Kozmický inžinier Patrik Lamoš mal šťastie na učiteľov, ktorí si všimli jeho zvedavosť skôr, než sa z nej stala kariéra. Na základnej škole ho k matematike, fyzike a súťaži Čo vieš o hviezdach priviedli pedagógovia, ktorí robili viac, než museli. Na Gymnáziu v Žiline ho ďalej formoval fyzikár Ľubomír Konrád, víťaz Ceny Dionýza Ilkoviča 2018. Potom nasledovala Baumanova univerzita v Moskve – technická škola s odbormi pre rakety, kozmické systémy a riadenie letu – a ISAE-SUPAERO v Toulouse, jedna z najvýznamnejších európskych škôl pre letectvo a kozmické inžinierstvo. Dnes 28-ročný Žilinčan pracuje na navigácii kozmickej kapsuly Nyx v európskom startupe The Exploration Company, kde bol donedávna jediným Slovákom. Jeho príbeh zároveň pripomína, prečo sa oplatí hľadať výnimočných učiteľov a učiteľky prírodných vied: do konca júna ich možno nominovať do jubilejného 10. ročníka Ceny Dionýza Ilkoviča.
Dnes pracujete na navigácii európskej vesmírnej kapsuly Nyx, ktorá má letieť k Medzinárodnej vesmírnej stanici ISS. Znie to ako kariéra, ktorá sa začína veľkým plánom. U vás to tak bolo?
Skôr zvedavosťou než plánom. K prírodným vedám som inklinoval odmalička, ale veľa záležalo na pedagógoch, ktorých som stretol. Už na prvom stupni základnej školy som mal veľmi dobrú pani učiteľku Elenu Klimkovú, ktorá dbala na to, aby bola matematika správne podaná v základoch. Na druhom stupni som bol v triede s rozšíreným vyučovaním matematiky a fyziky a mali sme triednu učiteľku Vieru Kubicovú, ktorá s nami robila veci navyše. Dôležitý bol aj fyzikálny krúžok. Ostávali sme po vyučovaní, pripravovali sa na fyzikálnu olympiádu, matematické súťaže a na súťaž Čo vieš o hviezdach. Tam sa vo mne začal rodiť záujem o vesmír. Pozorovanie hviezd bolo zaujímavé, ale mňa vždy viac priťahovala aplikovaná časť – fyzika, technika, otázky, ako veci fungujú.
Na žilinskom gymnáziu Veľká Okružná ste sa stretli s výnimočným pedagógom Ľubomírom Konrádom, laureátom Ceny Dionýza Ilkoviča. Čo sa stane, keď učiteľ s talentovanými žiakmi pracuje aj mimo osnov?
Mal som dlhú šnúru šťastia na pedagógov a na gymnáziu do nej vstúpil aj Ľubo Konrád, ktorý viedol fyzikálny krúžok. Pomáhal pripravovať žiakov, ktorí mali záujem o fyzikálnu olympiádu, išiel s nami do väčšej hĺbky a venoval nám čas navyše. Dôležité bolo, že sa v nás snažil budovať kultúru, aby sme nezostali len pri vedomostiach. Keď sme sa pripravili, mali sme ísť na súťaž, ukázať, čo vieme, porovnať sa s ostatnými a stretnúť ľudí s podobným záujmom. Mal kontakty aj nad rámec Slovenska a tak som sa dostal aj na medzinárodnú olympiádu aplikovanej fyziky v Moskve. Bez neho by môj príbeh určite vyzeral inak.
Olympiády sa často berú ako tabuľka výsledkov. Vy o nich hovoríte skôr ako o tréningu myslenia. Čo vám dali?
Najväčšia hodnota nebola v medailách, ale v komunite a v spôsobe uvažovania. Človek sa stretol s ľuďmi, ktorých bavilo to isté, a zároveň sa učil riešiť problémy, pri ktorých nestačí dosadiť vzorec. Musíte sa pozrieť na situáciu zo všetkých strán, pochopiť, ktoré javy hrajú úlohu, čo treba zobrať do úvahy a čo možno zanedbať.
Dnes, keď pracujem na automatike letu, mám často pocit, že ide o podobnú kategóriu problémov. Pri vesmírnej kapsule treba pochopiť, ako sa bude správať napríklad pri zostupe atmosférou. Je to interdisciplinárne a veľmi praktické. Presne toto mi olympiády a súťaže dali.
Po maturite ste nešli študovať do Bratislavy, Prahy ani Viedne, ale na prestížnu Baumanovu univerzitu v Moskve. Ako sa sedemnásťročný študent zo Žiliny rozhodne pre takúto cestu?
Vedel som, že nechcem zostať na Slovensku a že nechcem robiť čistú fyziku. Chcel som niečo praktické, hmatateľné, skôr inžiniersku činnosť. Zároveň som chcel robiť niečo s vesmírom a to nie je odbor, ktorý sa dá študovať v každej krajine.
Zhodou okolností som sa asi sedem rokov učil ruštinu, čisto zo záujmu. Zo začiatku ma fascinovalo, že je to slovenčine príbuzný jazyk, ale má úplne inú abecedu. Keď som hľadal možnosti, narazil som aj na bilaterálny program medzi Slovenskom a Ruskom, vďaka ktorému mohli slovenskí študenti študovať na ruských univerzitách za rovnakých podmienok ako miestni. Znamenalo to bezplatné školné. Keby som išiel do Spojených štátov alebo Veľkej Británie, boli by to desaťtisíce. Baumanova univerzita bola navyše inštitúcia, ktorá pripravovala veľkú časť špecialistov pre ruský vesmírny priemysel. Mňa bavili rakety, takže to dávalo zmysel.
Baumanka má povesť mimoriadne tvrdej technickej školy. Čo vás tam najviac formovalo?
Jednoduché to nebolo. Prvé dva-tri mesiace som na prednáškach najmä sedel a počúval, lebo ruština z jazykových kurzov a reálna ruština sú dve rôzne veci. Pomohlo mi, že matematika a fyzika sú rovnaké v každom jazyku a zo strednej školy som mal veľmi dobrý základ.
Na Baumanke sa mi páčila systematickosť. Človek veľmi nešpekuloval s kreditmi. Keď ste si vybrali odbor, bolo jasné: ak chcete byť inžinierom v tejto oblasti, musíte prejsť touto cestou. Veľký dôraz bol na laboratóriá, dielne a prácu s reálnou technikou. Študoval som na fakulte špeciálneho strojárstva, v odbore kompozitných konštrukcií pre satelity a rakety.
Najsilnejší zážitok počas štúdia bola návšteva výskumnej základne univerzity za Moskvou. Zvonku to vyzeralo skoro ako pioniersky tábor, kdežto vnútri ste vošli do veľkého hangára a ten bol naplnený rozrezanými balistickými a vesmírnymi raketami, replikami sond a pristávacích modulov. Človek sa toho mohol chytiť, pýtať sa personálu a sám objavovať, čo je čo. Nechali študenta, aby ho učila vlastná zvedavosť.
Z Moskvy ste sa presunuli na ISAE-SUPAERO v Toulouse, jednu z najvýznamnejších európskych škôl pre letectvo a vesmír. Ako k tomu došlo?
Paradoxne cez francúzštinu v Moskve. Keď som prišiel na anglický kurz, zistil som, že vyučujúca má silnejší prízvuk ako ja. Slovenské školstvo má v angličtine naozaj dobrý základ. Išiel som sa opýtať, aký iný jazyk môžem študovať, a vybral som si francúzštinu. Na kurzoch sme čítali aj texty o leteckom a vesmírnom priemysle na juhozápade Francúzska a tam som sa prvýkrát dozvedel o ISAE-SUPAERO.
Keď som si začal hľadať ďalšie možnosti, zistil som, že Baumanova univerzita patrila medzi školy, s ktorými mali podpísanú spoluprácu. To mi veľmi pomohlo. Vo Francúzsku som trochu zmenil zameranie. Po štyroch rokoch kompozitných konštrukcií som cítil, že nechcem robiť iba analýzu materiálov a konštrukcií. Na SUPAERO ma chytili automatické systémy, najmä v spojení s vesmírnymi systémami. To bola pre mňa veľmi dobrá kombinácia.
Do Francúzska ste odišli v roku 2021. O pol roka neskôr, 24. februára 2022, Rusko napadlo Ukrajinu. Ako ste to prežívali po štyroch rokoch štúdia v Moskve?
Bolo to na moje narodeniny. Mali sme práve februárové prázdniny a bol som vo Francúzsku. Prvá myšlienka bola, chvalabohu, že už tam nie som. Vyvolalo to vo mne sklamanie a zdesenie. Sklamanie z toho, že sa Rusko opäť vybralo imperiálnou cestou. A zdesenie z toho, čo to znamená pre Európu, najmä pre jej východnú časť, ale aj pre svet. Nie je to malá krajina s malým vplyvom na dianie okolo seba.
The Exploration Company , v ktorej dnes pracujete, ste spoznali ešte počas štúdia. Čím vás presvedčila?
Na SUPAERO mali firmy z leteckého a vesmírneho priemyslu zadávať projektové témy študentom. The Exploration Company mala zo všetkých zadaní zďaleka najzaujímavejšie. Nebola to predbežná štúdia na papieri, ale konkrétna práca: naprogramovať simulátor atmosférického zostupu pre vesmírnu kapsulu.
Na konci sme mali produkt, do ktorého ste zadali parametre a dostali simuláciu zostupu. Presne taký typ práce som hľadal. Zaujala ma aj filozofia firmy. Zakladali ju ľudia z veľkých európskych leteckých a vesmírnych spoločností, ktorí chceli robiť veci svižnejšie. Vo veľkých firmách je všetko veľmi dôkladné a bezpečné, čo je v letectve prirodzené, no zároveň to môže byť pomalé a drahé. Tento tím chcel do Európy priniesť prístup podobný tomu, ktorý ukázal SpaceX: postupovať rýchlo, nebáť sa zvládnuteľných chýb, učiť sa z nich a posúvať sa ďalej.
Dlho ste boli vo firme jediným Slovákom. Čo je to za prostredie?
Je to mix ľudí z celej Európy a veľmi mladý kolektív. Priemerný vek je okolo tridsať rokov. Je to zdravé prostredie. Človek nemusí riešiť politikárčenie, ktoré býva vo veľkých firmách časté. Naša motivácia je jasná – vytvoriť technológiu, ktorá Európe pomôže znížiť závislosť od dopravných služieb zo Spojených štátov, prípadne v minulosti od Ruska. Prvým cieľom kapsuly Nyx je dopraviť náklad na Medzinárodnú vesmírnu stanicu a ukázať, že to vieme urobiť.
V Mníchove máme pod jednou strechou kancelárie aj integračnú halu. Inžinieri pracujú rovno vedľa technikov, môžu sa ísť pozrieť, čo sa deje, a keď treba niečo odskúšať, dá sa to riešiť priamo. Pre mňa je to super, lebo som vždy inklinoval k praktickej časti. Vo vesmírnom priemysle môžete veľmi dlho počítať a analyzovať, ale v konečnom dôsledku musí vzniknúť výrobok, ktorý poletí.
Pracujete na oddelení automatiky letu tzv. GNC – Guidance, Navigation and Control. Ako by ste vysvetlili svoju prácu človeku, ktorý nikdy neprogramoval vesmírnu kapsulu?
Pracujem na navigácii. Kapsula musí vedieť, kde je, akým smerom letí, kam sa pozerá a ako rýchlo sa otáča. Vo vesmíre je to zásadné. Na to sa používajú údaje z viacerých senzorov – napríklad z hviezdneho senzora, zo satelitnej navigácie a z inerciálnej meracej jednotky. Navigácia poskytne informáciu, kde sa kapsula nachádza. Navádzanie potom vie, kde má byť, a vypočíta trajektóriu. Riadenie následne rozhodne, ktoré trysky sa majú zapnúť, aby sa kapsula dostala na správnu dráhu.
Moja konkrétna práca sa týka absolútnej navigácie. Z údajov senzorov čo najpresnejšie a čo najspoľahlivejšie určiť polohu, rýchlosť a orientáciu kapsuly vzhľadom na Zem a hviezdy.
Veľmi často pracujeme s číslami, simuláciami a grafmi. Je to inžiniersky projekt. Najprv sa urobí nahrubo celý reťazec vecí, ktoré majú spolu komunikovať, a potom sa postupne zvyšuje presnosť, reprezentatívnosť a komplexnosť. Rieši sa čoraz viac situácií, ktoré môžu nastať.
(zdroj: Patrik Lamoš)
Vesmír je dnes opäť veľkou témou – návrat na Mesiac, Artemis, nové komerčné firmy. Sledujete to ešte s nadšením, alebo už ako človek z brandže?
Keď som sledoval let Artemis okolo Mesiaca, bolo veľmi príjemné vidieť, že sa veci znovu hýbu. Zároveň mám už asi chorobu z povolania. Keď človek každý deň pracuje na podobných témach, necíti také nadšenie ako kedysi. Ale má to veľmi dôležitý rozmer. Takéto udalosti môžu motivovať viac ľudí k štúdiu techniky a prírodných vied. Nemusia skončiť vo vesmírnom priemysle. Dôležité je, že ich to môže nasmerovať k technickému mysleniu a k tomu, aby sa nebáli náročných odborov.
Kde sa vidíte o desať rokov? Máte ešte sen, ktorý by bol odvážny aj vo vesmírnom priemysle?
Zatiaľ som veľmi spokojný tam, kde som. A sen? Rád by som si raz vyskúšal let do vesmíru, ale skôr ako turista. Nie ako astronaut. Požiadavky na astronautov a kozmonautov sú mimoriadne vysoké a tomu treba venovať celú kariéru.
Mimo práce sa snažím robiť aj iné veci, lebo človek nemôže mať hlavu stále v tej istej téme. Veľa čítam, občas hrám na husle a v Mníchove mám blízko do hôr. Mám k nim silný vzťah, keďže som vyrastal v Žiline.
Váš príbeh výrazne ovplyvnili najmä pedagógovia a pedagogičky, ktorí urobili niečo navyše. Prečo je dôležité podporovať talentovaných žiakov už na základných a stredných školách?
Je to kľúčové. Napríklad matematika buduje logiku a spôsob uvažovania, ktorý sa dá uplatniť kdekoľvek. Je podľa mňa škoda, že vypadla z povinnej maturity, aj keď počujem, že sa to má vrátiť. Na Slovensku ubúdajú aj výberové matematické triedy.
Olympiády a súťaže nie sú len o výsledkoch. Budujú komunitu ľudí s podobnou vášňou a typ myslenia, ktorý sa človeku vráti aj po rokoch. Ja som mal obrovské šťastie na pedagógov na každom kroku. Keby pri mne nestáli títo ľudia, tento príbeh by vyzeral úplne inak.
Cena Dionýza Ilkoviča 2026 môže zviditeľňovať výnimočných učiteľov a učiteľky aj vďaka podpore partnerov: PosAm, Seesame, Slovenská elektrizačná prenosová sústava a Teacher Development Program Slovakia.
