INZERCIA

Splnené sny vďaka tým druhým

Na začiatku je človek s ideou a veľkým snom. A keď je vôľa dosiahnuť ten sen dostatočne silná, postupne sa pridá k človeku ďalší a ďalší, až vznikne spolupráca, spoločenstvo, ktoré daný sen splní.

Na začiatku je človek s ideou a veľkým snom. A keď je vôľa dosiahnuť ten sen dostatočne silná, postupne sa pridá k človeku ďalší a ďalší, až vznikne spolupráca, spoločenstvo, ktoré daný sen splní.

„Nevedela som ako, iba som vedela, že to chcem. Chcem založiť ochotnícke divadlo v našom meste,“ začína Júlia. Zmienila sa o tom kamarátom zo susedstva, tí nadšene prikývli, a tak s malou dušičkou išla za primátorom s projektom. „ Mesto nám dalo finančnú podporu. Okamžite. Dokončila som text a začali sme skúšať. Najskôr na parkoviskách, v lese, na ihrisku, všade, kde sa dalo.“   Divadlo chcelo rozosmievať, tešiť     to bol ich cieľ. Uviedli štyri Júliine komédie, ktoré postupne videlo vyše 10 000 ľudí! „Vyšlo to. Ľudia sa smiali, my sme si to užívali, rodičia boli hrdí. Čo viac sme si mohli priať?“ dokončuje spomínanie Júlia. Z pôvodného hoby sa stala vášeň. A vďaka tej vášni, ktorej jedného dňa uverili tí druhí, dnes Júlia študuje divadelnú dramaturgiu, píše hry, ktoré sa uvádzajú, publikujú, skrátka –   tešia.

Ondrej patril k tým druhým. „Môj pradedo bol jedným z prvých členov organizácie dobrovoľných hasičov. Aj jeho syn a vnuk sa neskôr stali hasičmi. Dedo vždy hrdo nosil odznak, ktorý dostal za svoju službu. Mal som byť na rade, najmä dedovi na tom veľmi záležalo. Mňa to však vôbec nelákalo.“ Keď mal Ondrej 14 rokov, dedo náhle ochorel. „Prišlo to z ničoho nič a postupovalo veľmi rýchlo.“ Ondrej vedel, že dedo nemá veľa času. A tak urobil to, čo považoval za najlepšie. „Chcel som sa mu nejako odvďačiť za to, aký skvelý dedo mi vždy   bol. A napriek tomu, že som mal len 14 rokov, v zbore urobili výnimku. Prijali ma. Začal som chodiť na nácviky a napodiv mi to celkom dobre išlo. To asi tie gény,“ usmieva sa Ondrej a dopovedá: „Dedo sa nakoniec ešte stihol pozrieť na našu prvú súťaž dobrovoľných hasičských zborov. Viem, že bol rád. A to mi stačilo.“ Dnes je Ondej už vyše 10 rokov profesionálny hasič. Zachraňuje. Aj vďaka svojmu dedovi.

„Celý život som tancovala. Začala som ako dieťa vo folklórnom súbore, v čom som pokračovala neskôr profesionálne aj ako choreografka. Tanec  bol môj spôsob existencie,“ začína rozprávanie Milka. Keď prišli deti, vnúčence, tanec vymenila za starosť o rodinu. „Až na dôchodku som sa konečne zastavila. A zrejme preto, že som zrazu nemala čo robiť, prihlásila sa moja celoživotná láska – tanec.“ Spoločne so susedmi a s ďalšími kamarátmi z Jednoty dôchodcov na Slovensku si založili tanečný krúžok. Milka vymýšľala choreografie, vyberala hudbu, piesne. „Aj keď to je – ako my zo žartu vravíme – už taká naša starecká pochabosť, stále si dávam záležať na tom, aby sme tancovali tak, ako sa patrí. Každý región je jedinečný.“ Aj Milka je dôkazom toho, že na plnenie snov nikdy nie je neskoro.

Tento text je platenou formou reklamy. Informujte o svojej firme viac ako 2,2 milióna čitateľov Sme.sk aj vy. Bližšie informácie nájdete TU. Kontakt: internet@petitpress.sk; tel:+421 2 59 233 227.

Najčítanejšie správy na SME

Najčítanejšie správy na SME

Neprehliadnite tiež

Tlačové správy

Chcete investovať a zároveň sporiť s 3% úrokom?

Využite Kombiprodukt a získajte najvýhodnejší úrok na trhu

Tlačové správy

Luxus a starnúca populácia. Toto sú aktuálne biznisové trendy

Investujte do budúcnosti už dnes.

Tlačové správy

Pracujú vo svojich komunitách. Má Slovensko lokálnych lídrov?

Pýtali sme sa ľudí z neziskového sektora.

Tlačové správy

Zlatý mok čapujú najlepšie v Prešove. Šarišským Majstrom výčapu

Nič neuhasí smäd lepšie, ako správne načapované pivo!