Spoločnosť VVED TECHNIKA, s.r.o. je rodinnou firmou. Hlavným výrobným sortimentom sú malotraktory Agzat, ktoré patria medzi neoceniteľných pomocníkov malých farmárov.
Výroba malotraktorov začala ešte za čias Považských strojární v roku 1991. Firma ho v roku 2006 prevzala ako nástupnícka organizácia v čase, kedy už bola pozastavená výroba. Od tohto obdobia sa toho udialo veľa nielen v spoločenskom dianí, ale aj na pôde firmy. Vedenie prešlo do rúk následníkom v rodine. O súčasnom dianí a nových víziách hovoríme s konateľkou firmy Vladimírou Špánikovou.
Firmu na výrobu agzatov ste v roku 2006 prevzali ako rodinná firma. Nebyť tohto rozhodnutia, výroba by zanikla, čo by bolo vzhľadom na kvalitu a jedinečnosť produktu stratou. Kto s týmto nápadom prišiel ako prvý?
- Obnoviť výrobu Agzatov bol nápad môjho otca. Prevodovky a motory boli vždy jeho silnou stránkou. Prijalo sa vtedy naspäť okolo 50 ľudí, ktorí sa ocitli na úrade práce potom, ako predošlá firma výrobu zastavila, čo vtedy u nás spôsobilo takmer stopercentný nárast v radoch zamestnancov vykonávajúcich servis a opravy stavebných a cestných strojov. Túto komoditu v súčasnosti vo firme vykonávame už iba subdodávateľsky a prioritne nám zostala výroba Agzatov s príslušenstvom a strojárenské kooperácie. Bolo obdobie, kedy firma mala aj 100 zamestnancov. Potom však prišla kríza a s ňou problémy z vonka i zvnútra. Viacero ľudí sme museli prepustiť. Na stave nám vtedy zostalo 40 ľudí, ktorí sú tu doposiaľ.
Firma vyrástla na montáži prevodoviek a oprave a servise veľkej stavebnej techniky Desaťročie však veľa zmenilo a zrazu je všetko inak...
- Určite áno. Aj keď sa prevodovky ešte dajú predávať, dopyt po nich výrazne poklesol. Musím skonštatovať, že už majú po zenite. Nie je to tak, ako pred desiatimi rokmi. Prevodovky ktoré sa u nás montovali, sa používali do strojov bývalej socialistickej výroby. Táto slovenská produkcia už postupne zaniká. Kupujú sa nové stroje, ktoré už naše komponenty nepotrebujú a ak áno, tak sa predávajú v nezaujímavých množstvách. S tým súvisí aj servis týchto mechanizmov..
S akými úmyslami ste preberali výrobu? Určite ste mali nadčasové plány týkajúce sa exportu do zahraničia. Do akej miery sa naplnili ambície?
- Tá ambícia stále trvá a vízia ešte nie je naplnená. Stále si myslíme, že sú krajiny mimo Slovenska, kde sa výrobok dá predávať rovnako dobre ako kedysi na Slovensku. Odkedy sme so sestrou prevzali vedenie firmy, podarilo sa nám zastabilizovať slovenský trh, čo nás naozaj teší. Vízia so zahraničím však neustále pretrváva, a to je to, čo by podnik posunulo ďalej. Keby sme otvorili aspoň jeden trh za hranicami, mohli by sme spustiť výrobu na dve zmeny, aby sa stroje dokonale využili a výroba by sa stala efektívnejšia.
Čo vám v tom bráni?
- Do hry vstupuje viacero faktorov, ktoré blokujú naše plány. Prednedávnom sme museli zmenšiť výrobnú plochu, čo bola vec, ktorá nás dusila dlhé roky. Na kapacitu výroby sme mali nadrozmerné priestory. Hovoríme tu o 9400 metroch zastavanej plochy, od ktorej sa odvíjala daň z nehnuteľnosti, náklady na energie a údržbu. Dlho sme hľadali kupcu na odpredaj polovice, ktorý sa napokon našiel. Prešli sme kompletnou rekonštrukciou a to bol náš cieľ. Zefektívniť výrobu a zlepšiť podmienky pre nás všetkých. Teraz už nastal čas, kedy sa môžeme venovať aj spomínanému exportu do zahraničia. Prezradím len, že najbližšie k našim úvahám je Balkán.
Agzat je v našich zemepisných šírkach pojem. Jeho všestranné využitie ho radí k popredným pomocníkom do záhrad a k rodinným domom. Na čo všetko slúži?
- Malotraktor Agzat slúži na všetky práce, ktoré v takom malom farmárčení treba vykonať. Bez toho, aby sme preháňali môžeme potvrdiť, že jeho najväčšou prednosťou je prevodovka, ktorá je najlepšia na trhu. Poctivosť strojárenského výrobku spočíva v tom, že má prevody cez oceľové ozubené kolesá. Práve pre toto je životnosť traktora desiatky rokov. Prevodovky sa nekazia vôbec. Odkedy je Agzat na trhu teda od deväťdesiatych rokov šliapu ako hodinky. Ľudia musia sem tam riešiť jedine motor. Je to tým, že strojárenská výroba sa v tých rokoch nerobila pre spotrebu, ale preto, aby výrobok vydržal. Naša firma sa snaží tento postoj naďalej zachovať. Malotraktor Agzat nie je iba jednoúčelový stroj, ale môže poslúžiť od orby až po vyoranie úrody. Navyše je vhodný na zvážanie dreva, pokosenie záhrady, či odpratanie snehu. Všetko závisí od prídavných zariadení, ktoré k nemu človek má. Najnovšie sme vyvinuli vysokoprofesionálne čerpadlo na predný vývodový hriadeľ, ktoré vie nielenže čerpať kalnú, alebo pitnú vodu, ale vie aj uhasiť požiar.
V roku 2009 ste so sestrou prevzali firmu do vlastných rúk. Ženy vo výrobnom procese sú skôr výnimkou. Ako to funguje?
- Aj keď väčšinu rozhodnutí robím ja, so sestrou to konzultujeme spoločne. Ona má na starosti obchod v rámci Slovenska, čiastočne ekonomiku a ja sa venujem organizačným, manažérskym a ekonomickým rozhodnutiam a riešim v malom rozsahu aj zahraničie. Všetko sa deje vo vzájomnej symbióze, inak by to nemohlo fungovať. Snažíme sa, aby všetci boli stotožnení s tým, čo sa robí a čo sa ide robiť.
Váš otec naštartoval viaceré aktivity. Zdravotné problémy mu však nedovoľujú riešiť niektoré veci na sto percent. Do akej miery zasahuje do činnosti firmy?
- Otec je dennodenne v práci. Je to jeho život aj hobby zároveň. Sme radi, že je tu každý deň. Hoci nerobí ekonomické alebo iné rozhodnutia, dohliada na výrobu, rieši technické problémy a komunikuje s výrobnými zamestnancami viac ako my. Stále je pre nás veľkou oporou.
Ste žena v riadiacej pozícii. Ako vás rešpektujú chlapi?
- Autoritu si človek musí vybudovať sám. Aby vás ľudia rešpektovali, je jedno, či chlapi alebo ženy, vždy si treba stáť za slovom a hlavne nenechať sa odradiť nejakým dočasným neúspechom Necítim v tejto pozícii nerovnosť. Od malička sme vychované v spoločnosti mužskej osádky. Niektorí zamestnanci sú tu už dlhé roky, takže sa aj navzájom poznáme. Naučila som sa, že chlapi majú radi stručnosť a priamosť. Keď si človek osvojí tento prístup, lepšie sa vzájomne chápeme.
Spomenuli ste vývoj nového produktu. Je výsledkom tímovej práce?
- Máme vo firme šikovného konštruktéra Ivana Šibíka, ktorý je otcom prevodovky Agzat. Tento pán okrem toho, že sa vo firme vždy postará o občasnú spoločenskú firemnú akciu, sa v spolupráci s otcom púšťajú do takýchto noviniek, čo je dobré, pretože, čo sa vývoja týka, nie je tu viac ľudí. Oni dvaja majú stále dobré nápady. Možno že im to trvá trošku dlhšie, než keby pracoval tím vývojárov, ale vždy na niečo užitočné prídu.
Aké je podľa vás podnikanie na Slovensku vo výrobnej sfére?
- Sťažovať sa nechcem, nemá to zmysel, pretože všetci vedia aké to je.
Výrobný sektor je zložitejší ako obchod, v ktorom nie je toľko režijných nákladov. Vo výrobe sa procesy musia zafinancovať dopredu, čo pri platobnej disciplíne na Slovensku nie je vôbec jednoduché. Finančný systém sa snažíme nastaviť tak, aby to nezachádzalo do extrémov.
So sestrou ste boli vychované pre určité nasledovníctvo v strojárenskom odbore.
Napĺňa vás táto práca?
- Keď sme boli ešte príliš mladé na to, aby nám otec niečo zveril, skúšali sme podnikať aj v inej oblasti. Neboli sme spokojné. Tento typ práce je úplne niečo iné. Firma sa musela optimalizovať a chtiac - nechtiac prišla príležitosť pre nás. Som vďačná otcovi, že nám vytvoril priestor, kde sa môžeme uplatniť a že bol ku nám vždy zhovievavý a veľkorysý aj keď sme v horších časoch boli veľakrát pod tlakom Máme tu slobodu, nikto nám nediktuje podmienky (okrem trhu v podobe konkurencie a štátu v podobe finančného zaťaženia), a aj keď cítime veľkú zodpovednosť, vracia sa nám to v tom, že veci fungujú ako majú alebo sa o to vždy snažíme.
