SME

Horskí záchranári sa vás vždy opýtajú na túto otázku. Viete akú?

Za 80 percent úrazov si môžu turisti sami.

(Zdroj: Horská záchranná služba)

Rozmýšľali ste niekedy, čo prežíva horský záchranár, keď sa akurát nachádza na záchrannej akcii? Náčelník Miroslav Živčák mal pred niekoľkými rokmi jeden z pamätných výjazdov.

Ročne máme zhruba 3000 zásahov, z toho 80 percent úrazov si ľudia spôsobia sami.

Jozef Janiga, riaditeľ Horskej záchrannej služby

Letné počasie vyhrialo strmú a úzku dolinu pod Lomnickým štítom natoľko, že bolo len otázkou času, kedy im teplý prúd stúpajúci nahor zabráni klesnúť nižšie. Zrazu prišla tvrdá rana zospodu rotora a niekoľkotonový vrtuľník sa premenil na novinový papier vydaný napospas vetru. Prúd ho unášal nevedno kam a nevedno dokedy.

Miroslav Živčák práve vtedy visel na lane pod vrtuľníkom nebezpečne blízko vysokým skalám.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

„Termika nás vytlačila takmer tristo metrov nahor. Napriek snahe pilota udržať nás na mieste sme sa rútili nekontrolovane popri stene rýchlosťou 15 metrov za sekundu a ja som za vrtuľníkom vial ako vlajka. Nič som si nemyslel. Len som čakal, čo sa udeje. Všetko bolo v pilotových rukách, ktorý sa snažil predovšetkým vyhnúť sa stene. Našťastie ma o ňu nepoudieralo a k zranenému sme sa na druhý pokus dostali,“ spomína Živčák.

Niekedy však dva pokusy nestačia, o pristátie alebo výstup do doliny sa snažia aj tri či štyri razy. Vytláča ich odtiaľ vietor alebo zlé počasie, preto bojujú až dovtedy, kým sa im nepodarí cez prírodné živly prejsť. Stále však nemajú vyhraté.

„Zrazu sa ocitnete nad hranicou lesa a neviete, kde ste. Hore je bielo, dole je bielo, nachádzate sa v hmle, fučí silný vietor a nemáte žiaden oporný bod. Kvôli tomu neviete, či idete doľava alebo doprava, či stojíte alebo sa hýbete. Váš rovnovážny systém v strednom uchu sa zblázni, rozhojdá sa vám žalúdok a vy sa na desiatky sekúnd neviete zorientovať,“ približuje riaditeľ Horskej záchrannej služby Jozef Janiga.

Prácu záchranára robí už desiatky rokov a tatranské kopce pozná tak dobre, že človeka dokáže zachrániť aj cez telefón. Horšie je, keď sa telefón vybije. Preto sa v prípade tiesňového hovoru pýtajú ako prvú vždy tú istú otázku.

„Dobrý deň, kde sa, prosím, nachádzate?“

Priemerne máme 8 zásahov za deň

Je streda 12. júna a podľa počasia vyzerá, že sa na horách nebude diať nič zvláštne. Bola by to možno pravda, keby o situácii na horách nerozhodovalo okrem počasia aj správanie turistov.

„Ročne máme zhruba 3000 zásahov, z toho 80 percent úrazov si ľudia spôsobia sami. Podcenia prípravu túry, nemajú dostatok skúseností, nevedia predvídať alebo si nepozrú predpoveď počasia ani podmienky na horách. Zvyšné percento tvoria objektívne príčiny ako lavíny, kamene či blesky,“ hovorí Janiga.

Niekedy si so sebou berieme krajec chleba, rezeň alebo nejakú sladkosť. Nemáme žiadnu špeciálnu výživu. Niekedy ideme úplne bez jedla, všetko sú to kilá navyše.

Miroslav Živčák, náčelník Horskej záchrannej služby

Keď 12. júna uprostred dňa zazvonila tiesňová linka 18 300, záchranári už pomaly kráčali na obed. Preto sa rýchlo vrátili a čakali, čo sa bude diať.

„Dobrý deň. Kde sa, prosím, nachádzate?“ dispečer nečakal a okamžite išiel k veci. Keby totiž najskôr zisťoval, čo sa stalo a koľko ľudí je ohrozených, mohla by sa volajúcemu vybiť batéria ešte predtým, ako by stihol povedať, odkiaľ telefonuje.

„Uviazol som na Velickej próbe a neviem sa pohnúť ďalej,“ odpovedá horolezec.

Nasledovalo pár ďalších kontrolných otázok, až sa ukázalo, že volajúci nie je zranený ani ohrozený, len mu treba poradiť, ako ďalej. Ďalším krokom bolo zaslanie vynútenej esemesky s jeho polohou, vďaka čomu vedeli záchranári s presnosťou päť až desať metrov povedať, kde sa nachádza.

„Pokúste sa vyliezť zhruba dvadsať metrov vyššie, tam už bude ľahší terén. Potom sa posuňte o jeden žľab vpravo a ľahkou cestou zlaníte dolu,“ pokračoval dispečer.

Nebol to jediný prípad, kedy sa im podarilo zachrániť ľudský život cez telefón.

„Uviaznutí väčšinou len potrebujú naviesť do bezpečnejšieho terénu. Aj preto musíme mať hory dokonalo prelezené, aby sme ľudí vedeli navigovať,“ hovorí Janiga.

Niekedy však navigovanie nestačí a na výjazd musia ísť aj tí, ktorí trávili svoj deň doma.

V mrazoch a búrke celú noc

„Na Slovensku máme 145 záchranárov v šiestich oblastných strediskách. V práci sme podľa toho, aká je práve sezóna. Z dlhodobých štatistík vieme povedať, kedy úrazy vznikajú a kedy nie. Mimo sezóny sú na stredisku štyria záchranári a ďalší sú doma pripravení prísť do dvadsiatich minút do práce. V prípade horších podmienok sú na zmene ôsmi a poobede ich striedajú ďalší ôsmi,“ prezrádza Janiga fungovanie oblastného strediska v Starom Smokovci.

Počet záchranárov sa výrazne líši aj v prípade záchranných akcií. Niekedy stačia dvaja, inokedy sú aj päťdesiati málo. Rozhoduje o tom zdravotný stav zraneného, ich počet, vzdialenosť či podmienky.

„Máme vypracovaný manažment rizík a vyhodnocujeme viaceré parametre aj počasie na horách. Podľa toho vieme povedať, či pôjdeme pešo, letecky alebo autom aj čo si so sebou zoberieme. Pred vážnejšími výjazdmi si robíme brífingy, aby sme odchádzali vhodne pripravení. Pretože vyraziť rýchlo je to najmenej, dôležitejšie je nič nezabudnúť a vhodne naplánovať spôsob záchrany,“ vysvetľuje Janiga.

Jednu z pamätných záchranných akcií zažili pred štrnástimi rokmi 30. septembra 2005. Dvojica horolezcov sa vtedy rozhodla vystúpiť na Čierny štít vo výške 2429 metrov nad morom. Vymyslel to otec, ktorý chcel synovi ukázať, ako sa bivakuje v horách. Zobrali si základnú výbavu, obyčajné šuštiakové bundy, jednoduché turistické topánky a liezli.

Dostali sa až na vrchol, kde chceli prečkať až do rána. Lenže nečakane sa ochladilo na mínus päť stupňov Celzia, začal fúkať silný vietor a do rána nasnežilo dvadsať centimetrov snehu.

Dvojica horolezcov sa rozhodovala, či zlezie trochu nižšie alebo sa skryje niekam za skalu do závetria, napokon však neurobila vôbec nič. Zostali na vrchole, schúlili sa do spacákov a čakali, až vyjde slnko a budú môcť zliezť dolu. Lenže nadránom už boli celí premrznutí a jediné, čo zvládli, bolo poslať domov do zahraničia esemesku, že nevedia zostúpiť.

Vtedy sa manželka a mama zľakla a okamžite volala Horskú záchrannú službu. Tá však nemohla kvôli zlému počasiu použiť vrtuľník. Spravili si rýchly brífing, rozdelili si úlohy a vyrazili.

O pár minút neskôr už dvadsiatka záchranárov stúpala smerom na Čierny štít. Štyri hodiny im trvalo vyliezť to, čo niektorým horolezcom zaberie poldňa. Keď sa na vrchol dostali, začínalo byť neskoro.

„Otec už nebol schopný postaviť sa na nohy a nastala takzvaná smrť zo záchrany. Pacient totiž psychicky bojuje dovtedy, kým príde záchrana. Potom sa opustí a úplne sa odovzdá. Veľmi nebezpečné je aj podchladenie a omrznuté končatiny,“ hovorí náčelník Miroslav Živčák na záchrannú akciu, ktorá sa začala o desiatej ráno a skončila sa o polnoci.

To je štrnásť hodín bojovania o život. Bez prestávky a často aj bez jedla a tekutín.

Miroslav Živčák raz takto išiel spolu s kolegom na Batizovský štít zachraňovať dvojicu horolezcov a keďže leteli vrtuľníkom, myslel si, že to pôjde rýchlo. Do batoha si preto hodil len liter džúsu a jednu tyčinku. Nepodarilo sa im však vyletieť až na vrchol, a tak museli pokračovať pešo v 100-kilometrovom vetre v mraku na hrebeni.

Zásah nakoniec trval štrnásť hodín a liter džúsu s tyčinkou sa stali stravou pre celú štvorčlennú posádku.

„Bola to jedna z mojich najnáročnejších akcií, pritom turisti neboli vôbec zranení. Bol som úplne vyčerpaný a dehydrovaný,“ spomína.

„Niekedy si so sebou berieme len krajec chleba, rezeň alebo nejakú sladkosť. Nemáme žiadnu špeciálnu výživu. Niekedy ideme úplne bez jedla, všetko sú to kilá navyše,“ dodáva.

Z dvadsiatich prejdú šiesti

Poldňové záchranné akcie bez jedla či pitia sú dôkazom toho, aký by mal byť horský záchranár. Musí byť dobre kondične zdatný, byť dobrý lezec a lyžiar, mať aspoň strednú školu a vzdelanie v odbore zdravotníckeho záchranára. Všetko si však treba obnovovať každé dva roky.

„Vzdelávanie tvorí takmer 40 percent služobného času. Musíme záchranárov držať na nejakej úrovni, aby vedeli spraviť aj veci, ktoré nerobia často. Okrem toho každý záchranár zodpovedá za svoju fyzickú a lezeckú prípravu a musí sa udržiavať vo forme,“ vysvetľuje Janiga.

Keď už sa niekto rozhodne zapojiť do výberového konania, je 70-percentná pravdepodobnosť, že sa tam nedostane.

„Z dvadsiatich ľudí, ktorí prídu na kondičné testy, splnia limity šiesti až siedmi. Ľudia síce majú chuť stať sa horským záchranárom, ale pripravenosť je veľmi slabá. Čím ďalej, tým je väčší problém nájsť vhodných ľudí,“ priznáva riaditeľ Horskej záchrannej služby, ktorej hrdým partnerom je Telekom už 21 rokov.

O to viac zamrzí telefonát, keď si chce niekto z Horskej záchrannej služby spraviť rýchly taxík. Raz im volala pani zo Sliezskeho domu, že jej prišlo zle, ale bolo by super, keby po ňu prišli do pol tretej, lebo o pol štvrtej jej už ide vlak. Volali aj mladíci z Belasej veže, že je polnoc a nevedia sa odtiaľ dostať späť.

„Keď sme im oznámili, že bude trvať zhruba päť hodín, kým k nim vylezieme, pretože vrtuľníky v noci nelietajú, zarazili sa. Uvedomili si, že by museli čakať do rána, tak o hodinu volali znovu, že sa im nejako podarilo zísť a o chvíľu sú na chate,“ spomína Janiga.

Miroslav Živčák robí horského záchranára už 26 rokov, nevie si však predstaviť robiť niečo iné.

„Po náročnej záchrannej akcii, počas ktorej sa nám podarilo zachrániť človeka, prídem síce domov ako zbitý pes, ale viem, že to malo zmysel,“ hovorí o svojej motivácii náčelník oblastného strediska Vysoké Tatry.

V prípade náročných výjazdov niekedy píšu alebo volajú aj domov, aby rodina vedela, že v práci zostanú dlhšie. Podobne k tomu pristupujú aj pri návrate späť.

„Keď už ideme naspäť a sme v ľahšom teréne, domov píšeme, že s nami môžu počítať,“ uzatvára horský záchranár Jozef Brejčák.

Ľudia si neuvedomujú, že nezodpovednou prípravou na hory ohrozujú nielen seba, ale aj záchranárov a ich rodiny. Na tento problém poukazuje aj Telekom vo svojom najnovšom videu:

Tento článok vám prináša Telekom.

Pravidlá spolupráce medzi inzerentmi a redakciou si môžete pozrieť v tomto odkaze.

Autor: Mário Šmýkal pre Telekom

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Neprehliadnite tiež

Richarda Sulíka nahradil Branislav Gröhling.


a 2 ďalší
Čísla politických subjektov kandidujúcich v júnových voľbách do Európskeho parlamentu.

Oficiálne vyhlasovanie výsledkov volieb sa môže konať až v pondelok.


TASR
Ranný brífing SME

Prečítajte alebo vypočujte si najdôležitejšie správy.


Diskusia Petra Pellegriniho s Ivanom Korčokom v televízii Markíza pred prvým kolom prezidentských volieb.

Diskusia bola predposlednou pred moratóriom


a 1 ďalší
SkryťZatvoriť reklamu