V aprílovom čísle Doma v záhrade nájdete:
Tipy k jarnej výsadbe pre zeleninové hriadky, priesady a ovocnú časť záhrady
Prečo musí byť teplota pri klíčení krátkodobo vyššia
Domovom žeruchy je Mezopotámia
Ľadový šalát nevybieha do kvetu
Rozhovor s predsedom Slovenskej entomologickej spoločnosti Adriánom Purkartom
Vtákom roka je krakľa belasá: Ako sa modrá vrana stratila a opäť vrátila
Abeceda zeleniny: Najkrajší kvet má ibiškovec
Recepty: pravá indická bhindi masala + recepty z agátu
Extra: Korene rastú po celý život stromov (dokončenie)
Petr Borkovec: Japonská prerezávka (poviedka s úsmevom)
Biodiverzita: Ako jeden Maďar zachránil celú Austráliu
Humánny drobnochov: Sliepky žijú ako domorodci a potrebujú sa popoliť
Namiesto editoriáluKým tu sme
Okrem Bratislavy, kde som sa narodil, som dlho za jedno z najvýznamnejších miest na svete považoval Šurany. Keď som mal desať dní, moji rodičia tu kúpili dom so záhradou a presťahovali nás.
V detstve som počul často o mestách Philadelphia a New York, odkiaľ nám strýko posielal fotky, rifle, lieky, a hlavne doláre. Tie sa cestou premenili na tuzexové bony, ale vždy prišli. Inokedy bola v balíku od strýka kalkulačka alebo modro-biely tranzistor, na ktorom bolo napísané Made in Singapore. Ale Singapur ani New York samotný akoby vtedy absolútne nič neznamenali. Boli to len cudzie slová, a takými pre mňa zostali dodnes. Na rozdiel od Šurian. Mal som americké rifle a tranzistor zo Singapuru a to bol vtedy malý zázrak.
V Šuranoch, provinčnom cukrovarníckom mestečku, som prvé roky života strávil doma a v záhrade. Do škôlky som nikdy nechodil. Mojou hlavnou letnou náplňou bolo jesť ovocie. Prvé čerešne májovky som oberal ústami. Ležal som pritom na slnkom rozpálenej škridlovej streche a hľadel na modrú oblohu. Marhule, slivky, jablká som oberal koľkokrát v plnej rýchlosti, bežiac niekam k vode alebo k lúkam.
Pred domom rástli dve lipy, dodnes tam sú. Loptové hry a bedminton sme s rovesníkmi hrávali na ceste, po ktorej sotva raz za hodinu prešlo auto – embéčka alebo žiguli. Za záhradou tiekla Niterka. Pri kaštieli cez ňu viedol mostek a za ním bola Zajíčkova lúka a za ňou Štrkáreň.
Na našej ulici bol pioniersky dom so záhradou a ozrutnou korytnačkou, na ktorej sme sa vozili, a tisom, na ktorom sme ako tlupa strávili niekedy celé dni. Presne sme vedeli, u koho v záhrade dozrievajú najlepšie srdcovky a kde v chotári rastú najlepšie moruše. Zvyšok sveta sme nepotrebovali. Okrem Brna, pretože v pouličnom slangu nášho pouličného gangu sme všetko väčšie, pozoruhodnejšie a zaujímavejšie prirovnávali k Brnu.
Keď na nejakom mieste na Niterke „dobre brali ryby“, niekto hneď povedal: „Tam berú jalce ako Brno.“ Platilo to aj v opačnom garde. „To je somarina ako Brno,“ vraveli sme, keď nám niekto chcel nabaláchať nereálne hlúposti.
Do školy aj zo školy som chodil v každom ročnom období popri Niterke, kde rástli vŕby aj broskyňa, aj fialky, aj chren, a ľudia na nej chovali kŕdle kačíc a husí. Brehy boli vzorne vypasené na kvietkové koberce. Ovocie viselo cez ploty. Voda plynula nenáhlivo a život tiež.
Čínsky básnik z ôsmeho storočia Tu Fu nám zanechal básne o Stokvetej rieke, ktoré do slovenčiny preložil Karol Strmeň z neďalekého Palárikova. Hoci Stokvetá rieka už neexistuje, krajinou Tu Fuových básní preteká ďalej v plnej kráse.
Kým tu sme, hovorme spolu o krajinách svojho detstva a o záhradách. Keď si spomeniem na ten svet, ktorý už nie je, nemôžem nepísať o našej záhrade, o ovocí a o Niterke, ktorá za ňou spomalene tiekla a o lúkach, ku ktorým som bežal, niekedy aj v noci.
Koľkokrát som v noci nemohol spať od úžasu nad životom a oblohou klenúcou sa nad strechami a záhradami. Aj do mňa vesmír nalial za vedro hviezd a básní, a ja tie básne tým hviezdam navždy dlhujem. Raz sa k tým hviezdam vrátim. Kto nemôže spať, nech myslí na mňa.
