Nie je fanúšikom hororového žánru, hoci to, čo ukázal vo filme Posledný strih, by sa nám mohlo presne tak javiť. Francúz Michel Hazanavicius však hľadal vo svojom režisérskom zámere oveľa viac: položil si zásadné otázky o tom, akú cenu má v dnešnom svete filmová produkcia, ako nás vedie životmi história a súčasnosť kinematografie a odkiaľ pramení skutočná tvorivosť, keď má práca stoviek ľudí na filme fungovať do poslednej klapky vypočítateľne.
Prečítajte si rozhovor, v ktorom jedna z najinovatívnejších osobností filmového umenia odhaľuje svoje nevšedné motívy nakrúcania. Bez ohľadu na rozpočet.
Michel Hazanavicius Césars (zdroj: Film Europe)
“Posledný strih je film s konceptom na vysokej úrovni, v ktorom po katastrofickom začiatku dôjde k náhlemu obratu a dospeje sa k úplne nečakanému záveru. Spočiatku plynie ako klasický zombie film, postupne sa však v duchu falošného "making-of" a zážitku pripomínajúceho sitcom vyvíja do úplne iného žánru, aby sa napokon všetko spojilo v jednom výbušnom finále. Je to film, pri ktorom sa diváci začnú sami seba pýtať, čo to vlastne sledujú, ale na záver majú možnosť povedať si, že tu ide nielen o zábavný, ale aj chytrý a v konečnom dôsledku optimistický príbeh - aspoň taký je zámer!” Michel Hazanavicius.
Z akého nápadu pramení Posledný strih?
Už dlho som chcel napísať komédiu o nakrúcaní filmu. Počas režisérskej práce som vždy pozoroval zábavné prejavy ľudí a z nakrúcania mám mnoho zážitkov, niekedy úžasných, inokedy smiešnych či dojemných. Mám rád tento základný materiál, akýsi filmový set, ktorý predstavuje mierne zveličenú mikro-societu, kde sa charaktery veľkolepo odhaľujú. Do práce som sa pustil počas prvého lockdownu, začal som si robiť poznámky a pracovať na príbehu, ktorý sa krútil okolo myšlienky jedného dlhého filmového záberu. Potom som sa o tom celkom náhodou rozprával s Vincentom Maravalom. Bol veľmi rád, že sa o tému zaujímam a povedal mi, že jeho spoločnosť práve získala práva na japonský študentský film Naneživo z roku 2017, ktorý absolútne súvisí s tým, o čom som mu práve rozprával. Pozrel som si ten japonský film a v brilantnom štrukturálnom koncepte sa mi zdal veľmi dobrý. Vincentovi a Noëmie Devide, ktorí ho na festivale objavili, som povedal, že som za remake. Posledný strih je remakom filmu režiséra Shin'ichirō Ueda, ktorý zase touto cestou adaptoval divadelnú hru "Ghost in the Box".
Ste fanúšikom hororových filmov kategórie gore a Z?
Ani nie. V istej fáze som ich pozeral dosť veľa, pretože som sa mi zdali byť vtipné, ale nedá sa povedať, že by som bol ich fanúšikom. Páči sa mi však myšlienka, že režisér nakrúti film bez bez ohľadu na rozpočet. To, na čom záleží, je pracovať, tvoriť. Tento prístup považujem nielen za odvážny, ale predovšetkým za krásny. V tomto žánri je Ed Wood režiséra Tima Burtona skutočným úspechom. Okrem toho som si kvôli Poslednému strihu pozrel pomerne veľa ďalších zombie filmov a seriálov a opäť som si pozrel aj všetky filmy Georgea Romera. Ústredné miesto diania najviac pripomína nákupné centrum vo filme Úsvit mŕtvych (1978). Môj film v skutočnosti nie je zombie film, nie je to žiadny Vlak do Busanu…
Napriek tomu sa vo svojom filme nikdy nepozeráte na spomínaný žáner zvrchu...
Nie, vôbec nie. V skutočnosti pre mňa reinterpretácia funguje, len ak v nej zostáva úcta k privlastnenému dielu a prejav nehy voči nemu. To ju robí ešte zaujímavejšou a viacrozmernejšou. Bez toho sa môžete rýchlo vystaviť výsmechu, ironickým posmeškom. Často je to tenká hranica, dôležité je však mať pevný základný stupeň, aby mohol existovať druhý stupeň. Za všetkým, čo je vtipné, stojí vždy skutočný príbeh, a ja s ním musím byť v súlade.
Ide o podobnú poctu ako pri vašich filmoch OSS 117?
Áno aj nie. Filmy OSS 117 sú ako pastiš, čisté a jednoduché. Postavy sú stereotypné a nepredstavujú žiadnu realitu. V tomto zmysle je tu príbuznosť s prvou časťou Posledného strihu. Priznávam, že je zábavné vziať dobre identifikované filmové diela a hrať sa s nimi, vytvoriť dynamiku medzi spomienkou, ktorú máme na tieto filmy, a tým, čo navrhujem. Za mojimi filmami La Classe Américaine, ako aj The Artist (Umelec) a Redoubtable (Obávaný) stojí plodný princíp.
Ale aby som sa vrátil k vašej otázke, áno, je to pocta filmom typu "urob si sám", nízkorozpočtovým filmom, ktoré boli nakrútené skôr vďaka veľkej energii než vďaka peniazom. No film je tiež - a možno predovšetkým - poctou ľuďom, ktorí filmy tvoria: nielen hercom a režisérom, ale aj technikom, stážistom, celému tímu. Pocta kinematografii ako takej, ktorá sa rodí vďaka každodennému filmovému remeslu. Práve tým sa Posledný strih líši od OSS 117, určite nebol zamýšľaný ako pocta rasistickým, nevzdelaným, mizogýnnym, homofóbnym a mierne antisemitským Francúzom.
Posledný strih je najmä a predovšetkým komédia.
Áno, najmä a predovšetkým. Je to komédia, možno zvláštna, ale naozaj veľká a tučná. Bol som veľmi šťastný, že som sa s Posledným strihom mohol opäť vrátiť k tomuto žánru, ako som to urobil pri OSS 117 a Americká trieda, čo sú filmy určené výlučne na to, aby ľudí rozosmiali. Pohybujeme v tomto duchu. Ale určite je tu aj spojitosť s filmami Umelec a Obávaný, ktoré sa tiež zaoberali kinematografiou ako takou. Ibaže z hľadiska tónu, ktorý som použil, je Posledný strih bližšie k OSS 117 a Americká trieda. Okrem toho, Posledný strih v sebe prepája niekoľko typov komédie od úplne absurdnej až po sofistikovanú. V samotnej štruktúre sa nachádza pastiš v prvej časti, charakterová a situačná komédia v druhej časti a tretia časť je skôr vaudevillová. V jednotlivých scénach som chcel umiestniť rôzne druhy zábavy podmienené rôznymi dejmi. Snažil som sa vytvoriť bohatý, veľkorysý film, do ktorého je zapojený aj divák. Vždy sa snažím robiť filmy, ktoré sa dajú pozerať znova, a dúfam, že Posledný strih je jedným z nich. V každom prípade si myslím, že funguje veľmi dobre aj na druhé pozretie. V podstate odporúčam, aby ste si ho pozreli nielen raz, ale aby ste sa k nemu vrátili. Ak je to možné, tak aj niekoľkokrát. A s ďalšími ľuďmi.
Obsadili ste japonskú herečku, ktorá hrala producentku v predlohe Naneživo. Je váš film verný originálu?
Áno aj nie. Zradil som ho, ako sa len dalo, aby som bol paradoxne čo najvernejší. Som presvedčený, že pri adaptácii musíte zradiť. Samozrejme, zachoval som štruktúru a všetko, čo som mal rád, a snažil som sa zostať verný aj energii originálu, natočenému za šesť dní s veľmi malým obnosom peňazí. Určite sme pracovali v inej mierke, hoci ani náš film nebol veľmi drahý, nakrútili sme ho za šesť týždňov s rozpočtom 4 milióny eur. Čo sa týka herečky Yoshiro Takehara, je neuveriteľná. Prináša šialenstvo, ktoré je nielen radostné, ale z hľadiska rozprávania aj veľmi užitočné. Človek naozaj môže uveriť projektu, ako je ten jej, vo filme, ktorý vzniká v hlave postavy, ako je tá jej.
Film je prerušovaný poetickými výrokmi ako "Postapokalyptický kus hovna!", "Sayonara, jednoruký ghúl!" alebo môj obľúbený: "Zasraní zombíci, všetkým vám roztrhám rite!"
Áno, naozaj. Mojím cieľom je vždy urobiť film dostatočne inteligentný na to, aby si mohol dovoliť byť úplne idiotský. Prepožičiava príbehu túto energiu, a ten sa pritom nezvrháva. Je bohatší. Práve preto sa mi zdalo vhodné balansovať aj smerom k tomuto druhu nezmyslov.
Pri obrovskej láske k postavám filmových remeselníkov sa objavuje hororová kategória gore, aj tá komická.
Áno, o to ide. Postavy bojujú, spočiatku nie sú obzvlášť šikovné a čelia svojim problémom. V určitom momente však spoja sily a podarí sa im nakrútiť záver. Tu sa z nich stávajú hrdinovia. Film, ktorý nakrúcajú, nie je žiadne majstrovské dielo, ale nakrúcajú ho oni. Dopracujú sa k nemu, a to je dôležité. Viete, nakrútiť film je ťažké. Dokonca aj keď je výsledok zlý, je to ťažké. Niekedy nám kritici povedia, že sme urobili zlý film. Ale tak to nie je. Mám veľa priateľov režisérov a nikdy som od žiadneho z nich nepočul povedať: "Práve teraz nakrúcam blbosť." Robíme to najlepšie, ako môžeme a vieme. Niekedy nie sme na vrchole síl, inokedy sa obávame o peniaze, alebo nemáme herca, ktorého by sme chceli, alebo neovláda texty, alebo nám prší, keď potrebujeme slnko... Skrátka, čelíme mnohým problémom a nie vždy sa nám ich podarí prekonať. Môžeme niečo pokaziť. Ale zároveň to môže byť krásne dobrodružstvo. Tvorba filmov je vždy ultra fantastický zážitok, kde spolupracujeme šesť, osem, dvanásť týždňov, žijeme spolu a každý robí to, čo vie, a robí to najlepšie, ako vie. Kolektív je silnejší ako súčet jednotlivcov a humanistické dobrodružstvo je niekedy zaujímavejšie a krajšie ako produkt, ktorý vyrábate. A nemusí to byť problém. Práve o tom je tento film.
Poďme sa porozprávať o vašom obsadení. V prvom rade o Romainovi Durisovi.
Romain Duris je herec, ktorého mám rád, jeden z tých, ktorí sa vekom zlepšujú. Je pekný, veľmi vtipný a už dlho som s ním chcel pracovať. Je veľmi veľkorysý. Jeho postava nie je úplným klaunom s tvárou natretou nabielo´, je zložitejšia. Obklopujú ju síce nešťastníci, ale Romain má dostatok inteligencie, aby partnerom nechal priestor. Hrá to, čo má hrať, bez toho, aby si robil starosti o výsledok, o to, že je hlavnou postavou. A nesnaží sa byť vtipný. Pre režiséra je to skutočná radosť. Vždy je pripravený, aj keď vás ide nasledovať v smeroch, ktoré nevie predvídať. Je to skutočná spolupráca. Neprešiel ani deň, a on už svoju úlohu prijal. Je to skutočná radosť mať horlivého, nadšeného herca. Scenár vyvolal celkom ohromujúce reakcie. Keď som volal hercom, ich "áno" prišlo prakticky hneď. Všetci boli nadšení, že sa môžu zúčastniť komédie so zombíkmi, ale aj komédie, v ktorej sa budú môcť odviazať, s postavami, ktoré poznajú najlepšie - s ľuďmi z kina.
Máte fantastické obsadenie.
Áno, je to film s množstvom postáv, ktoré sú prítomné takmer po celý čas a my sme mali šťastie, že sme mali k dispozícii kopu úžasných hercov, pričom všetci boli radi, že tam môžu byť. Zoznam je dlhý a so všetkými sa mi pracovalo veľmi dobre. Tak sme tu. Je tu Finnegan Oldfield, ktorého som si všimol vo filmoch Selfie a Potrebujeme váš hlas aj na Césaroch, keď som tam bol za film Obávaný a on sa vtedy postaral o legendárny vtip. Ponúkol som mu rolu herca, ktorý je trochu otravný a on prijal, okamžite. Stretol som skvelého herca, ktorý naozaj pracuje na svojich úlohách, hľadá, má nákazlivú energiu. Bol veľmi rád, že sa mohol objaviť v plnohodnotnej komédii. Ako herec má vitalitu, ktorú milujem. Nikdy nepokrivkáva.
To isté platí aj pre Grégoryho Gadeboisa, s ktorým som už spolupracoval a tiež ho mám veľmi rád. Aj on bol veľmi šťastný, že môže hrať v komédii. Má v sebe takú ľudskosť... nie je celkom zvyknutý na komédie, no vie robiť všetko. Vo filme je veľmi zábavný. Raphaëla Quenarda som zase videl vo filme Mucha v kufri režiséra Quentina Dupieuxa a v krátkometrážnom filme, je perfektný v úlohe nepríjemnej postavy. Je v ňom akési šialenstvo a zároveň sviežosť. A potom je tu Matilda Lutz, ktorú sme videli v Pomste a bola pre túto úlohu perfektná, taká, ako si postava vyžadovala, s pochopením pre žáner,
ktorý jej umožnil posunúť sa, byť jemnou a peknou v komickom prostredí. Je tu aj Sebastien Chassagne, chameleón, ktorý tiež vždy dokáže vniesť do komédie úprimnosť, a to na plný plyn. Jean-Pascal Zadi, očividná komediálna sila, dokáže byť vtipný ako málokto, ale je to predovšetkým úžasný herec. Veľmi presný a veľmi inteligentný. To isté platí o Lyesovi Salemovi, solídnom hercovi, ktorý sa nesnaží byť vtipný, dôveruje situáciám a vnáša do nich skutočné bohatstvo, hutnosť. Sú tu aj Agnès Hurstel, Luàna Bajrami a Raïka Hazanavicius, v malých úlohách, tie však podčiarkujú osobnosť, modernosť a dodávajú filmu farbu. Film skutočne ťaží z ich talentu. A potom je tu aj moja najstaršia dcéra Simone Hazanavicius, ktorá hrá dcéru režiséra v podaní Romaina Durisa. Bolo veľmi dojemné a uspokojujúce pracovať s ňou, znovu objaviť vlastnú dcéru ako súčasť nakrúcania, pracovať s jej citlivosťou a s jej hereckou osobnosťou - táto skúsenosť sa mi veľmi páčila. Prináša do filmu veľmi osobitý nádych, ktorý mu dodáva extra rozmer.
A samozrejme, Bérénice Bejo. Bolo ťažké presvedčiť ju?
Naozaj to nie je samozrejmosť. Každý film je iný, každá postava je iná, neexistuje zákon, ktorý by zaručil, že Bérénice bude hrať vo všetkých mojich filmoch, alebo že prijme čokoľvek, čo jej navrhnem. Okrem toho, ak mám byť úprimný, pre tento raz som si hovoril, že ona nie je pre postavu tá správna. Na začiatku som si povedali, že tento film nebudeme robiť spolu. Predstavoval som si drsnejšiu postavu, napríklad v podobe herečky Blanche Gardin. Potom som Bérénice požiadal, aby si prečítala scenár. Páčil sa jej a to, ako zareagovala, ma presvedčilo, že bude výborná. Nakoniec je vo filme úžasná, bez akýchkoľvek trikov. Začína od nuly každý raz od začiatku. Na svojich úlohách veľa pracuje, a to nielen fyzicky. Na scénu prichádza neskutočne disponovaná, prináša možnosť skutočne pracovať, skúmať, zlepšovať sa. A tiež veľkú ľudskosť. Vždy rešpektuje postavu, nehľadá efekty, a to komédiu obohacuje. Je jednou z tých vynikajúcich hereckých osobností, ktoré dokážu zahrať mnoho rôznych postáv, stačí ich trochu postrčiť, aby sa preklopili do komédie. Keď propagujete film, je vždy ošemetné hovoriť tak zanietene o osobe, ktorú milujete a s ktorou tvoríte pár, je v tom niečo nehanebné, čo môže vyznieť ako samoľúbosť. Ale tu hovorím o herečke Bérénice Bejo, takže je to v poriadku. A keďže začala cvičiť krav magu, radšej budem o nej hovoriť len pekne.
Film rozpráva príbeh rodiny, ale je to aj váš skutočný rodinný príbeh. Pracuje sa s filmovým metajazykom.
Je to skutočne meta. Moja žena hrá režisérovu manželku. Moja dcéra hrá jej dcéru. Je to v súlade s témou. Ale film je meta na mnohých ďalších úrovniach. Je to neustála mizanscéna. Nakrúcanie filmu vo filme, ktorý sám o sebe rozpráva príbeh o nakrúcaní filmu, ktorý je remakom japonského filmu, ktorý rozpráva príbeh remaku japonského filmu, herci hrajú hercov, scény sa sledujú z viacerých uhlov... Počas nakrúcania sme sa občas aj my sami stratili.
Výzva filmu je riskantná. Prvá časť trvá asi tridsať minút, potom prichádza spätný záber a ďalšia časť, ktorá všetko vysvetľuje a znásobuje vtip. To bol jeden z problémov originálu, kde niektorí diváci zrejme pomerne rýchlo vypli. Je ťažké natočiť film, ktorý sa má vnímať ako zlyhanie a zároveň zostať zábavný. Snaha vtesnať doň príliš veľa gagov by ho mohla poškodiť, a pritom jeho obsahom bolo naozaj nakrúcanie zlého filmu, lenže uspokojiť sa s tým, že sa nakrúti zlý film, znamená riskovať, že sa ten zlý film naozaj nakrúti. Tento film má zvláštnu štruktúru, ktorú skrátka bolo treba rešpektovať.
Je prvá časť naozaj jeden súvislý záber?
Je to skutočná 32-minútová sekvencia s jedným malým strihom, ktorý som musel urobiť z technických dôvodov. Ale bol som schopný urobiť ho práve preto, že to bolo premyslené, natočené a vykonané ako sekvenčný záber. Nikdy som nebol posadnutý sekvenčným záberom ako Gaspar Noé alebo Alfonso Cuarón. Nie je to môj svätý grál, aj keď takýto záber, samozrejme, často disponuje veľkou výpovednou silou. Niektoré zábery som, samozrejme, takto urobil, ale komédie mám tendenciu strihať tak, aby som z každého záberu vyťažil to najviac, aby som vyzdvihol hercov, zvládol tempo atď... Mali sme čeliť tomuto cvičeniu s dodatočnou požiadavkou, aby sa zdalo, že sa to nepodarilo. Zároveň kontrolovať zlyhanie, kým sa pripravuje posledná časť. Všetko som rozpracoval do storyboardov. Celkovo vidím tento dlhý záber ako 250 záberov spojených jediným pohybom kamery. S hercami sme na tom intenzívne pracovali, zo šiestich prípravných týždňov sme celých päť skúšali. Herci prichádzali na scénu každý deň, rovnako ako Jonathan Ricquebourg, ktorý sa staral o svetlo a kompozíciu. Veci sa vyvíjali, a ja som prestavoval príbeh, takže každý pohyb, každé umiestnenie kamery, každé načasovanie bolo nacvičené a vyskúšané znovu, kým si to všetci nezapracovali. Počas záverečného týždňa príprav sme pracovali s gripmi, špeciálnymi efektmi, kaskadérmi, maskérmi, kostymérmi... Mali sme umelú krv, dekapitácie, postavy meniace sa na zombie, ktoré museli počas niekoľkých sekúnd zvládnuť zmenu make-upu, protézy, šošovky a tak ďalej… Všetko sme načasovali, aby pohyby a choreografia boli čo najpresnejšie. Nakoniec sme to nakrútili za štyri dni a zakaždým sme mali radosť z toho, že sa nám podarilo zrealizovať predstavenie. Správny záber však prišiel popoludní štvrtého dňa. Musím povedať, že celý štáb bol obdivuhodne zjednotený a náš zážitok bol v istom zmysle blízky tomu, čo sa uvádza vo filme. Od talentovaného fotografa a kameramana Jonathana Ricquebourga cez Juliena Decoina, prvého asistenta, scénografku Joan Le Boru, maskérku Vesnu Peborde až po kaderníčku Margo Blache som mal som šťastie na solídny a talentovaný štáb.
Režisér, ktorého hrá Romain Duris, neustále behá. To režiséri naozaj robia?
Nie nevyhnutne, hoci počas nakrúcania je určite lepšie nosiť dobré topánky. Vždy je tu moment naliehavosti, pretože na pľaci pracuje veľa ľudí, a to znamená veľa peňazí. Čas je drahý. Čas na prácu potrebujete. Takže obrazne povedané, áno, neustále bežíte za filmom, ktorý vám neustále uniká a dúfate, že sa vám ho podarí nakrútiť.
Keď v Poslednom strihu príde rad na prácu so zábermi sekvencie, na tvorbu filmu vo filme, na prelínanie príbehov, na ten takzvaný meta aspekt, máte o problémy postarané...
Áno, ale nie sú to nevyhnutne problémy, skôr akési ihriská. Práca na nich je vzrušujúca, pretože sa vždy usilujem nenakrútiť ten istý film dvakrát. Rád objavujem, chcem robiť zakaždým nový film, skúšať, učiť sa popri pravidlách hry osobitému spôsobu rozmýšľania.
O všetky špeciálne efekty a gore štýl sa postaral Jean-Christophe Spadaccini, veľký majster SFX.
Áno, pracoval som s ním už predtým a je neuveriteľne dobrý. Výzvou preňho bol výkonnostný aspekt, ale aj dodržanie ducha Posledného strihu a hľadanie lacných a zároveň vhodných riešení, ktoré mali z hľadiska rozprávania príbehu správne hodnoty. Pri nakrúcaní dlhej sekvencie to bolo ako naživo, nebol priestor na chybu. Bol na scéne so svojím štábom, preliali sa hektolitre krvi, podarili sa dekapitácie a rôzne ďalšie efekty, bolo to zábavné. Vo filme nie je nič robené digitálne, všetko sa rodilo na scéne s tým, že sme hľadali najefektívnejšie riešenia. Stará škola!
Na hudbu ste si zavolali Alexandre Desplata.
Je to skvelý skladateľ, rýchlo sa zorientoval, veľa do filmu vnáša jeho analýza dramaturgie, je skutočne citlivý. A veľmi skromný. Keď mu poviete, že niečo nefunguje, skomponuje s ľahkosťou niečo iné. Je až iritujúce, ako sa preňho všetko zdá byť jednoduché, ako ľahko mu to ide. Od muzaku až po skutočnú filmovú hudbu - samozrejme, vrátane hudby k zombie filmom. Všetko je uňho vzdušné, dokáže urobiť čokoľvek. Rád som s ním pracoval.
V záverečných titulkoch vzdáte hold Bertrandovi Tavernierovi a Jeanovi-Paulovi Belmondovi, poďakujete sa aj Quentinovi Dupieuxovi.
Quentin má malú nehovorenú úlohu ako režisér filmu, ktorý nevyzerá byť až taký skvelý. Zahral som si niekoľko vedľajších úloh v jeho filmoch, tak som ho na oplátku poprosil, aby jednu urobil on pre mňa. Tavernier a Belmondo, to je niečo iné. Vďačíme im za veľa. Obaja v mojom živote znamenali, vďaka nim robím filmy a pravdepodobne aj vďaka nim nachádzam spôsob, ako ich robiť. Obaja odišli od nás počas nakrúcania tohto filmu a ja som im chcel dať malé znamenie. Mal som ich oboch veľmi rád.
A ešte posledná otázka - ste s filmom spokojný?
Nesmierne! Je v ňom toho veľa a paradoxne, aj keď je to remake, vnímam ho ako veľmi osobný film. Som veľmi rád, že Noémie Devide, Brahim Chioua a Vincent Maraval mu dali možnosť.
Tento film do kín prináša mediálna spoločnosť Film Europe a nájdete ho v týchto kinách: https://bit.ly/3W01XO6.
(zdroj: Film Europe)
