Na ceste za laureátmi Ceny Dionýza Ilkoviča sa už druhý rok stretávame s neuveriteľnými príbehmi v kabinetoch slovenských škôl. Sú o odhodlaných, výnimočných a najmä vytrvalých učiteľoch, ktorí vo svojej práci už desaťročia žiakov nielen vyučujú na hodinách, ale ich aj nad rámec svojich povinností pripravujú na súťaže. Tie sa často končia medzinárodnými úspechmi, no prácu ktorá sa za tým skrýva, je vidno málokedy.
Len motivovaný učiteľ vychová tých najlepších
Začiatkom novembra vyvrcholil druhý ročník ocenenia Ceny Dionýza Ilkoviča, ktoré je určené učiteľom matematiky, informatiky, chémie a fyziky za ich prínos k rozvoju mimoškolskej činnosti. Títo pedagógovia predmety nielen vyučujú, ale najtalentovanejším žiakom sa aj venujú vo svojom voľnom čase, často do neskorého večera. Laureátom sa stal žilinský učiteľ Ľubomír Konrád. „Získanie Ceny Dionýza Ilkoviča je pre mňa motiváciou. Ťažkou, ale o to dôležitejšou súčasťou práce učiteľa je zahŕňať do vyučovania nové poznatky, oboznamovať žiakov s praktickým využitím týchto poznatkov, rozvíjať ich zručnosti a pestovať kritické myslenie. A to všetko dokáže iba učiteľ, ktorý je nielen vzdelaný a uvedomelý, ale najmä motivovaný.“
Traja najlepší
Odbornej porote, ktorá aj tento rok hodnotila desiatky nominácií, predsedá mladý slovenský vedec, prezident svetovej organizácie Medzinárodný turnaj mladých fyzikov, docent Martin Plesch zo SAV. „Učitelia sú zvyknutí, že pracujú za nízke mzdy a bez adekvátneho spoločenského ocenenia. Nedá sa od nich ale očakávať, že budú dlhodobo týmto spôsobom pracovať nad rámec svojich povinností, vo voľnom čase a vo sfére, ktorá aj od nich vyžaduje neustále vzdelávanie sa a prácu na sebe. Toto ocenenie je pokusom aspoň v malej miere týchto ľudí spoločensky, ale aj finančne oceniť,“ vysvetľujeMartin Plesch.
Ľubomír Konrád: Fyzikár známy ďaleko za múrmi školy
Po tých istých chodbách chodí celý život. Na tabuli, kde dnes žiakom vysvetľuje fyzikálne učivo, kedysi ešte ako žiak počítal príklady. Učí už 25 rokov a hoci má dnes na tvári úsmev, prezrádza, že začiatky neboli najľahšie: „Mládeži sa oplatí venovať a investovať tam energiu. Bohužiaľ, ono sa vám to vráti až po čase. Začiatok býva ťažký – ani za sebou nevidíte nejakú prácu, ani pozitíva. Ale časom to príde. Stačí, keď sa za vami po pár rokoch začnú zastavovať bývalí žiaci, prídu vám poďakovať, spomenú si na vás, to je fajn.“
Keď sa dnes obzrie, vidí množstvo tvárí študentov, ktorí uspeli na súťažiach na Slovensku aj v zahraničí. Za ostatných desať rokov získal so žiakmi viacero medailí z medzinárodnej fyzikálnej olympiády aj z európskej olympiády. Žilinskí gymnazisti boli navyše už trikrát členmi družstva Slovenska, ktoré bolo na medzinárodnom kole experimentálnej fyzikálnej olympiády.
Ľubomír Konrád je na škole povestný priateľským prístupom k žiakom, ale najmä odbornosťou. Niektorí žiaci, ktorí sa o fyziku zaujímali už na základných školách, si Gymnázium Veľká Okružná 22 vybrali práve preto, lebo tu učí „Kony“.
Priznáva ale, že boli aj obdobia, keď si musel odôvodňovať rozhodnutie postaviť sa za katedru: „Musíte sám seba vedieť motivovať a presvedčiť, že to má zmysel. Vieme, ako to školstvo funguje a takto zdola sa ťažko niečo ovplyvňuje. Takže buď to chcete robiť, vnútorne si to zdôvodníte, prípadne to vysvetlíte doma manželke alebo musíte odísť.“
Jana Plichtová: Robotička s trofejami spoza hraníc
Hoci vyštudovala informatiku na Prírodovedeckej fakulte Pavla Jozefa Šafárika v Prešove, odjakživa ju to ťahalo za katedru. Dorobila si teda pedagogické minimum a v roku 1994 začala učiť na Gymnáziu Alejová 1 v Košiciach. Vyučovala informatiku a keď v roku 2008 školská reforma poskytla školám možnosť prispôsobiť si vzdelávacie programy, začala aj s robotikou.
Netradičný predmet otvoril Jane Plichtovej a jej žiakom brány do celkom nového sveta. Po vyučovaní zostávajú v škole takmer každý deň, konštruujú, programujú a pripravujú sa na súťaže. V minulom roku ich stihli absolvovať devätnásť.
„Motivuje ma vidieť, čo všetko dokážu vymyslieť a ako vedia riešiť problémy vtedy, keď nastanú. Niekedy sa na mňa hnevajú, že im nepomáham, ale ja chcem, aby sa naučili veci zvládať sami. Chcem, aby z gymnázia odchádzali s praktickou skúsenosťou,“ vysvetľuje Jana Plichtová.
Jednu z nominácií pre Janu Plichtovú do Ceny Dionýza Ilkoviča poslala aj zástupkyňa Gymnázia Alejová 1, Beáta Vavrinčíková: „V rámci školy nemáme veľa možností oceniť učiteľov, ktorí zanietene robia viac, ako sa od nich očakáva. Preto je dobré a dôležité, že takéto celoslovenské ocenenie vzniklo. Dáme najavo, že si vážime prácu takýchto ľudí.“
Iveta Štefančínová: Motivátorka so žiakmi na najlepších univerzitách
Pôsobí, že jej nikdy nedôjde energia, vyučuje na prešovskom Gymnáziu Jána Adama Raymana, aspoň trikrát do týždňa v škole zostáva na krúžku a okrem toho ešte prednáša na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika. Ivetu Štefančínovú človek spozná podľa rýchleho tempa reči a úsmevu, ktorý je rovnako široký o pol ôsmej ráno, ako o štvrtej popoludní.
Učí od roku 2000 a je vidieť, že sa pre túto prácu narodila. Priznáva, že je rada obklopená mladými inteligentnými ľuďmi, ktorí majú záujem o nové vedomosti vo fyzike. Na druhej strane žiaci o nej hovoria ako o veľkej „motivátorke“, ktorej akoby nikdy nedochádzali sily. Vážia si jej elán a zápal, ale aj odbornosť, ktorú potvrdzuje aj to, že viacerí jej žiaci vyštudovali alebo práve študujú prírodné vedy na prestížnych svetových univerzitách.
Pracuje tak, aby mala z učiva alebo pokusov, ktorým sa venujú na krúžku, radosť aj ona sama. A to radí aj začínajúcim učiteľom: „Nestrácajte chuť a odhodlanie. Robte to, čo vás baví a žiaci vám vašu snahu v pozitívnej spätnej väzbe vrátia.“
Cena ako poďakovanie
Ocenenie, ktoré založila technologická spoločnosť PosAm, je určené učiteľom matematiky, informatiky, chémie a fyziky za ich prínos k rozvoju mimoškolskej činnosti. „Mnohí z učiteľov, ale aj nepedagógov, ktorí sa na základných a stredných školách venujú mimoškolskej činnosti zasvätili svoj život odovzdávaniu vedomostí mladým ľuďom, pretože veria, že z nich môžu vyrásť budúci vedci a významné osobnosti,“ vysvetľuje Marián Marek generálny riaditeľ spoločnosti PosAm.
Zvučné renomé za dva roky
Cena Dionýza Ilkoviča je síce mladým ocenením, ale už po dvoch ročníkoch sa udomácnilo v školskom prostredí a získalo si meno. To je však podľa predsedu poroty Martina Plescha iba jeden splnený cieľ: „Chceli by sme založiť nadáciu Dionýza Ilkoviča a budeme sa snažiť oslovovať potenciálnych partnerov tak, aby sme mohli našu činnosť rozvíjať dlhodobo.“ Dodáva tiež, že jedným z budúcich cieľov je podnietiť štát a verejnosť, aby sa o učiteľov a ich situáciu viac zaujímali. Podpora talentov v prírodných vedách zo strany štátu podľa neho stagnuje už viac ako dekádu a je potrebné, aby sa aj v tejto oblasti prístup zmenil.
Viac o finalistoch a Cene Dionýza Ilkoviča sa dočítate na https://www.cenadi.sk/.
