Finančná slobodná komunikácia v podobe platobného styku nefunguje dokonca ani s ďalšími členmi Európskej menovej únie. Z každého uloženého eura v banke nad stotisíc vám zoberú 50 %.
Predstavte si, že ste Grék a je leto 2015. Banky sú tu tiež zavreté, bankomaty nefungujú a o pamäti vašich dobrých skutkov – vašich peniazoch – rozhodujú dobrodruhovia ako Alexis Tsipras alebo Yanis Varoufakis. Z centra únie ich pritom vydierajú politickí dinosauri, ktorí to spackali natoľko, že sa euro dostalo do krízy ešte predtým, než dosiahlo dvadsiatku.
Alebo ostaňme doma: ste Slovák alebo Čech v roku 1953. „Naša mena je pevná a menová reforma nebude. Všetko sú to fámy, ktoré šíria triedni nepriatelia,“ klamal občanom v rádiu ich prezident Antonín Zápotocký. Bolo 29. mája, presne dva dni predtým, než peniaze ľudí náhle prestali platiť. Hotovosť, teda väčšina vtedy existujúcich peňazí, sa potom v Československu vymenila za nové. Komunisti zobrali ľuďom zo dňa na deň v priemere viac než 80 % kúpnej sily peňazí. To sa potom budoval ten socializmus.
Alebo ste Slovák koncom roka 1998. Centrálna banka krátko po jesenných voľbách prestala brániť fixný kurz a oznámila prechod k voľne plávajúcej mene. Nasledovalo prudké oslabenie koruny, ktorá v máji 1999 padla z 35 na skoro 50 korún za jeden americký dolár. Držitelia slovenských korún tak za pol roka prišli o vyše 40 % hodnoty svojich peňažných úspor.
Nepotešilo by vás mať v týchto situáciách časť peňažných úspor v zlate, ktoré nemôže kontrolovať Merkelová, Tsipras, Zápotocký, Mečiar, Trump, Powell, Putin, čínska komunistická strana ani Európska centrálna banka?
Pred ďalšou krízou – dlhová rakovina
Sme 13 rokov po poslednej finančnej kríze. Eurozóna padala do recesie už pred vypuknutím pandémie, a to napriek usilovnej „stimulácii“ ekonomiky Európskou centrálnou bankou (ECB) novými zlými peniazmi. Za novovytvorené eurá v dekáde po kríze nakúpila gigantické množstvá štátnych dlhopisov členských krajín, medzi nimi aj množstvo toxického finančného odpadu. Cez spoločnú ECB tak držíme napríklad kopu dlhopisov Talianska, kde je vo vládnej koalícii strana, ktorá sľubovala referendum o vystúpení krajiny z eurozóny.
Či má euro dlhodobú šancu na prežitie, nebolo jasné ani dekádu po poslednej kríze. Vyspelý svet má za sebou najdlhšie a najslabšie oživenie po druhej svetovej vojne. Biedny rast zaknihovali ešte aj relatívne dynamické Spojené štáty americké. Bankový sektor eurozóny bol plný zlých úverov aj dekádu po európskej bankovej kríze. Deutsche Bank nie je jediná mŕtva banka, ktorá žije len vďaka štátnej podpore. Viaceré gigantické európske zombie banky sú desaťročie nesolventné a prežívajú len vďaka nízkym úrokom centrálne nariadeným z ECB. Banky, ktoré boli príliš veľké na to, aby padli, sú po finančnej kríze ešte väčšie a prepojenejšie.
A potom vypukla pandémia. Politici sa pustili do masívnych štátnych stimulov, ktoré v niektorých krajinách presahujú desatinu ročného produktu krajiny. To povedie v kombinácii s prepadom ekonomík k explózii už i tak obrovských štátnych dlhov. Biedny európsky bankový systém požerie obrovské straty z hypoték bankrotujúcich domácností a nesplácaných úverov zanikajúcich podnikov. Opäť sa zavesí na štát, načrie do našich spoločných peňazí cez pokladničku centrálnej banky a pomôže už i tak bujnejúcej metastáze dlhov. Dnes na ministerstvách financií nikto nerieši, kto a ako bude tieto štátne alebo štátom garantované dlhy raz financovať. Naopak, politici a ich úradníci dnes usilovne riešia, komu a koľko rozdať.
Nafukovanie bublín po finančnej kríze
Nízke úroky a nové zlé peniaze, ktoré vytvorila ECB a iné centrálne banky, viedli k nafúknutiu cien akcií, nehnuteľností a dlhopisov. Drahé akcie a dlhopisy, ktorých drvivú väčšinu vlastní 10 % najbohatších ľudí sveta, viedli k rastu majetkovej nerovnosti v spoločnosti. Centrálne banky prostredníctvom znižovania úrokov dotovali štátne dlhy, čo viedlo k honbe za výnosom a k rastu miery rizika v systéme.
Za 14 rokov od posledného vrcholu narástli zisky podnikov v USA, očistené o dane iba o 9,7 %. Teda tempo medziročného rastu je nižšie než 1 %. Pritom cena podnikov obchodovaných na akciových trhoch narástla za rovnaké obdobie na dvojnásobok.
Nové zlé peniaze tečúce do akcií nafukujú podiel trhovej hodnoty podnikov, ktorá sa vypočítava z ceny ich akcií a ich účtovnej hodnoty (tzv. Q Ratio). Historické extrémy dosahuje aj pomer trhovej kapitalizácie podnikov k ich tržbám.
Pokus o odstavenie pacienta z monetárnych drog po finančnej kríze v USA nevyšiel. Americká centrálna banka zastavila zvyšovanie základného úroku aspoň na úroveň cenovej inflácie potom, ako akciové trhy koncom roka 2018 korigovali o 20 %. Napriek tomu, že tamojšia ekonomika rástla, bola tam plná zamestnanosť a reálny úrok nedosahoval ani jediné percento, sa americký Fed vyľakal a opäť začal garantovať výkupnú cenu akcií.
