K ochrane investorov prispieva európska smernica MiFID, ale aj dohľad Národnej banky Slovenska, existencia Garančného fondu investícií a ďalšie ochranné prvky na kapitálovom trhu. V čom táto ochrana spočíva? Renata Domčeková, riaditeľka predaja investičných produktov skupiny Proxenta, vysvetlila podstatu ochrany investorov v rámci pravidelnej rubriky “Slovník investora” v relácii Investujeme na TA3.
Pred tridsiatimi rokmi u nás neexistovalo trhové hospodárstvo a kapitálový trh, ako ho poznáme dnes. Len samotné vybudovanie funkčného kapitálového trhu vrátane jeho subjektov a inštitúcií a nastavenie novej legislatívy trvalo niekoľko desaťročí. Takéto prostredie vyhovovalo rôznym subjektom, ktorých úmysly neboli vždy čestné. O to viac, že investori boli neskúsení a zákony na ich ochranu neexistovali alebo boli veľmi deravé. Dôsledkom boli kauzy, pri ktorých investori prišli o celé svoje majetky. Pre investorov to bola bolestivá lekcia, ktorá navždy zmenila ich správanie. A lekcia to bola aj pre štát, ktorý bol nútený postupne pracovať na úprave legislatívy a lepšom fungovaní dohľadu.
Našťastie, dnešná podoba legislatívy nevychádza len z našej vlastnej skúsenosti. Tým, že sme vstúpili do Európskej únie, sme na jednej lodi s ostatnými členskými štátmi. Na európskej úrovni prijímame legislatívu, ktorá vychádza zo širšieho kontextu, než je iba náš, slovenský.
Posun smerom k vyššej ochrane investorov paradoxne spôsobila aj finančná kríza v roku 2008, ktorá naštartovala legislatívny proces nielen v Amerike, ale aj v Európe. Výsledkom je spoločná politika EU zameraná na ochranu investorov, pretavená do európskej smernice MiFID.
MiFID zabezpečuje, aby obchodníci s cennými papiermi a finanční agenti nevyužívali nevedomosť alebo nedostatočné skúsenosti investorov vo svoj prospech. Vyžaduje, aby pristupovali ku klientovi individuálne, dôkladne ho spoznali, analyzovali a kategorizovali a ak je neskúsený, aby oni z pozície odborníka prevzali na seba zodpovednosť a konali vždy v najlepšom záujme klienta. Ak je to potrebné, aby ho chránili aj pred ním samotným.
V praxi to znamená, že ak chce finančná inštitúcia alebo finančný agent zaradiť do distribúcie cenný papier, musí túto investíciu preskúmať a posúdiť. Zároveň musí posúdiť, či je daná investícia vhodná a primeraná pre konkrétneho klienta, ktorého tiež analyzoval. Len takúto investíciu môže klientovi odporučiť v rámci poradenstva. Dokonca v prípade, že sa klient z vlastnej vôle chystá urobiť investíciu, ktorá pre neho vhodná nie je, musí ho na túto skutočnosť upozorniť, prípadne mu ju odmietnuť zrealizovať.
Súčasné nastavenie je na vysokej úrovni. Dá sa povedať, že po tridsiatich rokoch od revolúcie tu máme prostredie, kde je investor dostatočne chránený. Čo sa musí ešte zlepšiť, je schopnosť investorov využívať tento systém ochrany naplno.
Zároveň si investori musia byť vedomí toho, že systém ochrany sa vzťahuje iba na služby, ktoré im poskytujú dohliadané subjekty. Ak sa ich rozhodnú obísť a investovať mimo obchodníka s cennými papiermi, banku alebo mimo správcovskú spoločnosť, ocitajú sa na pôde, ktorá im neposkytuje žiadnu ochranu a môžu sami seba ohroziť. Aj z tohto dôvodu teraz prebieha na Slovensku diskusia o tom, aby sa zmenila legislatíva a distribúcia cenných papierov sa obmedzila len na subjekty licencované NBS. Budúcnosť ukáže, či sa táto podmienka zavedie aj do praxe.
