Žena, ktorá stavia mosty – doslova aj obrazne

Viac ako 20 rokov pôsobí v stavebníctve – v odvetví, ktoré je stále vnímané ako typicky mužské. V rozhovore hovorí o svojej netradičnej profesijnej ceste, o tom, ako si získavala dôveru v mužskom kolektíve, čo ju ženie vpred a čo by si želala pre ženy v technických odboroch.

Cesta, ktorú napísala náhoda

Čo vás priviedlo ku stavebníctvu? Je to pomerne netradičná voľba pre ženu.

Bola to absolútna náhoda. Mala som byť v bankovníctve. Tak som si to  plánovala, ale život si to zariadil po svojom. Ocitla som sa na strednej priemyselnej škole stavebnej a zistila som, že ma to baví. Ani neviem presne povedať čím, skôr ma to tak prirodzene vtiahlo. Potom som pokračovala na STU v Košiciach a zostala som už v stavebníctve.

Nemali ste stavebnú tradíciu v rodine?
Vôbec nie. Nikto ma k tomu neviedol, ani vzdialená rodina. Čistá náhoda.

Čo vás na stavebníctve chytilo v začiatkoch  najviac?
V začiatkoch som nemala ten woooow pocit, že idem stavať, niečo budovať a vytvárať. Prišlo to časom.  Každý deň riešite niečo nové, každý deň je iná situácia, iní ľudia, iný problém, iná výzva, nie je to stereotyp. Možno práve to ma drží v tomto odbore dodnes.

Žena v mužskom svete

Ako reagovalo vaše okolie na to, že chcete študovať stavebníctvo? Nie je to úplne typická cesta, ktorou by sa vydalo mnoho žien...
Moja mama bola zhrozená. Mala veľké obavy, lebo ja som bola typ študentky, čo sa doma veľmi neučila. Mala som dobrú pamäť – čo som počula, to som si zapamätala – ale doma som pri knihách veľa nesedela. Preto mama neverila, že to na vysokej škole zvládnem. Až keď videla diplom v ruke, uverila.

A čo otec?
Ocino bol v pohode, nikdy nič také neriešil.  Bol rád, že som sa zaradila a že idem z ročníka do ročníka.

Ako sa vám pracuje v prevažne mužskom kolektíve?
Najväčšia výzva bola vybudovať si prirodzenú dôveru. Nie som typ, ktorý súhlasí so všetkým a všetkému sa prispôsobuje. Keď viem, že niečo nie je čierne, tak nepoviem, že je. Dôležité je nájsť správne slová, dokázať vedieť vytypovať ľudí a naučiť sa s nimi správne komunikovať.  

Stretli ste sa s tým, že niektorí muži mali problém dôverovať vám?
Áno, ale  to je ich problém, nie môj /smiech/ Stretávam sa s tým, ale nezaoberám sa tým.  Keby som to mala riešiť, tak sa zbláznim. Oni sa s tým musia vysporiadať sami.

Museli ste niekedy dokazovať, že ste rovnako dobrá ako muži v odbore?
Ja som nikdy nešla za tým, že raz budem riaditeľkou. Robila som si svoju prácu najlepšie, ako som vedela. A asi tým som presvedčila ľudí okolo seba, že to viem robiť dobre.
A čo sa týka boja s mužmi -  to je každodenná záležitosť,  muži sú ješitní (smiech).

Neboli ste v stavebníctve pre niektorých skôr „atrakciou“?
Možno kedysi, ale dnes už nie. Žien je v stavebníctve viac – nie síce na manažérskych pozíciách, ale sú tam.

V  teréne, aj v kancelárii

Ako vyzerá váš bežný pracovný deň?
Každý deň je iný a tvorivý. Som v kancelárii, aj v teréne, záleží od priorít dňa.

Vám zrejme nehrozí stagnácia a jednotvárnosť.  Ale aj napriek tomu – stretli ste sa už s vyhorením?

Áno, keď som 16 rokov robila hlavnú stavbyvedúcu, cítila som, že ma to nikam neposúva. Prestalo ma to baviť. A keď  nemám motiváciu, tak stagnujem. Som človek, ktorého musí práca baviť, potrebujem niečo tvoriť, špekulovať,  potrebujem mať vždy víziu, ciele. Potrebujem ísť dopredu.

Bol to moment, keď ste vyrástli pozične?  

Áno, bol to ten moment, kde som sa musela niekde posunúť a zmena prišla vo forme novej pozície.  Pre mňa je výzva stmeľovať tím, motivovať ich, plniť ciele budovať  spoločnosť.  Ale  musím povedať, že to nie je len o mne, je to o kolektíve o ľuďoch okolo mňa. Spoločnosť netvorím ja,  spoločnosť sú všetci ľudia, ktorí v nej pracujú. 

Mávate dni, keď si poviete: „Mám toho dosť“?
Jasné, mávam obdobia, keď nevládzem a cítim vyčerpanosť. V tomto roku je toho dosť.  Aj teraz to tak cítim, už by som chcela sviatky. Ale myslím, že to tak má každý.

Keď žena buduje priestor pre iné ženy

Ako podporujete ženy vo vašej firme?
Dávam im príležitosť rásť a rozvíjať sa. Podporujem ich v presadzovaní  návrhov, myšlienok, inovácií. Ani si nemyslím, že žena patrí len do kancelárie. Sama som začínala v teréne, v zime, v blate, vo vetre. Zbierala som prax vonku. Preto viem, že žena to vie zvládnuť.

Podporuje ženy aj skupina VINCI Construction?
Cieľom je dostať viac žien do vedúcich pozícií, pretože ich je málo. Ženám skupina dáva priestor, stačí, aby dokázali, že na to majú.  Ja som prvá lastovička a verím, že časom prídu ďalšie.

Vidíte pozitívnu zmenu v prístupe firiem k posilňovaniu ženských ambícií? Mnohé o tom hovoria, otázna je ale realita. 
Ide to pomaly. Na rokovaniach stále sedí väčšinou mužská líderská zostava. Zmenu ešte veľmi nevidím, ale dúfam, že časom príde. Žien na mojom type pozície je veľmi málo – úprimne, ani neviem o inej ženskej riaditeľke vo veľkých stavebných firmách.

Prečo podľa vás tento segment nie je pre ženy atraktívny?

Možno majú predstavu, že stavebníctvo je „len pre mužov.“  Treba mať na to aj povahu, stavbár/ka musí mať v sebe „drive“. Chuť riešiť veci, tvoriť, hľadať riešenia. Nie každý to má – ale to neplatí len pre ženy.

Akú radu by ste dali mladým ženám, ktoré uvažujú o stavebníctve?

Nebáť sa, nabrať odvahu a  plniť si sny. Nie je to svet „len pre mužov“. Je to tvorivá práca, stále robíte niečo nové. Treba skúšať nové veci - to nás posúva vpred.  Či už je to dobré alebo zlé, naberáme  skúsenosti, ktoré sú na nezaplatenie. 

Rovnováha a život po práci

Ako relaxujete po náročnom dni?
Prídem domov a  obkolesia ma všetky moje zvieratká. Mám psíka a dve mačičky. To je prvých 15 minút terapie, hneď mám energiu späť.  Potom sa idem s nimi prejsť do prírody, alebo  idem cvičiť. Večer sa  mením na „žienku domácu“ (smiech). Je pre mňa veľmi dôležité tráviť čas v rodinnom kruhu. 

Máte vo svojom živote niekoho, čo vás inšpiroval a nasmeroval?

Celý život ma inšpiruje môj ujo. Bol generálnym riaditeľom, viedol firmu, mal systém, poriadok, výsledky. Ako mladé dievča som ho sledovala a hovorila si - raz možno aj ja budem taká. On bol môj motivačný faktor, na základe ktorého sa vyvíjal aj môj život. Nasmeroval ma aj na vysokú školu. Bol taký môj mentor. Na strednej škole som išla k nemu brigádovať do výrobnej haly, lebo som si chcela zarobiť na vodičák a vtedy som zistila, že nemôžem robiť monotónnu stereotypnú prácu, bol to pre mňa výkričník. To ma v podstate nakoplo, aby som v živote niečo dokázala. Bol to môj životný míľnik. 

Budúcnosť a ciele

Čo si želáte, aby sa v stavebníctve zmenilo v prospech žien?
Minimálne rovnosť platov. Aby sa hodnotil výkon, schopnosti, prístup  a  nie pohlavie.

Viete to ovplyvniť vo vlastnej firme?
Áno,  a aj to robím. Ak sú na rovnakej pozícii muž a žena, ich odmeňovanie má byť rovnaké. A ak je žena šikovnejšia, nevidím dôvod, prečo by nemohla zarábať viac. Čo je v mojich rukách, to ovplyvniť viem. Aj malé kroky sú kroky. 

Akú radu by ste dali mladým ženám, ktoré uvažujú o stavebníctve?
Nebáť sa. Nie je to svet „len pre mužov“. Je to kreatívna práca, plná výziev, človeka posúva. Každý je strojcom svojho šťastia. Treba mať odvahu vykročiť, skúšať veci, robiť chyby a učiť sa z nich. Aj tie zlé rozhodnutia nás vedia posunúť dopredu.

Aké sú vaše vízie do budúcnosti?
Chcela by som, aby naša spoločnosť patrila medzi špičku na trhu – kvalitou, spoľahlivosťou, prístupom. Aby sme  mali spokojných investorov a rástli. A najmä, aby u nás chceli ľudia pracovať  a tí čo sú zamestnancami, aby sa v práci cítili dobre. Aby do nej nechodili preto, že musia, ale preto, že ich práca baví. Na tom pracujem každý deň.

Tento článok Vám prináša spoločnosť SMS a.s..

Pravidlá spolupráce medzi inzerentmi a redakciou si môžete pozrieť v tomto odkaze.