„Žijem na lazoch, som propagačný výtvarník, vyštudoval som v Banskej Štiavnici a robím svetelné reklamy,“ hovorí Lukáš o sebe. A potom, akoby nič, povie: „Teraz robím betlehem pre Hriňovú, budem to robiť tak dva roky.“
Túžba vidieť „niečo po sebe“
„Mladý človek si myslí, že svet čaká naňho. Tiež som to tak čakal, ale svet mi povedal – ak chceš robiť pre nás, musíš priniesť svoj vklad,“ hovorí Lukáš a usmieva sa. Začínal v reklamnej agentúre v dielni a postupne sa dostal do grafických vecí, ale počítač ho nebavil. „Chcel som niečo vyrábať.“ Tak sa pred tromi rokmi začal venovať rezbárstvu. Očaril ho dokument v televízii, kde videl, ako majstri robia sochy, a rozhodol sa to skúsiť.
Na začiatku bol klát
Kolega mu doniesol klát, Lukáš si kúpil dláto, požičal si motorovú pílu, dokonca po prvýkrát v živote, a skúsil to intuitívne. „Prvé moje dielo bol vyše polmetrový orol, stále ho mám doma a teraz sa už naň pozerám veľmi zhovievavo,“ hovorí. Keby mu dnes niekto doniesol takú sochu, poradil by jej autorovi, aby sa viacej snažil – ísť do hĺbky, pracovať s proporciami a hľadať dokonalejšiu cestu. On sám má pri sebe majstrov, ktorí mu poradia, a je to v čase internetu extra rýchlo. „Keď niečo urobím, dám foto na Facebook a ich reakcia je hneď vidieť. Buď moju prácu lajkujú, alebo mi zavolajú a poradia.“
Potom väčšia odvaha
Lukáš chodil do práce, takej tej normálnej, osemhodinovej, a vyrezával. Občas rozmýšľal nad tým, že „keby som vyrezával sochy do kostola a chcel by som urobiť napríklad koruny zo striebra, zlata alebo z mosadze, potreboval by som to správne navrhnúť, urobiť rozpočet a prepracovať“. V tom premýšľaní ho ako správneho tridsiatnika našla výzva na sociálnej sieti. Súkromná škola umeleckého priemyslu v Hodruši-Hámroch ponúkala externé štúdium zlatníctvo klenotníctvo. V sumári – dvojročné skrátené štúdium, záverečná skúška s výučným listom, prijíma na základe talentových skúšok od 18 rokov, ukončené nižšie stredné vzdelanie.
Zas od začiatku
„Nikomu som nehovoril, že idem do školy,“ priznáva Lukáš. Spoznáva rôzne materiály, učí sa remeselné postupy, špecifiká šperkov. Ako prvú prácu v škole urobil mosadzné prstienky, prvým darčekom boli strieborné filigránové náušnice pre mamu a skutočné portfólio plánuje, „až keď bude mať papier“. Opapiere, čiže akreditáciu sa snažia aj jeho spolužiaci – jeden spracováva elektroodpad, druhý brúsi kamene a jedna spolužiačka je vyštudovaná zlatníčka. Každého z nich čaká 500 hodín štúdia a praxe.
Čo obetovať splneným snom
Pre dospelých študentov je náročné, aby ich uvoľňovali z práce, ale väčšina zamestnávateľov prejaví uznanie. V Lukášovom prípade ho podporil kolega a rozdelili si prácu. Sám Lukáš to zhrnul takto: „Bojujem na všetkých frontoch – chodím do práce, vyrezávam betlehem, chodím do školy a teším sa na prax k zlatníkovi. Verím, že človek nemá zostať na jednom mieste. Práca ma živí, ale mám v sebe aj kreativitu, kde chcem vidieť svoje nápady a myšlienky.“
A čo vám to prinesie
Lukáš je presvedčený, že človek by sa mal snažiť posúvať ďalej vo všetkom, čo robí. „Je ťažko prehovárať tých, ktorí rezignovali, ale verím, že sa učíme nielen pre seba, ale aj pre svoje deti a rodinu. Môžete potešiť ľudí okolo seba, ak niečo vyrobíte. Alebo stretnete v kurzoch nových ľudí, viete porozumieť rôznym témam alebo iným ľuďom.“
Takémuto záveru sa teší aj Peter Michálik, riaditeľ školy: „Ľudia si chcú naplniť sny a študovať, čo nemohli alebo nestihli. Naši dospelí študenti sú od 25 do 50 rokov a sú medzi nimi úžasné talenty. Na druhej strane sú študenti, ktorí potrebujú doklady k remeselne viazanej živnosti a ich práce sú už teraz známe po celom svete.“
Akreditované vzdelávacie programy
