V novembrovom vydaní Historickej revue vás sa pozriete na nečisté miesta popravísk, ľudského utrpenia a tvrdého výkonu spravodlivosti.
Archeológia popravísk odhaľuje temné stránky našej minulosti
Popraviská – to sú miesta, ktorým sa chce človek radšej vyhnúť. Boli však neoddeliteľnou súčasťou našej minulosti. Vo vedomí ľudí vystupovali ako nečisté miesta smrti a miesta pokory, no zároveň boli spojené s výkonom spravodlivosti. Hoci sa nachádzali za hradbami našich miest, pocestný sa im nevyhol. Boli tak výstrahou a mementom pre každého, kto by chcel narúšať spoločenský poriadok. V našom prostredí ich poznáme ako šibenice, pričom sa zapísali do miestnych zemepisných názvov ako napr. Šibenica, Na šibeniciach, Šibenka, Šibeničný vrch, Golgota, Galgenberg a pod. Čo sa na týchto miestach dialo a čo po stáročiach odhaľuje archeológia? Čo nám výsledky moderného výskumu napovedajú o novovekej uhorskej a nielen uhorskej spoločnosti? V novom vydaní HR nahliadnete do posledných chvíľ života odsúdencov.
Hanba bola takmer ako smrť, pranier človeka vylúčil so spoločnosti
Dnes už je to iba spomienka, ktorá si zachovala miesto i v našom slovníku. Dostať sa „na pranier“ znamená dostať sa do rečí, na verejný pretras. Nuž a nie asi prekvapením, že ľudia radi hodnotia, moralizujú a posudzujú skutky či životy druhých. S istou dávkou odolnosti sa to dnes dá prežiť bez väčšej psychickej ujmy. Nie však v novoveku. Dostať sa na pranier – teda byť priviazaný k pranieru uprostred námestia vo svojom vlastnom meste – znamenalo nulovú spoločenskú akceptáciu. Muž alebo žena, ktorí takto skončili, boli vylúčení so slušnej spoločnosti, odsúdení na osobné strádanie, stratu zamestnania a možnosti obživy. Sila takejto praxe v istom zmysle pretrváva dodnes, hoci praniere v 18. storočí spravidla nahradili barokové stĺpy. Kto a za čo bol pranierovaný, ako vyzerali praniere a zostali nám ešte na Slovensku? V rozhovore s historičkou Blankou Szeghyovou sa pozriete na námestia našich miest, ktoré sa stali scénami, na ktorých sa vážili skutky a životy ich obyvateľov.
Na hlavu mu položili rozžeravenú korunu
Poprava Juraja Dóžu sa zapísala do našich dejín ako jedna z najkrutejších. Vodcu roľníckeho povstania z roku 1514 podľa legendy posadili na rozžeravený trón a na hlavu mu položili i rozžeravenú korunu. Veľmi krutým spôsobom skončili aj ďalší jeho spoločníci. Čo z tejto legendy je pravdivé a čo viedlo k povstaniu, ktoré krátko pred moháčskou katastrofou vyvolalo zdesenie medzi uhorskou šľachtou?
Prvý slovenský ekológ bol Dionýz Štúr
Poznáme ho predovšetkým ako významného geológa a paleontológa. Podieľal sa na geologickom zmapovaní nielen Slovenska, ale prakticky celého územia Rakúsko-Uhorska. Svoje čestné miesto mal preto i medzi poprednými osobnosťami viedenského Ríšskeho geologického ústavu. Už menej je známe, že ako jeden z prvých odhalil a presne sformuloval vzťah medzi geologickým podkladom daného územia a jeho botanickou rozmanitosťou. Bol tak človekom, ktorý si dobre uvedomoval komplexnosť a vzájomnú podmienenosť živej i neživej prírody. Život a monumentálne dielo tohto nášho popredného slovenského vedca vám priblíži článok Pavla Eliáša.
Bony a klid – ako sa na prelome 80. a 90. rokov podnikalo
Poznáme to asi všetci - veksláci postávajúci na uliciach, pokútne kšefty, bokovky a podpultový predaj po známosti. To všetko boli spôsoby ako sa na konci éry socializmu vyrovnať s prázdnymi obchodmi a nedostatkom takmer všetkého. Bola to zároveň príležitosť pre tých, ktorí, ľudovo povedané, „vzali rozum do hrsti“ a snažili sa privyrobiť si, či dokonca naštartovať úspešnú podnikateľskú kariéru. Zdalo sa, že práve pád komunizmu v roku 1989 a prvé roky nástupu dravého kapitalizmu dodajú týmto snahám rozlet. Bolo to skutočne tak? Ako sa Česi a Slováci učili podnikať? Česká historička Veronika Pehe spolu s kolegami urobila zaujímavý výskum, ktorého výsledky azda aj vám pripomenú časy, ktoré ste už možno vytesnili a zároveň priblíži často až bizarné začiatky nášho života v nových spoločenských pomeroch.
