Začiatkom roka 2011 ma Konštantín Kocián oslovil s otázkou, či by som ich sprevádzal na Mont Blanc s jeho najlepším kamarátom nevidiacim Jurajom Prágerom. Obaja sú vrcholoví športovci, ale s horami nemajú žiadne skúsenosti. Predbežný termín sme určili podľa ich nabitého kalendára rôznymi pretekmi na júl. Ich základný rozpočet by vystačil na pobyt a turistiku vo Vysokých Tatrách. Hľadali sme možnosti ako uskutočniť ich spoločný sen. Náš projekt zaujal Katku Bažalíkovú majiteľku outdoorového obchodu Trekland, kde pracujem a ktorá sa nás rozhodla finančne podporiť. Kompletnú výbavu a výstroj nám poskytli dve renomované spoločnosti Millet a Petzl.
Horolezectvu a alpinizmu sa venujem takmer dvadsať rokov a podarilo sa mi stáť na viacerých vrcholoch Európy a Ázie. Sú vrcholy na ktorých som stál mnoho krát, rôznymi cestami rôznych obtiažností. Na vrchole Mont Blancu som stál taktiež viac krát aj vďaka kvalitnému outdoorovému vybaveniu. Dôkladne poznám výstupové trasy a ich nebezpečné miesta, ale toto bola výzva aj pre mňa. Splniť sen dvoch mladíkov, z ktorých je jeden nevidiaci a chce žiť plnohodnotne. Neberie svoj hendikep ako brzdu ale ako hnacie kolo.
Juraj sa mohol stať prvým nevidiacim Slovákom, ktorý vystúpil na najvyšší vrchol západnej Európy. Videl som v tom niečo viac ako len obyčajný výstup na symbol alpinizmu a tak som oslovil Rasťa Hatiara, horolezca a profesionálneho filmára. Náš tím bol pokope.16. júla sa začala naša expedícia Trekland Slepá Dôvera. Ako aklimatizačný výstup som vybral Castor 4226 m.n.m. z talianskej strany. Táto hora poskytuje ideálne podmienky na aklimatizáciu kvôli chate, ktorá je vo výške takmer 3600 m.n.m. Vylúčili sme akúkoľvek technickú vymoženosť a tak sme sa otočili chrbtom lanovke, ktorá by nám ušetrila takmer tisíc výškových metrov výstupu.
Táto trasa vedie po úzkych horských chodníkoch, strmých svahoch a vzdušných hrebeňoch. Samotný výstup je náročný a dlhý. Bola to hlavne premiéra našej spolupráce s Jurajom.
Od tohto okamihu ma s Jurom spájalo lano. Po prvom zacvaknutí karabíny začala moja starostlivosť a stal som sa očami človeka, ktorý chce posunúť svoje hranice. Začal sa monotónny pochod s neustálym opisovaním trasy každej nerovnosti, kameňa, zákruty a koreňa. Pri každom odpočinku sme Jurajovi podrobne opisovali okolitú panorámu. Po niekoľkých hodinách sme stáli pri chate Ouintino Sella Refuge. Juraj sa snažil prečítať názov chaty na tabuly. Prstami prechádzal písmeno po písmene a za okamih mal všetky informácie. Na chate vyvolal veľký rozruch a úspech mladík klepkajúci bielou paličkou. Výstup na Castor začal začal o 4:00 ráno. Za svitu čeloviek naviazaní na lano sme sa vybrali cez ľadovec posiaty zradnými trhlinami k nášmu aklimatizačnému cieľu. Po dvoch hodinách sme sa dostali na vzdušný hrebeň, kde panoráma Walliských álp ide vyraziť dych. Ako na dlani sme mali Matterhorn s typickým klobúkom z mrakov, Weisshorn a jeho hrebene ostré ako žiletka. Odtiaľto sme už za silného vetra pokračovali na finálny hrebeň, ktorý má miestami šírku iba 40 cm. Slnko nám dodávalo optimizmus aj keď nám tváre začínali omŕzať. Vietor bol tak silný a hrebeň tak úzky, že sme nepočuli jeden druhého. Tu ma Juro poprosil, aby ma mohol chytiť za stehno a hladiac ma až po lýtko sa snažil odhaliť kam môže stúpiť, kde má pred šlapnutú stopu. Neopísateľný pocit jeho dôvery ma zamrazil. Slepej dôvery. Na vrchole sme sa zdržali asi 15 minút a začali sme zostupovať.
Ráno nás čakalo premiestnenie do mekky alpinizmu – Chamonix. Predpoveď hlásila na nasledujúce tri dni zlé počasie a to nám umožnilo zregenerovať sa a vystúpiť na Bossonský ľadovec trasou prvovýstupcov z roku 1786, oproti ktorým sme mali neporovnateľnú výhodu špičkového outdoorového vybavenia. Ľadovec je zvráskavený, široké a zradné trhliny, ktoré sa strácajú v tmavej hĺbke nám pripravili neuveriteľný zážitok. Po dvanástich hodinách sme si líhali s vierou, že nás Mont Blanc prijme a dovolí nám dotknúť sa svojho vrcholu.
Naša výstupová trasa The Three Monts patrí k najnáročnejším zo štandardných výstupových trás z francúzskej strany. V nedeľu 22.07. sme sa presunuli lanovkou na Aiguille du Midi do 3800m.n.m. Tento deň nás čakal zostup po veľmi úzkom a exponovanom hrebeni. Je to naozajstná skúška aj pre každého vidiaceho alpinistu, ktorý sa rozhodol pre túto náročnú trasu na strechu Európy. Príprava Juraja, obúvanie mačiek, obliekanie sedáku, vyvoláva údiv u okolitých ľudí. Snažil sa byť samostatný, ale v niektorých momentoch potreboval moju pomoc.
Rasťo bol ovešaný kamerami, aby mohol zachytiť tento náročný úsek. Malou bráničkou som prechádzal ako posledný a uprene som pozoroval každý Jurov pohyb. Lano mi napovedá, že má strach, keď so svojou bielou paličkou nenachádza žiadny oporný bod. Z oboch strán bol strmý svah s neuveriteľnou hĺbkou. Jediná chyba by nás mohla vytrestať. Tu neboli žiadne miesta ani na krátky odpočinok. V sedielku si každý z nás vydýchol. Po krátkom odpočinku nasledovalo stúpanie na chatu , ktorá je vo výške 3613m.n.m. Bolo niečo po pol druhej a my sme vyrážali do tmy. Za svetla čeloviek sme opäť monotónne stúpali pod obrovitánskymi serakmi a po pri hlbokých trhlinách. Po takmer dvoch hodinách sme sa dostali na Mont Blanc du Tacul. Po krátkom traverze sme zostúpili k miestu, kde pred dvoma týždňami v lavíne našlo smrť deväť alpinistov. Medzi nimi aj jeden z najuznávanejších britských horolezcov súčasnosti. Zamrazilo ma keď som zakopol o hliníkovú fľašu a o niekoľko metrov ďalej som videl zapichnutú lavínovú sondu. Vnútorný hlas mi vravel, aby sme nezastavovali ani na sekundu. Pod najexponovanejšou časťou výstupu naberá svah na strmosti. V jednom momente Juraj stratil rovnováhu a padol. Okamžite som reagoval na trhnutie lana a o niekoľko sekúnd Juro už bol v bezpečí. Po prekonaní najťažšieho úseku sme boli na hrebeni druhého vrcholu s názvom Mont Maudit. To najhoršie sme mali za sebou. Nasledovalo sedlo Brenva a potom posledných päťsto výškových metrov. Cítil som na lane, že Juraj je už dosť vyčerpaný. Keďže sa vietor dvíhal a sklon sa zvyšoval čoraz častejšie sme sa museli opierať o čakany a rozdýchavať. Cítili sme nadmorskú výšku. Podmienky boli celkom priaznivé. Silný vietor a mráz tu nie je ničím výnimočným a tak sme dodržiavali tempo. Zrazu sa objavil vrcholový hrebeň Mont Blancu, ktorý znamenal splnenie našich cieľov.
Juraj prežíval obrovskú eufóriu a plakal. Po povinnom fotení a krátkej pauze sme začali emotívny zostup. Každým krokom sme si uvedomovali, že náš spoločný sen sa naplnil. Pri lanovke som Juraja odopol z lana ktorá nás spájalo. Obaja sme vedeli, že tento zážitok nás bude sprevádzať ešte dlhú dobu. Zažili sme spolu neuveriteľné chvíle a rozhovory. Boli sme prepojený lanom, ktoré bolo symbolom niečoho silného, neviditeľného. Bol to symbol dôvery, ktorá mi dodávala obrovskú energiu. Jeho optimizmus, chuť do života je pre mňa silná motivácia. Nevidel nič ale vnímal všetko. Pokúsil som sa, opísať mu každý moment, pri čom mi často dochádzala slovná zásoba. Spontánne som mu ukazoval vrcholy, prechádzal som s jeho rukou trasy a hrebene. Rozprával som mu všetko o horách. Povedal mi, že pre neho je slepota boží dar, lebo stretol skvelých ľudí, ktorí mu umožnili splniť si jeden veľký sen. Juro neuvidí fotky alebo film, ale pamätá si každú minútu z našich výstupov. Toto všetko sa podarilo iba preto, lebo medzi nami vznikla silná verzia dôvery, SLEPÁ DÔVERA.
