V júlovom vydaní HR sa zoznámite s veľkou postavou stredoeurópskych dejín, s vojenským stratégom, diplomatom, staviteľom, zberateľom a priateľom učencov princom Eugenom Savojským.
Turkobijec prišiel zo Savojska
Princ Eugen Savojský sa v našich zemepisných šírkach a v našich dejinách objavuje vo chvíli nanajvýš kritickej, počas legendárnej bitky o Viedeň v septembri roku 1683. V tom čase ani nie 20 ročný mladík, potomok vládnucej dynastie v Savojsku, vraj prišiel chudobný ako „kostolná myš“, navyše po tom, ako dostal košom od francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV., keď sa u neho neúspešne uchádzal o vojenskú službu.
Tento malý a drzý „vrabčiak“ ako ho počastoval štiplavými poznámkami veľký kráľ Slnko, v nasledujúcich rokoch predsa len urobil hviezdnu vojenskú kariéru. Z nevýznamného ordonančného dôstojníka, ktorého mimoriadne schopnosti si povšimol aj habsburský panovník Leopold I., sa počas nasledujúcich troch desaťročí vypracoval na hlavného veliteľa cisárskych vojsk a stal sa tým, kto dokázal z uhorských území definitívne vyhnať Osmanov.
Osmanov rozsekal pri Zente
Moháč naruby, aj tak sa zvykne hovoriť o bitke pri Zente z roku 1697, v ktorej cisárske vojská doslova rozsekali osmanskú armádu sultána Mustafu II. Stalo sa tak vo chvíli, keď prekračovala rieku Tisu a podstatná časť osmanskej pechoty zostala ešte na pravom brehu. Keď na zaskočeného nepriateľa udrel princ Eugen Savojský so svojimi vojakmi, nasledovala panika a tlačenica na jedinom moste cez rieku.
Na bojisku zostalo ležať 20 tisíc padlých Osmanov a tisíce ďalších sa utopilo v rieke. Podľa dobových zvestí bolo utopených Turkov toľko, že uprostred Tisy utvorili ostrov. Z tejto porážky sa už Osmanská ríša nikdy poriadne nespamätala a aj ďalšie vojenské kampane princa Eugena slávili úspech. Vydajte sa po stopách cisárskych vojsk a vychutnajte si vari najslávnejšiu kapitolu v dejinách habsburskej monarchie.
Vo Viedni vás prvý privíta Eugen
Je to práve Eugen, ktorého stretávame ako prvého pri návšteve susedného Rakúska. Už krátko po tom, ako slovenský návštevník vystúpi z vlaku na viedenskej Hauptbahnhof, jeho kroky celkom prirodzene vedu k Belvederu, veľkolepému barokovému palácu princa Eugena. Až potom prichádza na rad zvyšok Viedne. Rovnako sa Bratislavčania dívajú cez rieku Moravu najskôr na malebný Schloss Hof, Eugenovo obľúbené vidiecke sídlo.
Princ zo Savojska nebol len zdatným vojakom, ale tiež barokovým Herkulom, milovníkom umení, podporovateľom vzdelanosti a predovšetkým ambicióznym vizionárom, ktorý sa pustil do odvážnych stavebných projektov. S naším júlovým vydaním spoznáte to najlepšie, čo nám zostalo z Eugenovho kultúrneho dedičstva, prejdete sa luxusnými izbami jeho palácov a zatajíte dych pred Eugenovou apoteózou, v ktorej je stvárnený ako boh Apolón medzi múzami na strope Mramorovej sály v Hornom Belvederi.
V barokovej záhrade stretnete aj leva
To by sa vám pokojne mohlo stať, ak by ste navštívili niektorú z Eugenových záhrad, aspoň podľa preháňania dobovej tlače. Princova záľuba v exotických rastlinách a zvieratách ho preslávila po celej Európe. Júlová HR tak bude aj prechádzkou po oranžériách plných cudzokrajných kvetov a po zverincoch, kde nájdete levy, pumy, tigre, hyeny, ale tiež paviány, orangutany, papagáje, pštrosy, tukany a plameniaky. Verte, že tento barokový multimiliardár si toto všetko mohol dovoliť.
Mars bez Venuše
A kde je pani Savojská? Táto otázka napadne nejednému čitateľovi a nedostane jednoznačnú odpoveď. O súkromí princa Eugena toho veľa nevieme. Už mnohí súčasníci ho označovali za hrdinského Marsa bez Venuše. Ak sa k tomu pridajú klebety orleánskej vojvodkyne Alžbety Šarloty Falckej o tom, že sa mladému princovi viac páčili „mladé pážatá ako dámy“, senzácia je na svete. Nie je to však také jednoduché, viac sa dozviete a neobanujete s novou HR.
K dvojročnému predplatnému magazínu HISTORICKÁ REVUE získate knihu: Daniel Kalder: Pekelná knižnica
