„Môžu pretrvať susedské vzťahy celé generácie? V dnešnej dobe?“ My vám prinášame príbeh jednej rodiny, ktorá toto zdanlivo nemožné, dokázala.
„Starká pochádzala z malej stredoslovenskej dediny - Klenovec. Dodnes si pamätám, aké zvláštne bolo, prísť z mesta na tú ich ulicu. Nebola to totiž obyčajná ulica. Tvorilo ju niekoľko domov – celkom odspodu z námestia až navrch k poliam. Aby sme sa dostali k starým rodičom, museli sme ju prejsť celú. To niekedy trvalo aj dve hodiny, lebo v každom jednom dvore nás susedia zdravili a ponúkali dobrotami. Väčšiu susedskú súdržnosť ako v Klenovci som nezažila. Susedia - to bola rodina,“ začína spomínanie vnučka Janka.
Po vojne nefungovala na dedine mechanizácia. Všetko sa robilo spoločne, svojpomocne. Každý mal niečo, a tým pomohol druhým. „Otec mal kone. Vždy išiel susedom poorať a oni zase pomohli so siatím, zberom, kosením. Nikto nečakal za prácu peniaze,“ vracia sa k detstvu syn Peter. Ženy spoločne varili, schádzali sa pri páračkách, zabíjačkách či na narodeniny. „Rodičia spoločne hrávali karty, a keďže televízor sme mali vtedy ako jedni z mála, chodilo sa pozerať k nám,“ pokračuje Peter. Deti sa spoločne hrávali „figu“, futbal a starší pritom vždy dohliadali na mladších.
„Suseda vychovávala svojho vnuka sama. Keď som bola na prázdninách, chodila som k nej na paradajkovú polievku, a on zase k starkej na slíže s lekvárom. Takto si kamarátky pomáhali s vnúčencami,“ usmieva sa Janka a pokračuje: „ Po obede sme utekali s deckami do sadu na moruše a orechy, ktoré nám starký všetkým lúskal. Bolo úžasné, ako automaticky sme naše spolunažívanie všetci brali.“ Keď sa rodina presťahovala do mesta, kontakty napriek tomu pretrvali a pridali sa k nim nové. „V osemdesiatych rokoch ešte neboli mobily, ani detské odposluchy. V našom paneláku sme sa zišli samé mladé rodiny s malými deťmi. Keďže materská dovolenka sa končila po pol roku, často sme boli vystavení situácií, že sme potrebovali pomôcť so strážením,“ spomína nevesta Vlasta. Raz postrážila deti jedna suseda, potom zase iná. Striedali sa. Spoločne oslavovali narodeniny, chodili na stanovačky či výlety.
S nástupom nových technológií sa všeličo uľahčilo. Aj kontakt s dávnymi susedmi. „Aj keď sme už teraz všetci dospelí, máme sami deti a každý bývame na opačnej strane republiky, vďaka sociálnym sieťam, sme stále v kontakte. Vymieňame si rady a skúsenosti. Navštívime sa cez prázdniny, deti sa hrajú, sú kamaráti. Občas ma zaskočí, keď si uvedomím, že moji synovia sú už štvrtou generáciou tohto susedského priateľstva,“ hovorí vnučka Janka a dodáva: „ A mimochodom! Aj keď starí rodičia už nežijú, tá ulica v Klenovci stále existuje!“
