AI o nej píše, že je symbolom odvahy. Kvôli jedinému protestu

Verí, že aj súčasné Slovensko čaká budúcnosť v krajších farbách.

V rozhovore sa dočítate:

• Ako sa aj bez mobilov a sociálnych sietí šírili informácie o plánovanej Sviečkovej manifestácii
• Čo sa dialo na námestí a prečo sa bezpečnosť zamerala práve na Ľudmilu Tollarovičovú, hoci nepatrila k organizátorom protestu
• Ako prebiehalo následné vyšetrovanie a ako marcové udalosti ovplyvnili ďalší život Ľudmily
• Či vidí paralelu medzi udalosťami z roku 1988 a súčasnosťou
• Čo by chcela povedať mladým a či má odkaz aj pre svojich rovesníkov

Keď zadáte do AI otázku, kto je žena v modrom a prečo je dôležitá, výsledkom je, že ste symbol odvahy, ste inšpiráciou a máte historický význam, kvôli udalostiam na Sviečkovej manifestácii, ktorá bola predskokanom Nežnej revolúcie. Cítite sa tak?
Ja som len jeden kamienok z mnohých v mozaike tejto udalosti. Bolo veľa odvážnych ľudí, ktorí robili veľa pre to, aby režim, ktorý potláčal ľudské slobody, padol. Ľudia sa skôr zaujímajú o príbehy ako o suché fakty, tak by som chcela dúfať, že ten môj príbeh im môže pomôcť pochopiť udalosti a ich dôležitosť.

Pritom mnohí príbeh ženy v modrom nepoznajú. A ak, tak si myslia, že ide o fikciu.
Myslela si to aj pani Tormová, ktorá hrá ženu v modrom v divadelnom predstavení Pozsony Dance Club a tiež František Mikloško. Ten si vraj myslel, že žena v modrom = Panna Mária 😊. On totiž na Sviečkovej manifestácii nebol, keďže ho ako organizátora zatkli ešte predtým, takže sme sa na nej nestretli.

Akým človekom ste boli v roku 1988?
Bola som úplne obyčajná mladá žena. Pracovala som ako zdravotná sestra v Národnom onkologickom ústave v Bratislave, v dnešnom Onkologickom ústave sv. Alžbety. Sformovalo sa tam podhubie kresťanského disentu, keďže v ňom mohli robiť aj rehoľné sestry a tiež tam pracovali tajní kňazi. Kresťanstvo tam nebola tabuizovaná téma, na rozdiel od zvyšku spoločnosti.

O sviečkovej manifestácii, ktorá mala za cieľ žiadať náboženské aj osobné slobody, ste sa dozvedeli vďaka tomu, že ste sa pohybovali v tejto komunite?
Áno, vďaka tomu. Ale informácie sa medzi ľuďmi šírili veľmi rýchlo ústnym podaním. A hoci nechcene, svoje si odpracoval aj štát. Tak veľmi sa snažil presvedčiť ľudí, aby tam nešli, že ich nakoniec prišlo približne desaťtisíc, čo vôbec nebolo málo.

Čo spravili, že protest takto nechcene spropagovali?
Vystupovali v televízii a písali v novinách, že ide o zakázanú akciu a vyzývali ľudí, aby na ňu nešli. Vytiahli veľký tromf z rukáva, nasadili presne na 25. marca Angeliku, vysokoškoláci dostali voľno, aby mohli ísť domov, nech sa Bratislava vyprázdni. Ale nepodarilo sa im to. Prišli ľudia nielen z Bratislavy, ale aj z iných častí Slovenska. Neskôr som sa stretla s dvomi Trenčanmi, ktorí mali tú smolu, že zapálili sviečky ešte pri Priore (na terajšom Kamennom námestí), pretože si mysleli, že sú už blízko. Zbalili ich ešte pred začiatkom demonštrácie.

Prečo ste vy išli na manifestáciu? Cítili ste aj osobne neslobodu?
Môjho otca vyhodili z vysokej školy a musel robiť robotníka, až časom mohol postúpiť vyššie. Okrem toho sme boli veriaca rodina, takže som pociťovala neslobodu v každodennom živote. Mala som problém s prihláškou na náboženstvo, potom prišli vyhrážky, že sa kvôli tomu nedostanem na strednú školu.

Nebáli ste sa, že si účasťou na manifestácii zničíte svoju budúcnosť? Predsa len, mali ste 21 rokov a všetko ešte pred sebou.
V mladých ľuďoch je revolta, chcú dať verejne najavo, že to, čo sa deje, nie je správne. Viera v Boha a návšteva kostola bola súčasťou presvedčenia našej rodiny. Okrem toho, demonštrácia mala byť anonymná a naozaj sme nerátali s takou tvrdou represiou. O seba, svoju budúcnosť, zamestnanie som sa nebála, skôr o bratov, ktorí ešte študovali, jeden na vysokej, druhý na strednej škole.

archív Ľudmily Tollarovičovej (zdroj: archív Ľudmily Tollarovičovej)

Tušili ste, že vás môžu lynčovať?
Vedeli sme, že nejaká represia bude. Lekári mali pohotovosť a Národná transfúzna stanica mala pripravené krvné rezervy. Ale zase až v taký tvrdý zákrok sme naozaj neočakávali. Veď sme išli s holými dlaňami a jediným symbolom bola horiaca svieca. Nešli sme nič demolovať, chceli sme len zabojovať za svoje práva a to na akcii, ktorá bola oficiálne ohlásená. Chceli sme dať najavo celému svetu, čo sa tu deje. Nielen v kostole tichou modlitbou. Vnímali sme to ako veľkú príležitosť.

A svet sa o tom aj dozvedel. Možno práve kvôli tým represiám. Ako to celé vlastne prebiehalo?
Po omši sme vyšli z jezuitského kostola a už bol pripravený kordón vojakov špeciálneho nasadenia s veľkými obuškami a štítmi. Neveriacky sme sa pozerali, že sa až takto na nás pripravili. Ale neodradilo nás to. Prichádzali sme na Hviezdoslavove námestie a už nás rozháňali. Pokračovali sme uličkou smerom k Dómu sv. Martina. Vedeli sme, že niektoré z domov majú prechodné dvory, tak sme sa cez jeden z tých dvorov dostali na námestie.

Napriek tomu, čo sa od začiatku dialo, ste tam vytrvali?
Hoci nikto oficiálne neotvoril demonštráciu, ľudia začali spontánne zapaľovať sviečky. Vzápätí sme začali spievať československú a následne pápežskú hymnu. Potom sme sa už len modlili. Ale oni do nás nabúravali autami. Rozbiehali sa a pribrzďovali a tak stále dokola. Keď niekoho zrazili k zemi, hneď ho aj zobrali a hodili do auta. Napriek tomu, že pršalo, chodili polievacie autá a z ampliónu sa ozýval hlas, ktorý sa snažil rozháňať ľudí. Ale stále sme mali v sebe, že sa nemôžeme nechať vytlačiť z námestia a musíme na ňom vydržať. Neutekali sme!

Na záberoch z manifestácie jasne počuť tiež hlas, ktorý hovorí: "Ženu v modrom treba predviesť." Tou ženou ste boli vy. Prečo sa zamerali práve na vás?
Úprimne, mne vôbec nenapadlo, že by som kvôli mojej modrej bunde mohla byť taká viditeľná. Ale faktom je, že som vysoká a mala som na hlavne modrú kapucňu, keďže pršalo, tak som bola ešte viditeľnejšia. Zrazu sa stalo, že ma chmatli a strčili do auta.

Čo sa dialo potom?
Ja hovorím, že ma osvietil Duch svätý. Oni ma natlačili z jednej strany do auta, ale druhú stranu nemali zabezpečenú. Hovorila som si, že asi nebudú takí blbí, že budú mať odomknuté dvere auta, ale ony naozaj neboli zamknuté, tak som im utiekla z opačnej strany. A odvtedy už išli po mne cielene.

A dostali vás.
Ale paradoxne nie na námestí, ale na Gorkého ulici, keď sa už davy rozišli. Chcela som už ísť domov. Ale oni ma sledovali a potom ma zobrali k Dvom levom, kde už bolo pochytaných mnoho ľudí. Všetci stáli otočení tvárou k stene, kam postavili aj mňa. Boli tam bežní ľudia, aj zahraniční novinári. Neskôr sme sa dozvedeli, že brali aj ľudí, ktorí ani len neboli na demonštrácii, len sa ocitli v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Viacerí napríklad išli po poobedňajšej službe domov. Ale aj vďaka tomu sa o sviečkovej manifestácii dozvedeli aj ľudia, ktorí pôvodne o nej ani netušili. Spravili jej tak ešte väčšiu publicitu.

Ako prebiehal samotný výsluch?
Zobrali ma na odtlačky prstov, fotografovanie, osobnú prehliadku, na ktorej som sa musela úplne vyzliecť, a nasledovalo vypočúvanie. Hľadali kompromitujúce materiály. Boli veľmi sklamaní, keď v taške našli „len“ Večerník a sviečku.

Pustili vás ešte v tú noc domov?
Vypočúvali ma asi do jednej v noci. Potom ma premiestnili do cely predbežného zadržania na Račianskom mýte, dali ma na samotku. Bola tam len pričňa, drevená stolička, hadica a turecký záchod. Ráno som cez okienko dostala raňajky a musela som si sadnúť na stoličku, nemohla som si ani ľahnúť na pričňu či poprechádzať sa. Trvalo to niekoľko hodín až do popoludnia. Následne mi vrátili doklady, osobné veci, naložili do auta a bez vysvetlenia z neho vyhodili.

Ako to celé nakoniec skončilo? Išli ste do väzenia? Dostali ste dva mesiace natvrdo alebo zaplatenie pokuty 2000 korún, čo nebolo málo. Čo ste si vybrali?
Kardinál Chryzostom Korec mi povedal, že mi bude nosiť banány do väzenia😊. Ale nakoniec sme všetci účastníci sviečkovej manifestácie dostali prezidentskú amnestiu, keďže v roku 1988 bolo 70. výročie vzniku ČSR. Bolo to pre všetkých veľké prekvapenie, lebo prvú republiku u nás za socializmu neuznávali. Ale asi sa naozaj už dosť báli a hľadali spôsob, ako všetko ututlať, aby sa to nešírilo ďalej. Lebo napríklad aj na naše pojednávania chodili davy ľudí. Oni dokonca aj zatýkali ľudí, ktorí nás prišli podporiť. Aj môjho otca zatkli a vypočúvali.

Čo vám osobne dala táto skúsenosť?
Dostala som sa hlbšie do disentu, lebo vedeli, že mi môžu veriť a môžu so mnou otvorene jednať. Spoznala som sa s mnohými ľuďmi, s ktorými by som sa nikdy nestretla, napríklad práve s tajným biskupom Korcom, ktorý bol jedným veľmi hodnotným človekom a v tej dobe koordinoval podzemnú cirkev. Stretávala som sa s ním v jeho byte v Petržalke, kde mal ploštice. Dokonca mal aj dva zvončeky – jeden oficiálny a jeden pre priateľov. Rozprávali sme sa vždy pri pustenom rádiu.

Dávalo vám toto hlbšie vnorenie do disentu nádej na svetlo na konci tunela?
Pociťovala som nádej nielen vďaka tomu, ale aj pri tých výsluchoch. Tak sa báli obyčajnej sviečky, že nás museli zastrašovať. Oni sa začínali báť a ľudia naberali odvahu. Samozrejme, že mnohí aktívni mali problémy, kamarátku vyhodili z vysokej školy... Ale tú eufóriu sme cítili. Ľudia sa už nehanbili dať verejne najavo, čo si myslia a cítia.

Ako vnímate súčasnú situáciu na Slovensku?
Vnímam to tak, že našu históriu málo poznáme. V dejepise je o sviečkovej manifestácii iba jeden riadok. Preto som vďačná, že aj vy v Slovenskej sporiteľni ste vytiahli tento príbeh a cez vás sa ľudia dostanú k podstate toho, čo sa vtedy udialo. Je to dôležité, lebo sloboda je veľmi krehká, čo vidíme všade naokolo. Už na vražde Jána a Martiny to bolo vidieť. Padla vláda a zrazu sú späť tí istí ľudia. Nemôžme sa zatvoriť do svojej ulity. Mali by nás zaujímať veci verejné. A ľudia by si mali uvedomiť, že ak štát nebude riadený správnymi ľuďmi, tak sa to môže otočiť aj proti nám a nemusí sa nám ani v súkromí dariť.

V roku 1988 ste cítili, že sa to láme. Cítite aj dnes, že bude lepšie? Vidíte našu budúcnosť v krajších farbách?
Podmienky sú dobre nastavené, len ľudia z nich už nevedia vyťažiť to, čo by mali. Berú mnohé veci ako samozrejmosť a preto sa im to nezdá také cenné. My sme si museli slobody vybojovať a museli sme za nimi stáť. Ale tá nádej je tu vždy, lebo každá spoločnosť má silných, slušných a čestných ľudí, ktorých pravda vždy zaujímala. A aj keď nemali priestor, tak si ho vytvorili. Pravda a láska zvíťazí nad lžou a nenávisťou a za to sa oplatí bojovať. A je to aj pre našu vlastnú budúcnosť. Lebo každý slušný človek chce, aby jeho deti vyrastali vo férovej spoločnosti. Len musí aj sám priložiť ruku k dielu.

(zdroj: Slovenská sporiteľňa)

Chodíte aj na protesty?
Chodím, ale už viac z diaľky sledujem a teším sa, že tí mladí prebrali štafetu, lebo teraz ide hlavne o ich budúcnosť.

Čo by ste odkázali dnešným mladým?
Aby sa zaujímali o veci spoločenské a aby sa nebáli povedať pravdu a angažovať sa. Ale musí to byť vždy slušné a kultivované.

A čo by ste odkázali svojim rovesníkom?
Mnohí z nich zabudli na to, čo bolo. Vidia, čo je teraz a spohodlneli. Majú spomienkový optimizmus, ale zabudli na ten ostnatý drôt. Akoby im stačilo, že im režim poskytoval určité materiálne zabezpečenie. Mnohým to stačí aj dnes. Akoby zabudli, že život je hlavne o hodnotách.