Ako ste sa dostali k autobusom?
V Trebišove ako vodič autobusu pracuje otec, manžel a celý život tu pracoval aj svokor. A vlastne aj ja sa tu motám doslova od plienok. S autobusmi som zviazaná.
Chodili ste často do práce za otcom?
Na zájazdy. A asi vtedy mi napadlo, že oci, ja pôjdem v tvojich šľapajách. Veľmi som to chcela, ale na prvom mieste bola rodina, máme totiž dcéru. No tá je už veľká, pätnásťročná, takže teraz si môžem plniť svoj detský sen.
Ako dlho máte vodičský preukaz na autobusy?
Dva roky.
Čo Vás na tejto práci baví najviac?
Šoférovanie. Ja to nevymením za nič na svete. Ten krásny pocit, ráno vstať a tešiť sa do práce, to je na nezaplatenie. Keď robíte prácu, ktorá vás baví, tak sa už večer tešíte na ďalší deň. Ako malé dieťa, ktoré sa pýta: „Kedy už bude ráno?“
Šoférovanie je polovica práce vodiča, tou druhou je kontakt s ľuďmi – cestujúcimi. Aký s nimi máte vzťah?
Oni sú v pohode. Zo začiatku sme si cestujúci aj ja hovorili: „Panebože!“ Ale zvykli sme si a keď ma dnes vidia za volantom, už vedia, že všetko je v poriadku, nikto im autobus neukradol, že ja som vodička. (Smiech) Je to v pohode, oni si zvykli na mňa a ja som si zvykla na nich.
Ste prvá žena - vodička v ARRIVA Michalovce. Nepýtali sa Vás kamarátky, či to je dobrá práca a či by ju zvládli aj ony? Rozmýšľajú o tom, keď vás vidia?
Rozmýšľajú, to je pravda. Pýtali sa, ako som sa k tomu dostala a čo všetko som pre to musela urobiť. Ja som povedala len jedno: Kde je vôľa, tam je cesta. Ak po tom túžiš, ak je to tvoj sen, ak to máš v srdci a ak to máš v žilách, nemáš sa čoho báť. Poď a vyskúšaj.
Budú Vás niektoré z nich nasledovať?
Budú, minimálne dve. A sú to dievčatá, ktoré vedia šoférovať a majú k tomu vzťah.
Akú prácu ste robili predtým?
Pracovala som na reklamačnom oddelení. Bola som aj na samoobslužných pokladniach a potom, keď už sa to dalo, tak som si povedala: „Teraz to príde, idem robiť vodičák!“
Rodina Vás podporila?
Manžel a otec boli v pohode a najmä môj svokor sa veľmi tešil, vraj konečne. Ja som mu hovorila, že by som veľmi chcela! Aj keď som prišla za nimi sem do garáže, tak som im hovorila, že ja raz budem tu, medzi vami. S kolegami, ktorí so mnou dnes pracujú, som vyrastala a aj oni ma od začiatku podporovali. Keď som nastúpila do zamestnania, mala som neskutočný strach. Hovorila som si: „Čo ti to len napadlo, ty si normálna?!“ Ale kolegovia mi každý deň hovorili, aby som to nevzdávala a povzbudzovali ma, že len prvý mesiac je ťažký. Človek má veľký rešpekt, lebo autobus je obrovský, to nie je malé auto. Ale cítim podporu od firmy a silnú podporu od otca aj od manžela.
Čo by ste odkázali ženám, ktoré rozmýšľajú, či by zvládli šoférovať autobus a robiť túto prácu?
Nevyskúšaš – nevieš.
Ako potvrdil Gejza Sačko, generálny riaditeľ spoločnosti ARRIVA Michalovce, dopravca aktívne hľadá nové vodičky na regionálne linky. “Radi medzi nami privítame aj ďalšie kolegyne, ktorým ponúkame nielen atraktívnu a stabilnú prácu, ale aj dobrý plat a množstvo benefitov.”
