Centrálne banky na čele s Fedom boli v rokoch po finančnej kríze najlepšími spojencami investorov. V snahe pomôcť ekonomikám zotaviť sa z krízy využívali svoje nástroje na to, aby zabezpečili nízke úrokové sadzby, rastúce ceny aktív a nízku volatilitu.
„Nízke úrokové sadzby a nízke dlhopisové výnosy umožňujú firmám a domácnostiam požičiavať si lacno, rastúce ceny aktív vyvolávajú u ich držiteľov pocit bohatstva, čím ich nabádajú k väčším výdavkom a zároveň, nízka volatilita podopiera oba efekty a ďalej stimuluje investície,“ približuje stratégiu zotavovania Andrej Martiška, ekonomický analytik Tatra banky. Výsledkom by tak mali byť vyššie investície, silnejší agregátny dopyt, zdravá miera inflácie namiesto pretrvávajúcej hrozby deflácie a silnejší ekonomický rast. Teda aspoň takto to funguje v teoretickej rovine. V realite sa však centrálnym bankám podarilo tieto konečné ciele naplniť iba čiastočne.
To, čo sa im jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností podarilo dosiahnuť, boli nízke trhové úrokové sadzby, silný rast cien aktív a nízka volatilita. Navyše, darilo sa im to aj niekoľko rokov udržiavať. Ako upresňuje Martiška, „dosiahli to primárne prostredníctvom znižovania úrokových sadzieb na rekordne nízke úrovne, takzvaným tlačením peňazí – nakupovaním aktív za novovytvorené bankové rezervy a neustálou detailnou signalizáciou budúceho nastavenia monetárnej politiky, čo sa označuje aj ako forward guidance.“
Investori si na takéto mimoriadne priaznivé trhové prostredie rýchlo zvykli a prispôsobili sa mu. Investičné stratégie posledných rokov boli vystavané na predpoklade nízkych sadzieb, neustále rastúcich cien aktív a nízkej volatility. Investori si navyše rýchlo zvykli, že kedykoľvek dôjde k prudšiemu poklesu akcií, nárastu výnosov či rozšíreniu spreadov, centrálne banky rýchlo zakročia a nebezpečenstvo zažehnajú ešte v zárodku.
To všetko sa však v priebehu pár mesiacov tohto roka zmenilo. Prudký rast spotrebiteľských cien vo svete spôsobil, že sa centrálne banky vrátane Fedu začali sústrediť výlučne na boj s infláciou. Zabezpečovanie hladkého fungovania finančných trhov bez prílišnej volatility a prudších poklesov už nie je medzi prioritami. Práve naopak. Rastúce ceny aktív, nízke úrokové sadzby a potlačená volatilita by dnes boli v priamom rozpore s inflačným bojom.
V záujme zníženia inflácie je totiž potrebné znížiť agregátny dopyt a investície a celkovo stlmiť ekonomický rast. To si vyžaduje nižšie ceny aktív, vyššie sadzby a výnosy ako aj zvýšenú trhovú volatilitu. Aby to dosiahli, centrálne banky robia už niekoľko mesiacov opak toho, čo robili viac ako dekádu: rýchlo zvyšujú sadzby, stopli nákupy aktív či dokonca začali s ich predajom a upustili od forward guidance. Túto zmenu politiky na trhoch vidieť: akcie aj dlhopisy zaznamenávajú jeden z najhorších rokov v histórii. Kombinovaná strata globálnych akcií a dlhopisov dosiahla za prvých 9 mesiacov roka neuveriteľných 36 biliónov USD. Kedy centrálne banky opäť prídu na pomoc trhom a zastavia ich poklesy?
„Logická odpoveď by bola, že, keď inflácia konečne poklesne na žiadané úrovne. Existuje však riziko, že ešte kým sa tak stane, centrálne banky prinútia k aspoň čiastočnej zmene politiky „nehody“ ako tá nedávna s britskými penzijnými fondami, ktoré sa znenazdajky ocitli blízko kolapsu. Dnešné finančné trhy, roky optimalizované na prostredie nízkych sadzieb a potlačenej volatility, sú plné takýchto skrytých mín, ktoré môžu zo dňa na deň explodovať a ohroziť stabilitu finančného systému. A to je jediná vec, ktorá má z pohľadu centrálnych bánk prednosť aj pred bojom s infláciou,“ uzatvára Martiška.
Viac analytických komentárov a informácií nájdete na blogu Tatra banky.
