Rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej len „ESĽP“): V minulosti sa už niekoľkokrát stalo, že ESĽP vyhodnotil zrušenie právoplatných rozhodnutí všeobecných súdov zo strany Najvyššieho súdu SR (ďalej len „NS SR“), po podaní dovolania Generálnym prokurátorom SR (ďalej len „GP SR“), ako neoprávnený zásah do res iudicatea. ESĽP konštatoval, že išlo o porušenie čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach (ďalej len „dohovor“), ktorý garantuje právo na spravodlivý súdny proces a čl. 1 jeho dodatkového protokolu, ktorý garantuje právo na pokojné užívanie majetku (pohľadávky priznanej právoplatným rozhodnutím). Jeden z týchto prípadov sme pred ESĽP zastupovali (prípad Redquest).
Čo sme namietali: V konaní sme namietali, že v prípade, ak je vec právoplatne rozhodnutá, nie je možné spochybňovať majetkové práva, ktoré boli v súdnom konaní priznané, pokiaľ proces, v ktorom boli priznané, nevykazuje fundamentálne vady. Takýmito fundamentálnymi vadami nemôže byť iný pohľad GP SR (a NS SR) na právne otázky sporu. Rozdielny pohľad na právne otázky je totiž bežný. Aj v prípade, ak má rozhodnutie základ v nesprávnom právnom posúdení veci, prevažuje v právnom štáte potreba nezasahovať do otázok, ktoré boli už raz definitívne uzavreté. Opätovné otvorenie definitívne posúdených otázok by zasahovalo do právnej istoty a dôvery, ktorú musí požívať justičný systém. Uvedené platí o to viac, pokiaľ GP SR napáda právne závery všeobecných súdov vtedy, ak bola sporovou stranou Slovenská republika (ďalej len „SR“). Je potrebné mať na pamäti, že GP SR je štátnym orgánom, a teda môže mať prirodzenú snahu uprednostniť ochranu majetkových záujmov SR, ktorej je súčasťou, pred spravodlivosťou.
Kedy je teda ešte možné zrušiť právoplatné rozhodnutie všeobecných súdov na základe dovolania GP SR a kedy to už predstavuje porušenie dohovoru: ESĽP nie len v prípade Redquest, ale aj v niekoľkých ďalších prípadoch (1. predajňová a iné) ustálil, že zasahovať do právoplatne rozhodnutej veci a z toho vyplývajúcich majetkových práv dovolaním GP SR nie je v zásade možné pre iné právne posúdenie veci. V takých prípadoch majú mať prednosť princípy právnej istoty a ochrany majetku priznaného na základe res iudicatea. Naopak, zasiahnuť aj do právoplatne rozhodnutej veci je možné v prípade fundamentálnych vád zásadnej dôležitosti pre justičný systém ako napr. vady jurisdikcie, závažné porušenie súdneho postupu či zneužitie sudcovskej právomoci. Vtedy by ponechanie súdneho rozhodnutia v platnosti poškodilo dôveru v právny štát a justičný systém viac, ako zásah do právoplatne rozhodnutej veci.
Aký mali vyššie uvedené rozhodnutia ESĽP vplyv na úpravu dovolania GP SR v procesnom kódexe: Počas platnosti Občianskeho súdneho poriadku (zákon č. 99/1963 Zb., ďalej len „OSP“), teda až do konca júna 2016, mal GP SR veľmi široko vymedzené možnosti podania dovolania. Mohol tak urobiť zo všetkých dôvodov zmätočnosti konania (ktoré vnímame ako fundamentálne procesné vady), ale mohol tak urobiť aj z dôvodu iných vád, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, alebo aj z dôvodu, že rozhodnutie spočívalo v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 OSP). Takto široko vymedzená prípustnosť dovolania GP SR v zásade umožňovala GP SR otvoriť právoplatne rozhodnutú vec takmer pre akúkoľvek vadu, ktorá mala byť odstránená už v odvolacom konaní. Pri príprave nového civilného procesného kódexu (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej len „CSP“) zvažovali jeho autori možnosť inštitút dovolania GP SR celkom vypustiť. Nakoniec však tento inštitút ponechali pri živote. Dôvodová správa uvádza, že pri vymedzení prípustnosti dovolania GP SR bolo prihliadané na povinnosť SR implementovať závery vyplývajúce z rozsudkov ESĽP do právneho poriadku SR.
Po novom (§ 458 ods. 2 CSP) je dovolanie GP SR prípustné iba za predpokladu, že právoplatné rozhodnutie súdu porušuje právo na spravodlivý súdny proces alebo trpí vadami, ktoré majú za následok závažné porušenie práva spočívajúce v právnych záveroch, ktoré sú svojvoľné alebo neudržateľné a ak potreba zrušiť rozhodnutie prevyšuje nad záujmom zachovania jeho nezmeniteľnosti a nad princípom právnej istoty. Sme názoru, že takéto vymedzenie je v niektorých aspektoch pomerne vágne a uprednostnili by sme, ak by bola expressis verbis vylúčená možnosť podania tohto mimoriadneho opravného prostriedku pre nesprávne právne posúdenie veci. Nie je tak celkom vylúčené, že aj v budúcnosti sa vyskytnú prípady, kedy bude na základe tohto inštitútu zasiahnuté do princípu právnej istoty a nadobudnutých majetkových práv sporových strán neoprávnene (v rozpore so závermi rozsudkov ESĽP).
Ako sa brániť ak sa tak stane: V prvom rade je potrebné (tak sme postupovali aj my v nami zastupovanej veci Redquest) využiť všetky dostupné prostriedky nápravy, ktoré umožňuje vnútroštátna úprava. Teda je potrebné obrátiť sa so svojou sťažnosťou na Ústavný súd SR (ďalej len „ÚS SR“) a namietať porušenie ústavného práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 dohovoru) a práva na pokojné užívanie majetku (čl. 20 Ústavy SR a čl. 1 dodatkového protokolu k dohovoru). V prípade neúspechu (odmietnutia alebo zamietnutia ústavnej sťažnosti) zostáva už iba možnosť obrátiť sa s tými istými námietkami sťažnosťou na ESĽP.
Ak na ESĽP uspejete, aké z toho plynú povinnosti pre SR: Rozsudok ESĽP je pre SR záväzný (čl. 46 ods. 1 dohovoru, § 193 CSP) a SR má povinnosť zabezpečiť jeho implementáciu (čo vyplýva aj z nálezov ÚS SR: IV. ÚS 261/2021 a II. ÚS 326/2021). Rozsah tejto povinnosti (implementácie) vymedzuje samotná judikatúra ESĽP (zhrnutá v Sprievodcovi k čl. 46 dohovoru), a to nasledovne (uvádzam stručný súhrn): 1. Primárnym cieľom implementácie rozsudku ESĽP je uvedenie veci do stavu, v ktorom sa nachádzala pred porušením dohovoru (uvedenie veci do pôvodného stavu, restitutio in integrum). Cieľom je dostať sťažovateľa do takého postavenia, v ktorom bol pred porušením dohovoru. 2. Vhodnosť opatrenia (postupu vymedzeného na splnenie bodu 1) si môže každý štát určiť autonómne, musí však rešpektovať ducha rozsudku ESĽP a musí prihliadať na dôvod, pre ktorý ESĽP konštatoval porušenie dohovoru. 3. Ak uvedenie do pôvodného stavu nie je možné, štát má pristúpiť k priamemu a okamžitému odškodneniu sťažovateľa.
Ako sa má zabezpečiť implementácia rozsudku ESĽP, ktorý konštatoval, že k porušeniu dohovoru došlo zrušením res iudicatae: Ak k porušeniu dohovoru došlo zrušením právoplatných rozsudkov všeobecných súdov, a teda došlo k vráteniu veci na jej opätovné prejednanie, najčastejšie platí, že v čase vydania rozsudku ESĽP súdne konanie pred všeobecnými súdmi ešte prebieha (na inštancii, ktorej bola vec vrátená). Z judikatúry ÚS SR vyplýva, že v takýchto prípadoch nie je na dosiahnutie nápravy (navrátením do pôvodného stavu) potrebné rušiť zrušujúce uznesenie NS SR (ktorým došlo k porušeniu dohovoru). Nápravu je totiž možné dosiahnuť postupom všeobecných súdov v pokračujúcom konaní. Všeobecné súdy majú postupovať tak, aby sa sporová strana, ktorej práva boli porušené, dostala do takého stavu, v ktorom sa nachádzala pred vydaním zrušujúceho rozhodnutia NS SR. Napr. v prípade, ktorý sme zastupovali (Redquest) došlo k zrušeniu tzv. medzitýmneho rozsudku (priznávajúceho základ nároku). ÚS SR prejednávajúci náš návrh na obnovu konania o ústavnej sťažnosti, ktorá smerovala proti uzneseniu NS SR, konštatoval, že na dosiahnutie nápravy nie je potrebné zrušiť uznesenie NS SR. Nápravu majú zabezpečiť všeobecné súdy, ktoré budú postupovať tak (slovami ÚS SR) „(...) aby sa sťažovateľ dostal, čo sa týka právneho posúdenia základu jeho nároku, do stavu, v ktorom sa nachádzal pred vydaním kasačného (zrušujúceho) uznesenia NS SR.“ (nález ÚS SR: ÚS 261/2021)
ÚS SR vychádzal pri prijatí vyššie uvedených záverov z dvoch zásad. Prvou je zásada subordinácie, z ktorej vyplýva, že ÚS SR má zabezpečiť nápravu iba vtedy, pokiaľ to nie je možné v konaní pred všeobecnými súdmi. Druhou je fakt, že ponechanie zrušujúceho uznesenia NS SR v platnosti nebráni tomu, aby všeobecné súdy v pokračujúcom konaní zabezpečili nápravu, pretože rozhodnutie ESĽP má pred rozhodnutím NS SR prednosť a SR je povinná ho implementovať. Z uvedeného vyplýva, že ak aj bude uznesenie NS SR formálne ponechané v platnosti (t. j. bude trvať jeho procesný, teda zrušujúci účinok), nebudú už všeobecné súdy (implementujúce rozsudok ESĽP) viazané právnymi názormi NS SR, ktoré viedli k zrušeniu pôvodných rozsudkov všeobecných súdov (pretože podľa § 193 CSP sú súdy, a teda aj NS SR, viazané rozhodnutím ESĽP). Všeobecným súdom preto nebude nič brániť v tom, aby uviedli vec do pôvodného stavu (opätovným vydaním rozsudkov rešpektujúcich pôvodné závery všeobecných súdov, ktoré mali ostať konečné a nemalo sa do nich zasahovať). Všeobecné súdy tu majú osobitné postavenie, ktoré vylučuje, aby už raz uzavreté veci posudzovali voľne, nakoľko sú štátnym orgánom zabezpečujúcim implementáciu rozsudku ESĽP ergo zabezpečujú navrátenie veci do pôvodného stavu.
V prípade akýchkoľvek otázok, ktoré by ste mohli mať v obdobných prípadoch alebo iných sporových prípadoch, sa na nás obráťte na kadela@relevans.sk alebo office@relevans.sk.
