Dobrý nápad na podnikanie nestačí. Firmy prezradili, čo funguje

„Vytrvalosť je dôležitejšia než talent,“ tvrdí Ray Kroc, ktorý premenil McDonald's na globálnu značku. Nebol jej zakladateľom ani vizionárom s prelomovým nápadom. Mal však neochvejnú vytrvalosť.

Ak by podnikanie bolo len o dobrom nápade, úspech by bol zaručený pre každého. Lenže realita je iná. Zakladatelia štyroch slovenských firiem zhodne tvrdia, že prvé mesiace rozhodujú, či podnikateľ vydrží, či dokáže rýchlo reagovať, prispôsobovať sa a zároveň veriť svojej vízii, aj keď ju ešte nikto iný nevidí.

Začínal s jednou Feliciou, dnes vozí manažérov z celého sveta

V podnikaní neexistuje bod, kedy si môžete povedať, že už máte vyhraté. Podľa zakladateľa prepravnej spoločnosti Carsen Andreja Boháča je dôležité udržiavať vysoký štandard, pretože jedna zlá recenzia sa s firmou môže ťahať veľmi dlho.

Pôvodne však o podnikaní ani neuvažoval. Kúpil si bielu Feliciu s taxametrom a vysielačkou, aby si po večeroch privyrobil popri hlavnej práci. Čoskoro sa z vedľajšieho príjmu stala plnohodnotná práca. V taxíku trávil 15 až 17 hodín denne a keďže takmer nič nemíňal, každých pár mesiacov si mohol dovoliť vymeniť auto za lepšie.

„Banka bola od začiatku pre nás kľúčový partner, bez lízingových úverov by sa v tomto odvetví ani mnohých ďalších nedalo podnikať a som rád, že takéto možnosti sú,“ zdôrazňuje Andrej Boháč.

S rastúcim dopytom prišli nové výzvy. Boháč pochopil, že jeho miesto už nie je za volantom, ale vo vedení firmy.

„Nešlo nám len o jednotlivcov, preto sme sa zamerali na firemných klientov, ktorí potrebujú pravidelné transfery. Budoval som sieť kontaktov a ukazoval firmám, v čom sme iní,“ opisuje posun k firemnej klientele.

Aby zjednodušili objednávky, vyvinuli online systém, ktorý klientom poskytol okamžitý prehľad o transferoch a odbúral desiatky zbytočných hovorov denne.

Andrej Boháč

V podnikaní je podľa neho kľúčové určiť si jasný smer. Byť priemer znamená byť pre všetkých a zároveň pre nikoho. Carsen preto od začiatku dbal na detaily - od čistých áut cez vystupovanie vodičov až po magazíny o Slovensku či wifi v časoch, keď dáta v EÚ ešte neboli samozrejmosťou.

Vodiči prechádzali prísnym výberom, museli ovládať 17-stranový manuál a absolvovať skúšky. Boháč si uvedomoval, že sú prvým kontaktom zahraničných klientov so Slovenskom, a chcel, aby bol dojem vždy pozitívny.

Firma každoročne rástla dvojciferným tempom až do roku 2020, keď sa cestovanie zastavilo a tržby klesli takmer na nulu.

„Museli sme predať časť vozového parku a prepustiť ľudí. Banka nám umožnila odložiť splátky lízingov a poskytla úvery, inak by sme to nezvládli,“ priznáva Boháč.

Uvedomuje si, že podnikanie sa od jeho začiatkov zmenilo, a keby začínal dnes, zrejme by sa vydal inou cestou. Niektoré princípy však ostávajú nemenné. Dôvera vo vlastný produkt, konzistentnosť a schopnosť počúvať zákazníkov sú kľúčové.

„Nie je možné vyhovieť každému, ale keď počúvate zákazníkov, ukážu vám, kde sú vaše slabiny a čo môžete vylepšiť,“ uzatvára Andrej Boháč.

Keď začínali, takmer nikto netušil, čo je cider

Ak by ste pred 12 rokmi hľadali v supermarkete cider, jednak by ste patrili k hŕstke ľudí, ktorí o ňom vôbec vedeli, a zároveň by ste pravdepodobne odišli naprázdno. Gabriel Oprendek však vedel, ako má chutiť, a spolu s bratom Radoslavom sa v rodičovskom dome v Budimíre pustili do vlastného vývoja.

Receptúru ladili metódou pokus-omyl. Raz zabudli poriadne vyčistiť demižón a celá várka sa pokazila, inokedy pridali príliš málo kvasiniek. Trvalo pol roka, kým bol výsledok podľa ich predstáv.

Väčšou výzvou však bolo presvedčiť Slovákov, aby Opre' cider vôbec ochutnali. Štyri roky chodili na ochutnávky, rozdávali vzorky a trpezlivo vysvetľovali, čo to vlastne je. Pomohli im najmä tí, ktorí ho poznali z Anglicka, vedeli, čo pijú a povedali o ňom ďalej.

(zdroj: archív Oprendekovcov)

„Ľuďom chutil. Bol sladší, svieži a ľahko sa pil, pretože v ňom necítiť takú silnú chuť alkoholu,“ spomína Gabriel Oprendek, spoluzakladateľ rodinnej firmy Opre' Brothers.

Už pri prvých várkach vedeli, že ich nápoj raz prekročí hranice Slovenska. Gabriel študoval v zahraničí a od začiatku premýšľal medzinárodne.

„V Dánsku, Holandsku, Belgicku, Estónsku či Rakúsku sa nás nikto nepýtal, čo je to cider, poznali ho a vedeli, čo môžu očakávať,“ vysvetľuje Oprendek. Na Slovensku vyvíjali cider pre ľudí, ktorí ho nikdy nepili, no v zahraničí sa museli prispôsobiť náročnejším chuťovým preferenciám.

„Očakávajú výraznejšiu horkosť a kyslosť. Keby sme taký cider ponúkli na Slovensku, neuspeli by sme s ním,“ opisuje rozdielne chute zákazníkov.

Cider sa v lete predával skvele, no s príchodom zimy tržby klesali. Museli sa naučiť plánovať tak, aby ich sezónnosť nepoložila. Skutočný problém však nastal s príchodom pandémie. Reštaurácie a bary zostali zatvorené, festivaly zrušené, tržby klesli o 90 percent.

„Na začiatku sme si povedali, že nám stačí predávať len v gastre. Spätne vnímam, že nás to dobehlo,“ priznáva. Začínajúcim podnikateľom radí nespoliehať sa len na jeden predajný kanál.

„Čím viac foriem predaja máte, tým ste odolnejší voči nepredvídateľným situáciám. Ak jedna nevyjde, môžete sa oprieť o ďalšie,“ radí Oprendek.

Z poklesu tržieb sa napokon dostali vďaka novému produktu – zázvorovým shotom na podporu imunity. Tentokrát sa však sústredili sa na iné predajné kanály. Oslovili supermarkety a rozbehli vlastný e-shop, čo sa ukázalo ako správna cesta. Shoty v predaji predbehli cider a bratia pochopili, že je čas na ďalší krok. Presťahovali sa do väčších priestorov a s pomocou bankového úveru investovali do nových strojov, čím sa im otvorili nové možnosti.

„V týchto priestoroch môžeme bez problémov rásť aj nasledujúcich desať rokov,“ dodáva Gabriel Oprendek.

Za kváskovým chlebom cestujú do Šamorína aj z Rakúska a Maďarska

Róbert Takács, Dávid Pokorný, Ján Turinič (zdroj: archív )

Dvojicu Róbert Takács a Dávid Pokorný spočiatku nespájalo nič, čo by naznačovalo, že spolu založia úspešnú pekáreň. Jeden mal za sebou dvadsať rokov v gastronómii, no nikdy nepracoval s cestom, druhý bol fyzioterapeut a o pečení vedel asi toľko, ako ktokoľvek z nás. Zmenil to rok 2020, keď sa svet zastavil a zrazu mali čas skúsiť niečo nové.

„Spočiatku sme s Dávidom piekli chlieb u mňa doma v Šamoríne a predávali sme ho miestnym. Naše bochníky neboli tvarovo dokonalé, no boli chutné, voňavé a to u ľudí zavážilo. Začali sa vracať,“ spomína Róbert Takács, spolumajiteľ pekárne Bajkery.

Čím viac piekli, tým lepšie rozumeli kvásku. Naučili sa prispôsobiť receptúry múke a postupne rozšírili sortiment – začali vyrábať aj sladké pečivo z kvásku, čo bolo v tom čase na Slovensku stále raritou.

Pekárenskému remeslu sa Róbert učil na odborných kurzoch, kde stretol aj Jána Turiniča, vtedajšieho vedúceho pekárne bratislavskej siete supermarketov. Z neformálnych rozhovorov postupne vznikla spolupráca, ktorá určila ich ďalšie smerovanie. V roku 2022 našli ideálne priestory na frekventovanej ulici v Šamoríne a spolu s novým kolegom dali svojmu podnikaniu dnešnú podobu.

„Časť zariadení sme zobrali zo starej pekárne, niečo sme nakúpili z druhej ruky a pomohla nám aj banka, z ktorej sme získali financovanie cez lízing a úver,“ vysvetľuje Takács. Miestni ich už poznali, takže otvorenie novej prevádzky prebehlo hladko.

Pekáreň však začala priťahovať aj zahraničných zákazníkov. Šamorín pravidelne hostí európske aj svetové športové podujatia, vďaka čomu do mesta prichádzajú ľudia z rôznych krajín.

„Mnohí zákazníci z Rakúska či Maďarska si u nás cielene urobia zastávku, keď majú cestu okolo,“ hovorí Takács.

Partnerstvo troch rozdielnych pováh nie je vždy jednoduché, no podľa Takácsa im umožňuje navzájom sa zastúpiť a mať viac voľného času. Uvedomili si tiež, že úspech firmy nezávisí len od nich, ale aj od ich tímu.

„Je veľmi dôležité, akými ľuďmi sa obklopujete, pretože zamestnanci sú zrkadlom vašej firmy. Zákazníci veľmi rýchlo vycítia atmosféru, ktorú vytvárate. Preto zvažujeme, koho vezmeme do tímu, a otvorene medzi sebou komunikujeme,“ vysvetľuje.

Takács verí, že ak sa človek do niečoho pustí, mal by do toho vložiť maximum, pracovať s nasadením, dôslednosťou a dôrazom na kvalitu. Rovnako dôležité je zostať stáť nohami pevne na zemi.

„Prvé úspechy môžu byť povzbudivé, ale ak človek stratí pokoru a kontakt s realitou, ľahko spraví chybu,“ dodáva Róbert Takács z pekárne Bajkery.

Nemali rozpočet na reklamu, no ľudia čakali v rade aj hodinu

Barbora Szalaiová (zdroj: Kristína Botlová)

Menej frekventovaná pasáž v centre Bratislavy obklopená zadnými vchodmi reštaurácií nevyzerala ako ideálne miesto pre zmrzlináreň. No Barbara Szalaiová si nemohla vyberať. Keď v roku 2014 otvárala Koun, lepšie priestory boli nad jej finančné možnosti.

Ukázalo sa však, že dobrý produkt si cestu k ľuďom nájde sám. Už po prvom týždni stáli pred dverami rady zákazníkov, ochotných čakať aj hodinu na svoju porciu gelata.

„Pochopila som, že ak robíte niečo poctivo a s láskou, zákazníci si vás nájdu. Na reklamu sme neminuli ani euro, pretože najlepšou reklamou sú spokojní zákazníci a dobré slovo, ktoré o nás šíria ďalej,“ hovorí Barbara Szalaiová, majiteľka zmrzlinárne Koun.

Podnikať túžila od detstva. U starých rodičov sa hrávala na kaviareň, pripravovala jednohubky, obsluhovala všetkých naokolo a tešilo ju hostiť ľudí.

„Gastronómia je ako umenie. Neustále niečo tvoríte, skúšate nové kombinácie, hľadáte dokonalú chuť. Niečo sa podarí, niečo nie, ale práve v tom je tá kreativita,“ spomína.

Nápad na zmrzlináreň však paradoxne nebol jej. Prišla s ním jej mama. Do Talianska na prestížnu Carpigiani Gelato University však cestovala Barbara. Tam sa učila od najlepších a neskôr ako jedna z prvých priniesla do Bratislavy autentické talianske gelato.

Pred otvorením mala obavy, ako naň Slováci zareagujú. Neboli zvyknutí na zmrzlinu naberanú špachtľou ani na pozzetti nádoby, ktoré sú v talianskych gelateriách štandardom. No všetky pochybnosti sa rýchlo rozplynuli, keď už v prvých dňoch nestíhali vyrábať a často vypredali už niekoľko hodín pred oficiálnou záverečnou.

„Vedela som, že to bude náročná práca, ale realita ma prekvapila. Spávala som maximálne 4–5 hodín denne a všetko som chcela mať pod kontrolou. Delegovať úlohy na iných, okrem mojej rodiny, bolo v tom čase pre mňa nepredstaviteľné,“ priznáva zmrzlinárka.

Postupne si uvedomila, že ak prenechá rutinné úlohy iným, môže sa sústrediť na dôležitejšie rozhodnutia. To platilo aj pri zavedení platieb kartou. Roky sa v Koune platilo výlučne hotovosťou, a hoci sa občas našiel zákazník, ktorý sa otočil vo dverách, väčšina bola zvyknutá. Postupne sa však platba kartou stala štandardom a zákazníci ju začali očakávať aj v zmrzlinárni.

„Zákazníci sa na to čoraz častejšie pýtali a priznávam, že ani ja vždy nenosím hotovosť, takže som ich chápala. Zavedením platobného terminálu sme im chceli vyjsť v ústrety a zjednodušiť platbu,“ vysvetľuje a dodáva, že aj takýto detail sa podpisuje pod zážitok z návštevy, aby zákazníci odchádzali spokojní a radi sa vracali späť.

Úspech podľa nej nestojí na dokonalom biznis pláne. Podstatné je odhodlanie. Ak má človek víziu, nemal by ju donekonečna analyzovať, vytvárať si imaginárne prekážky a hľadať dôvody, prečo ešte nie je správny čas.

„Dôležité je milovať to, čo robíte. Samozrejme, firma musí fungovať finančne, ale keď to robíte srdcom, zo dňa na deň sa môže stať niečo, čo vás posunie míľovými krokmi,“ uzatvára Barbara Szalaiová.

Tento článok vám prináša ČSOB.