Spoločnosť Re-plast je nominovaná na ocenenie FéliX Business Award v kategórii Biznis pre budúce generácie.
Kým v západnej Európe témou recyklácie mnohé podniky žili už pred dvadsiatimi rokmi, na Slovensku to bolo skôr naopak. Fabriky často neriešili ani to, koľko odpadu má ich výroba na svedomí.
Ján Krčula z Košolnej pri Trnave však myslel dopredu. Pôvodne podnikal s výrobou plastových fólií a vrecúšok, no potom sa so synmi, Jánom a Matejom, rozhodol, že namiesto vytvárania ďalšieho odpadu budú radšej použitú fóliu recyklovať.
„Nebolo to v móde, no v druhotnom spracovaní suroviny sme videli obrovský potenciál,“ spomína Ján Krčula mladší.
Medzičasom sa z odpadovej fólie naozaj stala cenná surovina. V Krčulovej firme Re-Plast, ktorú postupne preberajú jeho synovia, jej mesačne recyklujú 1200 ton. Väčšina produkcie regranulátu putuje na západné trhy, kde si firma od vstupu Slovenska do Európskej únie vybudovala dobré meno.
FéliX Business Award
je biznisová cena, ktorú vyhlasuje INDEX a Slovenská sporiteľňa v spolupráci s partnermi. Získať ju môžu inšpiratívne a spoločensky zodpovedné firmy a samosprávy za aktivity, ktoré prispievajú k prosperite a modernosti krajiny.
Vyhlasovatelia FéliX Business Award
Odborný partner
Začínal v garáži a na škodovke s prívesom
S fóliou začal Ján Krčula starší podnikať v roku 1992. Jeho manželka Zdenka vtedy pracovala vo firme na výrobu reklamných predmetov, ktorá dostala zákazku na niekoľko desiatok tisíc plastových vrecúšok a o pomoc požiadala podnikateľov v okolí.
Ján Krčula sa rozhodol, že to skúsi. Ako vyučený automechanik zostrojil v garáži jednoduchý stroj na výrobu vreciek, založil si živnosť a rozbehol výrobu.
Keď s manželkou zistili, že splniť zákazku vôbec netrvá tak dlho, nakúpili fóliu v nitrianskej Plastike a začali oslovovať ďalších zákazníkov.
„Kam zavolali, tam niekto niečo chcel. Nebola to otázka ceny, len schopnosti dodať tovar,“ opisuje Ján Krčula mladší.
Postupne tak na škodovke s prívesom vozili jednu-dve palety fóliových vriec do trnavského Skloplastu (v súčasnosti Johns Manville), Tatrachemy, či smolenického Chemolaku.
Ak bol Ján Krčula práve na fuške v Nemecku, vrecia vyrábala a odberateľom vozila jeho manželka Zdenka. Podľa syna Jána takto za celý rok zarobili viac než otec v Nemecku.
Z vreciek k výrobe fólie
O pár rokov neskôr Ján Krčula starší v cudzine natrafil na stroj na výrobu fólie. Firma, ktorá ho používala, ho plánovala vyhodiť. Za symbolickú sumu ho odkúpil a doma, opäť v garáži, zrekonštruoval.
Vďaka vlastnému stroju už fóliu nemusel nakupovať od externých dodávateľov, hoci vlastná výroba časom narazila na limity domácej garáže, a tak Krčulovci museli pre firmu nájsť vhodnejší priestor.
V roku 1998 časť výroby, ktorá sa zaoberala produkciou veľkých agrofólií, presunuli do areálu roľníckeho družstva v Košolnej. Ďalšia časť na výrobu menších vreciek na balenie zakotvila o niečo ďalej v novopostavenej hale.
Výrobný proces je relatívne jednoduchý. Polyetylén sa pri vysokej teplote roztopí, následne sa pomocou špeciálnych strojov (takzvaných „šnekov“) rozpracuje a vyfúkne do tvaru balóna, ktorý vystúpa nahor a nechá sa vychladnúť. Potom sa zloží a navije. V prípade, že výsledným produktom má byť vrecko, konce a boky sa tepelne zvaria.
„Ročne sme vyrábali okolo štyritisíc ton fólie. Kapacita strojov bola síce väčšia, výkon však závisel od typu fólie, ktorý sme práve vtedy vyrábali,“ vysvetľuje Ján Krčula mladší.
Kapacitu strojov kedysi testovala aj jeho mama. Keď deti vychystala do školy, odišla do firmy, aby prepočítala, koľko by mal stroj vyrobiť, a potom v praxi zisťovala, či je možné výkon ešte zvýšiť. „Mama dokázala od rána do druhej poobedia vyrobiť viac ako niektorí zamestnanci,“ spomína Matej Krčula.
Nedostali víza, prišli o klientov
Najväčší rozmach zažil Re-plast po vstupe Slovenska do EÚ. Jeho produkty odoberal napríklad púchovský Continental Matador a výrobné prevádzky nábytkárskeho reťazca Ikea v Majcichove a v Trnave, prostredníctvom distribútorov putovali aj do Nemecka či Holandska.
Keďže bolo opäť potrebné rozšíriť výrobu, Krčulovci začali hľadať vhodné priestory v okolí Košolnej. Nakoniec si na družstve v neďalekom Zvončíne prenajali bývalý sklad obilia, kravíny a silážne jamy. Z banky si vzali úver (na 32 miliónov slovenských korún, v prepočte konverzným kurzom vyše jeden milión eur) a pustili sa do rekonštrukcie.
Prvé stroje do nových priestorov inštalovali, keď ešte neboli úplne dokončené. So zákazníkmi mali totiž uzatvorené dlhodobé zmluvy a potrebovali plniť objednávky.
Problém bol, že stroje z Taiwanu síce zapojili, spustiť ich však museli priamo v Zvončíne taiwanskí inžinieri, ktorí dlhé mesiace nemohli získať slovenské víza. Viacerí zákazníci Re-plastu preto prešli k iným dodávateľom.
„Stratili sme o viac ako polovicu klientely, ale predovšetkým sme si naštrbili dobrú povesť,“ spomína Ján Krčula mladší.
Situácia bola natoľko vážna, že si neboli istí, či to firma vôbec prežije. Napokon sa im podarilo získať preklenovací úver. Ťažšie bolo obnoviť dôveru zákazníkov: „Správa, že niekto niečo sľúbil a nedodržal, sa šíri rýchlo. Museli sme opakovane vysvetľovať, že šlo o jednorazovú záležitosť.“
Výrobu fólie nahradila recyklácia
Na jednej z návštev u zákazníka v západnej Európe Krčulovci videli množstvá použitej fólie, ktorá bola pripravená na recykláciu. Rozhodli sa, že to skúsia na Slovensku.
„Jeden zo zákazníkov nám poradil, aby sme zašli do Švajčiarska, že tam majú vyradenú triediacu linku,“ hovorí Ján Krčula mladší.
O týždeň neskôr už 40 metrov dlhý stroj, ktorý pôvodne slúžil na triedenie plastových fliaš, testovali na Slovensku. Obsluhovať ho muselo desať ľudí, čo síce nebolo efektívne, ale naučili sa na ňom všetko, čo potrebovali.
Dnes už v Re-plaste pracujú s modernými rakúskymi strojmi. Na triediacej linke najprv rozdelia fóliu podľa farby, následne ju posekajú na malé kúsky, ktoré sa operú a vysušia.
Potom putujú do recyklačnej linky, kde sa rozpustia a zatvrdnú vo forme malých guľôčok takzvaného regranulátu. Mesačne takto spracujú 1200 ton fólie, z ktorej nevedia využiť len šesť až desať percent.
Väčšinu regranulátu predajú odberateľom, ktoré z neho opäť vyrobia fóliu. Prevažnú časť exportujú, na Slovensku z neho končí nanajvýš jedna tretina.
Krízy priniesli nové výzvy
Schopnosť predvídať biznisové trendy a riziká sa Krčulovcom vyplatila aj v uplynulých krízových rokoch.
Keď sa počas covidovej pandémie museli vzhľadom na nedostatok zamestnancov rozhodnúť, či sa naďalej venovať aj výrobe fólie, vybrali sa iba cestou recyklácie. „Dlhodobo nám to dávalo najväčší zmysel,“ hovorí Ján Krčula mladší.
Dnes je zrejmé, že sa rozhodli správne, lebo udržateľné podnikanie nie je len aktuálny trend, ale zohľadňujú ho aj banky pri poskytovaní úverov.
Keď zasa v lete 2021 začali pozvoľna stúpať ceny elektriny, jej dodávateľa (Západoslovenskú energetiku) požiadali o novú zmluvu. „Ak by sme mali súčasné ceny, museli by sme zavrieť,“ tvrdí Ján Krčula mladší.
Kontrakt s výhodnými cenami elektriny majú do konca budúceho roka, už teraz však chystajú inštaláciu fotovoltickej elektrárne. Investícia za stotisíc eur vyrobí sto kilowatthodín elektriny ročne, čo pokryje jej spotrebu v kancelárskych priestoroch.
Okrem toho plánujú novú, energeticky efektívnejšiu recyklačnú linku (opäť od rakúskeho výrobcu). Na druhej strane, ak ju kúpia, niektorých strojov sa budú musieť zbaviť.
Súčasné priestory vo Zvončíne majú totiž opäť takmer úplne obsadené a do ďalšieho sťahovania sa im nechce. Na základe skúseností z minulosti vedia, koľko času a energie to zaberie.
Už dnes v práci trávia takmer všetok čas. Spoločnú dovolenku si dopriali len raz, a to vlani pri príležitosti otcových šesťdesiatych narodenín. „Najbližšie sa to zopakuje možno o ďalších dvadsať rokov,“ uzatvára Ján Krčula mladší.
