie obytné štvrte a predmestia sa zhustili na okrajoch vnútorného mesta. Na juhu sa nachádzali doky, letisko a vnútrozemské more posiate ostrovčekmi. Ďalšie tri strany delty lemoval pás vrchov. Pán Tanimoto a pán Macuo prechádzali obchodným centrom, v tom čase už plnom ľudí, a cez dve rieky až ku strmým uliciam Koi a po nich nahor k predmestiam a úpätiu hôr.

Práve sa dostali z údolia preč od nahusto zoradených domov, keď sa ozvala siréna oznamujúca koniec poplachu. (Japonskí radaroví operátori odhalili len tri blížiace sa lietadlá a pokladali ich za výzvedné.) Vytlačiť vozík hore až do domu majiteľa továrne na umelý hodváb bolo únavné.

Muži dopravili náklad na príjazdovú cestu a po predné schody a na chvíľu zastali, aby si oddýchli. Stáli tak, že medzi nimi a mestom sa nachádzalo jedno krídlo domu. Rovnako ako väčšinu domov v tejto časti Japonska, aj tento tvorili drevená kostra a drevené steny nesúce ťažkú strechu s keramickými škridlicami. Predná hala, zaprataná zrolovanými prikrývkami, rohožami a oblečením, vyzerala ako chladivá jaskyňa plná bacuľatých vankúšov. Oproti domu napravo od predných dverí sa rozprestierala veľká, precízne upravená skalná záhrada. Nebolo tam počuť lietadlá. Ráno bolo tiché, miesto chladné a príjemné.

Zrazu oblohu rozťal ohromný záblesk. Pán Tanimoto si zreteľne pamätá, že sa tiahol od východu na západ, od mesta smerom ku kopcom. Pripomínal plát slnka. Obaja zhrození muži mali čas zareagovať (ocitli sa totiž dve míle, čiže 3 200 metrov od centra výbuchu). Pán Macuo vybehol po predných schodoch do domu, ponoril sa do zrolovaných prikrývok a schoval sa pod nimi.

Pán Tanimoto urobil štyri či päť krokov a hodil sa medzi dve veľké skaly v záhrade. Bruchom sa pevne pritisol k jednej z nich. Keďže bol tvárou otočený ku skale, nevidel, čo sa deje. Pocítil náhly tlak a vzápätí sa na neho zosypali triesky, kusy dreva a úlomky dlaždíc. Nepočul nijaký hukot. (Takmer nikto z Hirošimy si nepamätá nejaký zvuk bomby.)

Jeden rybár na svojom sampane na Vnútornom mori neďaleko Cuzu, muž, s ktorým bývali Tanimotova svokra a švagriná, videl záblesk a počul obrovskú explóziu. Nachádzal sa viac ako 32 kilometrov od Hirošimy, ale rachot bol väčší, ako keď bombardéry B-29 bombardovali iba osem kilometrov vzdialené Iwakuni.

Napokon pán Tanimoto nabral odvahu, zodvihol hlavu a zistil, že továrnikov dom sa zrútil. Pomyslel si, že bomba padla priamo naň. Zodvihli sa také mračná prachu, že okolo vládlo akési šero. V panike v tej chvíli nemyslel na pána Macua pod troskami a vybehol na ulicu. Utekal a všimol si, že betónové múry sa zrútili skôr smerom k domu než od neho.

Prvé, čo na ulici zbadal, bola skupina vojakov, kopali v protiľahlom svahu jeden z tisícov úkrytov, v ktorých Japonci chceli zjavne vzdorovať invázii, brániť kopec za kopcom, život za životom. Tichí a ohúrení vojaci vyliezali z bunkrov, kde mali byť v bezpečí, a z hlavy, pŕs a chrbta im crčala krv.

Deň čoraz viac potemnieval pod mračnom niečoho, čo vyzeralo ako obyčajný prach.

NOC PREDTÝM, než bomba padla, takmer o polnoci hlásateľ miestnej rozhlasovej stanice oznámil, že k južnému Honšú sa blíži asi dvesto bombardovacích lietadiel B-29, a vyzýval obyvateľov Hirošimy, aby sa presťahovali do určených bezpečných priestorov. Pani Hacujo Nakamurová, vdova po krajčírovi, ktorá bývala v časti zvanej Noboričó a ktorá si už dávno zvykla počúvať príkazy, zobudila svoje tri deti – desaťročného chlapca Tošia a dievčatká, osemročnú Jaeko a päťročnú Mieko –, obliekla ich a vybrala sa s nimi do vojenského objektu známeho ako Východné cvičisko na severovýchodnom okraji mesta.

Tam rozprestrela niekoľko rohoží a deti si na ne ľahli. Spali asi do druhej, kým ich neprebudil hukot lietadiel prelietajúcich nad Hirošimou.

Len čo lietadlá odleteli, pani Nakamurová sa pobrala s deťmi späť. Domov prišli chvíľu po pol tretej a ona hneď zapla rádio, ktoré ako naschvál oznamovalo nový poplach. Zadívala sa na deti a videla, aké sú unavené.

Napadlo jej, koľko ciest na Východné cvičisko už v uplynulých týždňoch absolvovali, a všetky zbytočne. Rozhodla sa, že napriek upozorneniu z rádia nie je jednoducho schopná vybrať sa znova na cestu. Zabalila deti na podlahe do futonov, o tretej si ľahla aj ona a okamžite zaspala tak hlboko, že keď neskôr lietadlá prileteli, hukot ju vôbec nezobudil.

Okolo siedmej ju prebralo zavýjanie sirény. Vstala, rýchlo sa obliekla a ponáhľala sa k pánovi Nakamotovi, veliteľovi susedského združenia, aby sa spýtala, čo má robiť. Odporučil jej zostať doma, až kým nezaznie varovanie pred bezprostredným nebezpečenstvom – séria prerušovaných zvukov sirény. Vrátila sa domov, v sporáku rozložila oheň, dala variť trocha ryže a sadla si, aby si prečítala raňajšie vydanie hirošimských novín Čúgoku. Na jej úľavu siréna o ôsmej oznámila koniec poplachu. Začula, že sa deti preberajú, vošla teda do izby, dala im za hrsť búrskych orieškov a prikázala zostať na lôžkach, lebo po nočnej vychádzke vyzerali unavené.

Dúfala, že znovu zaspia, ale najbližší sused z južnej strany začal robiť hrozný hluk, búchal kladivom, búral, pílil a štiepal.

Vláda prefektúry, tak ako každý v Hirošime, bola presvedčená, že na mesto už čoskoro zaútočia, a prostredníctvom vyhrážok a výziev naliehala na obyvateľov, aby dokončili široké protipožiarne pásy, ktoré, ako sa dúfalo, pomôžu spolu s riekami lokalizovať akýkoľvek požiar spôsobený zápalnými bombami. Sused teda neochotne obetoval svoj domov pre bezpečnosť mesta.

Iba deň predtým prefektúra nariadila, aby všetky dostatočne schopné dievčatá zo stredných škôl pomáhali niekoľko dní pri čistení týchto pásiem. Žiačky začali s prácou, len čo doznela siréna oznamujúca koniec poplachu.

Pani Nakamurová sa vrátila do kuchyne, skontrolovala ryžu a začala pozorovať suseda. Spočiatku sa na neho hnevala, že robí taký hluk, no neskôr sa od ľútosti takmer rozplakala. Najprv ľutovala najmä suseda, ktorý búral svoj dom dosku po doske v čase, keď sa všade vyskytovalo toľko nezvratnej skazy, no nepochybne cítila aj sebaľútosť.

Neprežívala ľahké časy. Jej manžel Isawa narukoval do armády hneď po narodení Mieko a dlho o ňom nemala nijaké správy, až kým 5. marca 1942 nedostala telegram so šiestimi slovami: Isawa zomrel čestnou smrťou v Singapure.“ Neskôr sa dozvedela, že zahynul 15. februára, v deň, keď Singapur padol, a že bol desiatnik. Isawa bol neveľmi prosperujúci krajčír a jeho jediným majetkom bol šijací stroj značky Sankoku. Po jeho smrti, keď už za neho nedostávala dávky, pani Nakamurová vytiahla stroj a začala prijímať zákazky. Odvtedy živila deti šitím, i keď biedne.

Pani Nakamurová stála a pozorovala suseda, odrazu sa všetko sfarbilo nabielo, takú bielobu doteraz nikdy nevidela. Nestihla si všimnúť, čo sa prihodilo mužovi vedľa, materinský pud ju hnal k deťom. Urobila jediný krok (dom sa nachádzal asi 1 200 metrov od centra výbuchu), keď ju niečo zodvihlo a ona akoby preletela ponad vyvýšenú platformu na spanie do ďalšej miestnosti a za ňou úlomky jej domu.

Dopadla na zem, okolo nej lietali dosky a zasiahla ju spŕška dlaždíc, všetko navôkol stmavlo, pretože ju zasypalo. Našťastie, trosky ju nepochovali hlboko. Zodvihla sa a vyslobodila sa spod nich. Počula volať dieťa: „Mama, pomôž mi!“ Uvidela svoju najmenšiu – päťročnú Mieko – zasypanú až po prsia a neschopnú sa pohnúť. Horúčkovito sa snažila prehrabať k dcérke, ostatné deti nevidela ani nepočula.

V DŇOCH tesne pred zhodením bomby si doktor Masakazu Fudžii, úspešný, pôžitkársky a zároveň v tom čase nepríliš zaneprázdnený muž, dopriaval prepych spať do deviatej či pol desiatej. Našťastie v to ráno, keď bomba spadla, sa musel zobudiť skoro, aby odprevadil na vlak hosťa. Vstal o šiestej a o pol hodinu už kráčal s priateľom na stanicu, ktorá nebola ďaleko, stačilo prejsť dve rieky. Vrátil sa domov o siedmej, práve keď siréna ohlásila nepretržité ohrozenie.

Naraňajkoval sa, a keďže už ráno bolo horúco, vyzliekol sa do spodnej bielizne a vyšiel na verandu prečítať si noviny. Túto verandu, vlastne celú budovu, postavili veľmi bizarne. Doktor Fudžii bol majiteľom svojráznej japonskej inštitúcie, súkromnej nemocnice s jedným lekárom. Budova, usadená pri vodách rieky Kjó a nad nimi, neďaleko mosta s rovnakým názvom, mala tridsať miestností pre tridsať pacientov a ich rodiny. Podľa japonských zvyklostí, keď niekto ochorel a išiel do nemocnice, sprevádzal ho jeden či viacerí členovia rodiny a bývali tam s ním. Varili mu, kúpali ho a masírovali, čítali mu a prejavovali neustálu citovú podporu, bez ktorej by sa japonský pacient, samozrejme, cítil mizerne.

Doktor Fudžii nemal pre svojich pacientov postele – len slamené rohože. Vlastnil však všemožné druhy moderného vybavenia – röntgen, diatermický prístroj a vyberane vykachličkované laboratórium. Nemocnica spočívala z dvoch tretín na pevnej zemi a z jednej tretiny na pilieroch nad prílivovými vlnami rieky Kjó.

Tento previs, časť budovy, v ktorej býval doktor Fudžii, vyzeral čudne, ale v lete tam panoval chládok a z verandy, odvrátenej od centra mesta, bol vždy veľmi osviežujúci výhľad na rieku s výletnými loďkami vznášajúcimi sa sem a tam. Doktora Fudžiiho občas prepadla chvíľková úzkosť, keď sa hladina rozvetvenej rieky Ota v ústí dvíhala a hrozila záplavami, no piliere boli zjavne pevné a dom zakaždým vydržal.

Doktor Fudžii mal už asi mesiac pomerne málo práce, pretože v júli, keď počet japonských miest nezasiahnutých bombardovaním klesal a bolo stále pravdepodobnejšie, že aj Hirošima bude nevyhnutným cieľom, začal pacientov posielať preč s odôvodnením, že v prípade náletu (a požiarov spôsobených zápalnými bombami) by ich nedokázal evakuovať.

Zostali mu iba dvaja pacienti – žena z Jana so zranením pleca a mladý dvadsaťpäťročný muž, zotavujúci sa z popálenín, ktoré utrpel pri zásahu oceliarne neďaleko Hirošimy, v ktorej pracoval. Doktor Fudžii mal šesť zdravotných sestier, ktoré sa starali o pacientov. Jeho manželka a deti boli v bezpečí, žena so synom bývalí v okolí Ósaky a ďalší syn a dve dcéry sa zdržiavali na vidieku, na ostrove Kjúšú. V dome s ním bývali neter, slúžka a sluha. Nemal veľa roboty, ale netrápilo ho to, lebo nejaké peniaze si našetril. Ako päťdesiatnik bol zdravý, družný a pokojný a rád trávil večery s priateľmi, popíjajúc vždy v rozumnej miere whisky a kvôli konverzácii.

Pred vojnou pil výhradne značky dovezené zo Škótska a z Ameriky, teraz však bol úplne spokojný s najlepšou japonskou značkou Suntory.

Doktor Fudžii sa so skríženými nohami a v spodnej bielizni usalašil na jednu z nepoškvrnených rohožiek verandy, nasadil si okuliare a začal čítať ósacké noviny Asahi. Rád čítal správy z Ósaky, pretože tam bola jeho žena. Videl záblesk. Jemu, keďže bol odvrátený od centra a pozeral sa do novín, sa zdal žiarivo žltý. Prekvapený sa snažil vstať. V tom okamihu (bol vzdialený asi 1 400 metrov od centra) sa nemocnica naklonila ku svojej vyvýšenej časti a s ohlušujúcim zvukom, ako keď sa niečo trhá, sa prevrátila do rieky.

Doktora, ktorý sa ešte vždy pokúšal vstať, hodilo dopredu, otočilo a prevrátilo. Doudieral sa a čosi ho zovrelo. Stratil prehľad, pretože všetko sa dialo tak veľmi rýchlo. Cítil vodu.

Doktor Fudžii si sotva stihol pomyslieť, že umiera, a už si uvedomil, že je nažive, krížom cez hruď tesne zovretý dvoma dlhými brvnami v tvare písmena V. Ako kúsok stlačený medzi obrovskými paličkami. Visel vzpriamene, takže sa nemohol pohnúť, s hlavou akoby zázrakom nad vodou a trupom i nohami vo vode. Zvyšky jeho nemocnice sa rozprestierali všade navôkol v šialenej zmesi úlomkov reziva a prostriedkov na zmiernenie bolesti. Ľavé plece ho hrozne bolelo. Jeho okuliare boli preč.

PÁTER WILHELM KLEINSORGE zo Spoločnosti Ježišovej bol v to ráno, keď vybuchla bomba, v dosť zlom stave. Japonská vojnová strava ho neposilnila a cítil napätie, pretože bol cudzincom v čoraz viac xenofóbnom Japonsku a od porážky svojej vlasti bol nepopulárny dokonca aj ako Nemec.

Páter Kleinsorge vyzeral aj v tridsiatich ôsmich rokoch ako chlapec, ktorý vyrástol príliš rýchlo – v tvári chudý, s výrazným Adamovým jablkom, holou hruďou, hompáľajúcimi sa rukami a veľkými nohami. Chodil neohrabane, trocha sa nakláňal dopredu. Po celý čas bol unavený.

A aby to bolo ešte horšie, dva dni ho aj so spolukňazom pátrom Cieslikom trápila bolestivá a úporná hnačka, ktorú pripisovali bôbom a čiernemu prídelovému chlebu, ktorý boli nútení jesť. Dvaja ďalší kňazi, ktorí vtedy bývali v misijnom komplexe nachádzajúcom sa v obvode Noboričó – páter predstavený La Salle a páter Schiffer –, šťastnou náhodou tomuto trápeniu unikli.

Páter Kleinsorge sa ráno, keď zhodili bombu, zobudil asi o šiestej a o pol hodiny neskôr – trocha pre chorobu meškal – začal slúžiť omšu v misijnej kaplnke, malej drevenej stavbe v japonskom štýle, v ktorej neboli lavice, pretože veriaci kľačali na tradičnej japonskej dlážke pokrytej rohožami tvárou k oltáru zdobenému nádherným hodvábom, mosadzou, striebrom a bohatými výšivkami.

V ten deň ráno, v pondelok, boli jedinými prítomnými veriacimi pán Takemoto, študent teológie, ktorý žil v misijnom dome, pán Fukai, sekretár diecézy, pani Muratová, gazdiná misie a oddaná kresťanka, a jeho spolukňazi. Po omši, zatiaľ čo páter Kleinsorge čítal modlitbu vďakyvzdania, zaznela siréna. Prestal sa modliť a kňazi prešli cez dvor do väčšej budovy. Tu sa vo svojej izbe na prízemí, napravo od vchodových dverí, otec Kleinsorge prezliekol do vojenskej uniformy, ktorú dostal, keď učil na strednej škole Rokko v Kóbe a ktorú nosil počas každého leteckého poplachu.

Po zvukoch sirény páter Kleinsorge zakaždým vyšiel von a pozoroval oblohu. Tentoraz vyšiel pred budovu a potešil sa, že vidí len jedno meteorologické lietadlo, ktoré preletelo nad Hirošimou každý deň približne v tomto čase. Spokojný, že sa nič nestane, vrátil sa dovnútra a raňajkoval s ďalšími kňazmi náhradkovú kávu a prídelový chlieb, ktorý mu bol za daných okolností mimoriadne odporný. Pátri sedeli a chvíľu sa rozprávali, až kým o ôsmej nezačuli signál ohlasujúci koniec poplachu. Vtedy sa rozišli do rôznych častí budovy.

Páter Schiffer sa utiahol do svojej izby, aby sa chvíľu venoval písaniu. Páter Cieslik sedel vo svojej izbe na stoličke s rovným operadlom s vankúšom na bruchu na zmiernenie bolesti a čítal. Páter predstavený LaSalle stál pri okne vo svojej miestnosti a premýšľal. Páter Kleinsorge vystúpil do miestnosti na treťom podlaží, vyzliekol si všetko okrem bielizne, ľahol si na pravý bok na lôžko a začal čítať časopis Stimmen der Zeit.

Po strašnom záblesku, otec Kleinsorge si neskôr uvedomil, že mu pripomenul čosi, čo ako malý chlapec čítal o obrovskom meteorite, ktorý sa zrazil so Zemou – mal čas (keďže bol vzdialený takmer 1 300 metrov od epicentra) na jedinú myšlienku. Bomba dopadla priamo na nás. Vzápätí na niekoľko sekúnd či minút stratil vedomie.

Otec Klensorge sa nikdy nedozvedel, ako sa dostal z domu. Prvé, čo si uvedomil, bolo, že v spodnej bielizni blúdi po misijnej zeleninovej záhrade a trochu krváca z drobných rezných rán na ľavom boku. Všetky budovy navôkol sa okrem jezuitského misijného domu zrútili. Dávno predtým ho dal vystužiť podperami raz a potom ešte jedenkrát kňaz menom Gropper, ktorý sa bál zemetrasení. Zotmelo sa a gazdiná Murata-san, niekde nablízku ustavične volala: „Šu Jesusu, awaremi tamai! Pane náš Ježiš, zmiluj sa nad nami!“

VO VLAKU cestou späť do Hirošimy z vidieka, kde žil so svojou matkou, premýšľal doktor Terufumi Sasaki, chirurg z Nemocnice Červeného kríža, o zlom sne z predchádzajúcej noci. Dom jeho matky sa nachádzal v Mukahaire, asi 50 kilometrov od mesta, a trvalo mu dve hodiny, kým sa vlakom a električkou dostal do nemocnice. Celú noc spal nepokojne a zobudil sa o hodinu skôr ako zvyčajne.

Cítil sa vysilene a trochu zimnične, preto zvažoval, či má vôbec ísť do nemocnice. Zmysel pre povinnosť ho nakoniec k tomu prinútil a on sa vybral skorším vlakom ako zvyčajne. Sen ho podivne vyľakal, pretože sa úzko spájal, aspoň navonok, so znepokojujúcou skutočnosťou. Mal iba dvadsaťpäť rokov a práve dokončil štúdium na Východnej lekárskej univerzite v Čching-tau v Číne.

Bol tak trochu idealista a veľmi ho trápil nedostatok zdravotníckych zariadení vo vidieckom meste, kde žila jeho matka. Celkom sám od seba a bez povolenia tam začal večer po ôsmich hodinách v nemocnici a štyroch hodinách cesty navštevovať niekoľko chorých. Nedávno sa dozvedel, že za vykonávanie lekárskej činnosti bez povolenia je tvrdý trest. Kolega lekár, ktorého sa na to spýtal, ho prísne pokarhal.

Napriek tomu v tom pokračoval. Vo sne práve stál pri posteli vidieckeho pacienta, keď polícia a lekár, s ktorým sa radil, vpadli do miestnosti, spútali ho, vyvliekli von a nemilosrdne zmlátili. Vo vlaku sa už takmer rozhodol vzdať práce v Mukaihare, keďže tušil, že bude nemožné získať povolenie, lebo úrady budú tvrdiť, že by to bolo na úkor jeho povinností v Nemocnici Červeného kríža.

Na konečnej zastávke okamžite chytil električku. (Neskôr si spočítal, že keby v to ráno cestoval zvyčajným vlakom a musel na ňu čakať niekoľko minút, ako sa často stávalo, bol by v čase výbuchu blízko centra a určite by zahynul.) Do nemocnice prišiel o sedem štyridsať a hlásil sa hlavnému chirurgovi.

O niekoľko minút neskôr zišiel do miestnosti na prvom podlaží a vzal krv jednému pacientovi na Wassermannov test. Laboratórium s inkubátormi na testy sa nachádzalo na treťom podlaží. So vzorkou krvi v ľavej ruke vykročil v akomsi nepokoji, ktorý cítil už od rána pravdepodobne pre ten sen a nepokojnú noc, po hlavnej chodbe smerom ku schodisku. Bol asi krok za otvoreným oknom, keď sa v chodbe objavil odraz žiary bomby ako gigantický záblesk z fotoaparátu.

Klesol na jedno koleno a povedal si, ako by to urobil len Japonec: „Sasaki, gambare! Buď statočný!“ Práve vtedy (budova sa týčila asi 1 500 metrov od centra) sa výbuch prehnal nemocnicou. Okuliare mu odleteli z tváre, skúmavka s krvou narazila na jednu zo stien, japonské šľapky sa mu zošmykli z nôh, ale inak, vďaka miestu, kde stál, bol neporušený.

Doktor Sasaki vykríkol meno hlavného chirurga, vtrhol do jeho kancelárie a našiel ho príšerne dorezaného črepinami skla.

V nemocnici vypukol obludný zmätok – ťažké priečky a stropy sa zrútili na pacientov, postele sa prevrátili, okná vyrazilo smerom dovnútra a rozbité sklo dorezalo ľudí, steny a dlážky postriekala krv, všade ležali nástroje, mnoho pacientov pobehovalo a kričalo, no oveľa viac ich ležalo mŕtvych. (Kolega, čo pracoval v laboratóriu, kam mal namierené doktor Sasaki, bol mŕtvy, pacient doktora Sasakiho, od ktorého práve odišiel a ktorý sa ešte pred niekoľkými okamihmi nesmierne bál syfilisu, bol mŕtvy tiež.) Doktor Sasaki zistil, že je jediný nezranený lekár v celej nemocnici.

Domnieval sa, že nepriateľ napadol len budovu, v ktorej sa nachádzal, preto vzal obväzy a začal ľuďom v nemocnici obväzovať rany. Vonku, v celej Hirošime, zatiaľ zmrzačení a umierajúci obyvatelia smerovali neistými krokmi do Nemocnice Červeného kríža a spustili inváziu, ktorá umožnila doktorovi Sasakimu na dlhý, predlhý čas zabudnúť na svoju osobnú nočnú moru.

SLEČNA TOŠIKO SASAKIOVÁ, úradníčka Východoázijských závodov pre spracovanie plechov, ktorá nebola príbuzná doktora Sasakiho, vstala v deň, keď padla bomba, ráno o tretej. Mala pred sebou nejaké domáce práce navyše.

Jej jedenásťmesačný braček Akio mal od predchádzajúceho dňa vážne žalúdočné ťažkosti a ich matka ho odviedla do detskej nemocnice Tamura, kde s ním zostala. Asi dvadsaťročná slečna Sasakiová musela pripraviť raňajky pre otca, brata, sestru a seba. A pretože nemocnica nemohla v dôsledku vojny poskytovať stravu, musela uvariť aj jedlo na celý deň pre matku a bábätko dostatočne načas, aby ho jej otec, ktorý pracoval v továrni na výrobu gumových zátok do uší pre delostrelcov, mohol cestou do roboty odniesť do nemocnice. Potom umyla a odložila riad, bolo už takmer sedem hodín. Rodina žila v Koi a ju čakala štyridsaťpäťminútová cesta do fabriky v mestskej časti zvanej Kannonmači. Mala na starosti osobné záznamy pracovníkov továrne.

O siedmej odišla z Koi a len čo dorazila do závodu, spolu s niekoľkými ďalšími dievčatami z osobného oddelenia sa pobrala do zasadacej sály. Popredný predstaviteľ miestneho vojenského námorníctva, bývalý zamestnanec, spáchal deň predtým samovraždu skokom pod vlak. Takáto smrť sa považovala za dostatočne čestnú na usporiadanie spomienkovej ceremónie, ktorá sa mala začať v továrni o desiatej ráno. Slečna Sasakiová s ďalšími kolegyňami pripravovali obrad vo veľkej sále. Práca im zabrala asi dvadsať minút.

Slečna Sasakiová sa vrátila do svojej kancelárie a posadila sa k stolu. Bola dosť ďaleko od otvorených okien po jej ľavici a za ňou stálo niekoľko vysokých knižníc obsahujúcich všetky knihy závodnej knižnice, ktorú malo na starosti osobné oddelenie. Vložila zopár vecí do zásuvky a popresúvala papiere. Myslela si, že skôr ako začne robiť zápisy do zoznamov nových zamestnancov, prepustených a tých, čo odišli do armády, chvíľu sa porozpráva s dievčaťom po svojej pravici. Práve keď odvrátila hlavu od okna, miestnosť naplnilo oslepujúce svetlo. Ochromil ju strach a nadlho zostala sedieť prilepená k stoličke (závod stál asi 1 460 metrov od centra).

Všetko popadalo a slečna Sasakiová stratila vedomie. Strop sa odrazu zosypal a drevená podlaha nad ním sa rozpadla na kusy, ľudia padali nadol a strecha nad nimi povolila. Úplne na začiatku sa knižnice za ňou naklonili a ich obsah ju zhodil zo stoličky s príšerne vykrútenou a polámanou ľavou nohou. Tam, v závodoch spracúvajúcich plech, v prvom okamihu atómového veku ľudskú bytosť takmer rozmliaždili knihy.

II. OHEŇ

REVEREND KIJOŠI TANIMOTO okamžite po explózii bleskurýchle vybehol z Macuiho usadlosti a s úžasom sa zahľadel na zakrvavených vojakov vyliezajúcich z bunkra, čo kopali. Súcitne sa pripojil k starej dáme, ktorá omámene a neisto kráčala okolo, ľavou rukou sa držala za hlavu a pravou podopierala malého, troj- či štvorročného chlapčeka na svojom chrbte. Pritom kričala: „Som ranená! Som ranená! Som ranená!“ Pán Tanimoto preložil chlapca na vlastný chrbát a viedol ženu za ruku dole ulicou, potemnenou niečím, čo vyzeralo ako stĺp prachu. Odviedol ju do neďalekej základnej školy, ktorú už predtým určili za dočasnú nemocnicu v prípade núdze.

Pri tejto starostlivosti o druhých sa pán Tanimoto okamžite zbavil strachu. V škole na svoje veľké prekvapenie uvidel všade na podlahe rozbité sklo a päťdesiat či šesťdesiat ranených, ktorí už čakali na ošetrenie. Uvažoval, že napriek siréne ohlasujúcej koniec poplachu nepočul nijaké lietadlá, no muselo padnúť viacero bômb. Spomenul si na pahorok v záhrade majiteľa továrne na umelý hodváb, z ktorého by mohol mať výhľad na celé Koi – vlastne na celú Hirošimu –, a utekal späť do usadlosti.

Z kopčeka sa pánovi Tanimotovi naskytol ohromujúci pohľad. Nielen úsek Koi, ako očakával, ale aj veľká časť Hirošimy, ktorú videl cez mračná prachu, sa vznášali v hustom desivom opare. Chuchvalce dymu blízko i v diaľke sa začali dvíhať z prachu všade navôkol. Čudoval sa, ako by mohla taká obrovská skaza prísť z tichého neba, predsa aj pár lietadiel by museli počuť.

Domy v okolí horeli, a keď začali padať obrovské kvapky vody veľké ako sklené guľôčky, nakrátko mu zišlo na um, že pochádzajú z hadíc hasičov bojujúcich s plameňmi. (V skutočnosti to boli kvapky kondenzovanej vlhkosti padajúce z víriacej veže prachu, horúčavy a fragmentov štiepenia, ktorá sa zdvíhala už celé kilometre nad Hirošimou.)

Pán Tanimoto sa práve odvrátil, keď začul pána Macua kričať, či je v poriadku. Pán Macuo sa v rúcajúcom sa dome bezpečne obalil lôžkovinami uloženými v prednej hale a teraz sa snažil vyhrabať von. Pán Tanimoto mu malátne odpovedal. Pod príšerným závojom temnoty myslel na manželku a dieťa, na domov aj farníkov. Opäť sa so strachom rozbehol k mestu.

PANI HACUJO NAKAMUROVÁ, vdova po krajčírovi, sa po explózii s námahou vyhrabala spod trosiek svojho domu a uvidela Mieko, najmladšiu zo svojich troch detí, zasypanú až po hruď a neschopnú pohybu. Začala preliezať trosky, pridŕžala sa pritom brvien a odhadzovala dlaždice v horúčkovitej snahe vyslobodiť svoje dieťa. Akoby z jaskyne hlboko dole začula dva slabé hlásky: „Tasukete! Tasukete! Pomoc! Pomoc!“

Zakričala mená desaťročného syna a osemročnej dcéry: „Tošio! Jaeko!“

Hlasy zdola odpovedali.