Spoločnosť Re-plast je nominovaná na ocenenie FéliX Business Award v kategórii Biznis pre budúce generácie.
Kým v západnej Európe témou recyklácie mnohé podniky žili už pred dvadsiatimi rokmi, na Slovensku to bolo skôr naopak. Fabriky často neriešili ani to, koľko odpadu má ich výroba na svedomí.
Ján Krčula z Košolnej pri Trnave však myslel dopredu. Pôvodne podnikal s výrobou plastových fólií a vrecúšok, no potom sa so synmi, Jánom a Matejom, rozhodol, že namiesto vytvárania ďalšieho odpadu budú radšej použitú fóliu recyklovať.
„Nebolo to v móde, no v druhotnom spracovaní suroviny sme videli obrovský potenciál,“ spomína Ján Krčula mladší.
Medzičasom sa z odpadovej fólie naozaj stala cenná surovina. V Krčulovej firme Re-Plast, ktorú postupne preberajú jeho synovia, jej mesačne recyklujú 1200 ton. Väčšina produkcie regranulátu putuje na západné trhy, kde si firma od vstupu Slovenska do Európskej únie vybudovala dobré meno.
FéliX Business Award
je biznisová cena, ktorú vyhlasuje INDEX a Slovenská sporiteľňa v spolupráci s partnermi. Získať ju môžu inšpiratívne a spoločensky zodpovedné firmy a samosprávy za aktivity, ktoré prispievajú k prosperite a modernosti krajiny.
Vyhlasovatelia FéliX Business Award
Odborný partner
Začínal v garáži a na škodovke s prívesom
S fóliou začal Ján Krčula starší podnikať v roku 1992. Jeho manželka Zdenka vtedy pracovala vo firme na výrobu reklamných predmetov, ktorá dostala zákazku na niekoľko desiatok tisíc plastových vrecúšok a o pomoc požiadala podnikateľov v okolí.
Ján Krčula sa rozhodol, že to skúsi. Ako vyučený automechanik zostrojil v garáži jednoduchý stroj na výrobu vreciek, založil si živnosť a rozbehol výrobu.
Keď s manželkou zistili, že splniť zákazku vôbec netrvá tak dlho, nakúpili fóliu v nitrianskej Plastike a začali oslovovať ďalších zákazníkov.
„Kam zavolali, tam niekto niečo chcel. Nebola to otázka ceny, len schopnosti dodať tovar,“ opisuje Ján Krčula mladší.
Postupne tak na škodovke s prívesom vozili jednu-dve palety fóliových vriec do trnavského Skloplastu (v súčasnosti Johns Manville), Tatrachemy, či smolenického Chemolaku.
Ak bol Ján Krčula práve na fuške v Nemecku, vrecia vyrábala a odberateľom vozila jeho manželka Zdenka. Podľa syna Jána takto za celý rok zarobili viac než otec v Nemecku.
Z vreciek k výrobe fólie
O pár rokov neskôr Ján Krčula starší v cudzine natrafil na stroj na výrobu fólie. Firma, ktorá ho používala, ho plánovala vyhodiť. Za symbolickú sumu ho odkúpil a doma, opäť v garáži, zrekonštruoval.
Vďaka vlastnému stroju už fóliu nemusel nakupovať od externých dodávateľov, hoci vlastná výroba časom narazila na limity domácej garáže, a tak Krčulovci museli pre firmu nájsť vhodnejší priestor.
V roku 1998 časť výroby, ktorá sa zaoberala produkciou veľkých agrofólií, presunuli do areálu roľníckeho družstva v Košolnej. Ďalšia časť na výrobu menších vreciek na balenie zakotvila o niečo ďalej v novopostavenej hale.
Výrobný proces je relatívne jednoduchý. Polyetylén sa pri vysokej teplote roztopí, následne sa pomocou špeciálnych strojov (takzvaných „šnekov“) rozpracuje a vyfúkne do tvaru balóna, ktorý vystúpa nahor a nechá sa vychladnúť. Potom sa zloží a navije. V prípade, že výsledným produktom má byť vrecko, konce a boky sa tepelne zvaria.
„Ročne sme vyrábali okolo štyritisíc ton fólie. Kapacita strojov bola síce väčšia, výkon však závisel od typu fólie, ktorý sme práve vtedy vyrábali,“ vysvetľuje Ján Krčula mladší.
Kapacitu strojov kedysi testovala aj jeho mama. Keď deti vychystala do školy, odišla do firmy, aby prepočítala, koľko by mal stroj vyrobiť, a potom v praxi zisťovala, či je možné výkon ešte zvýšiť. „Mama dokázala od rána do druhej poobedia vyrobiť viac ako niektorí zamestnanci,“ spomína Matej Krčula.
