Gallayová zo Živice: Verejný priestor je zahltený nepravdami

Zuzana Gallayová absolvovala Fakultu ekológie a environmentalistiky vo Zvolene, kde začala učiť predmety Environmentálna výchova a Metódy environmentálnej výchovy. V súčasnosti pracuje v mimovládnej organizácii Živica, kde vedie program Zelená škola. V Živici začínala v roku 2004 najprv ako dobrovoľníčka a od roku 2019 je jej súčasťou už ako členka tímu. Vidí zmysel vo výučbe, ktorá je prepojená s reálnym životom.

V našej spoločnosti stále až primnoho ľudí nechápe, čo je to tretí sektor, akú úlohu majú v spoločnosti mimovládne organizácie. Ako to vnímate? Čím si to vysvetľujete?

Čudujem sa. Úloha mimovládnych organizácií v demokratickej spoločnosti je učivom v rámci občianskej náuky už na základnej škole… Veľmi vážne vnímam nedostatok v informovanosti, množstvo zovšeobecňovania a žiaľ aj more neprávd. Keď niekto kričí a nehovorí pravdu, môžete kričať viac a tiež si vymýšľať, alebo sa spoľahnúť na ľudí, ktorým vaša práca v mimovládke pomohla či pomáha a zároveň trpezlivo vysvetľovať, čo a prečo robíte a že fakt v decembri pri vyúčtovaniach nám musí sedieť každý cent. Keby verejný priestor nebol taký zahltený hulvátstvom a neodbornosťou, tak by som to už asi brala len ako divný “folklór” - raz sa nadáva na cestárov, raz na lekárov, raz na učiteľov, teraz na mimovládky. Avšak stupňovanie verbálnych útokov vnímam ako znepokojujúce a naozaj neprípustné.

S mimovládnou organizáciou Živica spolupracujete už dlhé roky – ako ste sa k Živici dostali a prečo ste do toho išli?

Absolvovala som v roku 1999 Fakultu ekológie a environmentalistiky vo Zvolene a po jej skončení som tu začala učiť predmet Environmentálna výchova. Viete, vysokoškolských učiteľov nik neučí, ako učiť. Preto v snahe učiť interaktívne a prakticky som chodila na rôzne kurzy štátnych aj mimovládnych organizácií, aby som načerpala inšpirácie v environmentálnej výchove. Zakrátko som zistila, že mi najviac vyhovujú práve kurzy Živice svojou užitočnosťou, praktickosťou, metodickou prepracovanosťou aj celkovým prístupom. Uvedomila som si to pred rokmi, keď som po víkendovom kurze o fairtrade (vtedy úplná novinka) v pondelok ráno skúšala so svojimi študentmi výukové programy, ktoré som sa na kurz naučila a fungovalo to skvelo. Odvtedy som kurzy Živice vyhľadávala a postupne som sa stala najskôr dobrovoľníčkou, neskôr externou spolupracovníčkou a teraz na Živici pracujem.

Zuzana Gallayová s učiteľkami na kurze vo Vzdelávacom centre Zaježová (zdroj: Uršuľa Mičovská)

V čom vidíte prínos tejto organizácie?

Mám takmer 25 rokov praxe, učím na univerzite, zároveň som spolupracovala za ten čas s rôznymi organizáciami. Na Živici mi vyhovuje profesionalita ľudí, ktorí ju tvoria a ich vysoká motivácia, snaha inšpirovať k zmene - školy, učiteľov, riaditeľov, samosprávy cez konkrétne projekty, spolupráce. Zároveň ako mimovládna organizácia máme veľkú flexibilnosť - vieme reagovať na potreby učiteľov a učiteliek a pomerne rýchlo pripraviť pre nich vzdelávanie, metodické materiály. Keď sa prvý raz v marci 2020 celoplošne zatvorili školy, po prvotnom šoku sme na 4. deň vysielali prvý webinár, aby sme im pomohli uchopiť výučbu doma. Zúčastnilo sa ho 1600 učiteľov a učiteliek, čím sa otvorila séria veľmi užitočných pravidelných webinárov nášho Komenského inštitútu počas dlhých troch školských rokov, kedy platili na etapy karanténne opatrenia. Intenzívne sme počas tohto obdobia aj prinášali inšpirácie ako učiť vonku cez FB Hurá von, čo pomohlo na mnohých školách naštartovať zmeny v spôsobe výučby. Postaviť si meter kubický zo snehu a potom v zošite premieňať jednotky dáva deťom úplne iný zmysel.

Kurz Voda so žiakmi (zdroj: Uršuľa Mičovská)

Keď vypukla vojna na Ukrajine, na 5. deň sme vysielali webinár pre učiteľky, učiteľov, ale aj rodičov - ako hovoriť o vojne s deťmi - doma, v škole a postupne sme dávali praktickú podporu učiteľom aj riaditeľom ako postupovať a ako nie pri prijímaní detí z Ukrajiny do škôl a vytvorili sme priestor na zdieľanie skúseností samotnými učiteľmi, riaditeľmi. Štátne inštitúcie majú z pochopiteľných dôvodov dlhší reakčný čas. V demokratickej spoločnosti majú svoj význam dobre fungujúce štátne inštitúcie so svojou celoplošnosťou a kompetenciami aj mimovládne organizácie - flexibilné, so záujmom riešiť problémy v obciach, mestách a regiónoch. Je mnoho iných oblastí, kde inšpirujeme, napr. Živica založila prvé dva prírodné cintoríny na Slovensku (Záhrada spomienok vo Zvolene, Les spomienok v Košiciach) a intenzívne komunikuje problém obrovského množstva odpadu na cintorínoch. Nie sme v pozícii teoretického kritika, veľmi konkrétne prispievame k zmenám - do dušičkovej výzvy Viac lásky - menej plastov sa zapojilo takmer 90 škôl. Od Ondavských Matiašoviec po Bratislavu v školách deti vyrábali vence z prírodného materiálu, spolupracovali s miestnymi pestovateľkami kvetov aj seniormi, vyvesili tipy na minimalizáciu odpadov na obecných úradoch, cintorínoch či boli o probléme odpadov na cintorínoch hovoriť so svojimi kňazmi.

Tím Zelenej školy v údolí Slatiny (zdroj: Uršuľa Mičovská)

Roky vediete medzinárodný program Zelená škola – čím je výnimočný? Čo vám osobne táto práce dáva? Prečo je práve Zelená škola vašou srdcovkou?

Potrebujem robiť to, čo má zmysel. Zelená škola je dlhodobý program, nie jednorazový projekt. Vedie žiakov, študentov, rodičov, učiteľky, školníkov, vedúce jedální k aktivite. Lebo fungovanie škôl aj spôsob učenia sa dajú meniť. Tie zmeny často nie sú jednoduché ani rýchle. Baví ma byť lektorkou, konzultantkou, sprievodkyňou pani učiteľkám a učiteľom, ktorí chcú robiť to, čo učia. Pripravovať kurzy, webináre, prečítať si po nich spätné väzby a na ich základe posúvať našu prácu, pripravovať metodické materiály, vyskúšať ich so žiakmi a potom skúsenosti spísať a pripraviť metodiky pre učiteľky, aby mohli podľa nich učiť. A keď prídu od učiteliek aj fotky z ich vyučovania či akcií, to mám dávku motivácie zaručenú. Vidím zmysel v konzultáciách s pani učiteľkami, ako robiť praktickú environmentálnu výchovu, ako získať pre zmeny kolegov a osobne ma baví navštevovať školy a následne skvelé inšpirácie z nich zdieľať s ďalšími školami. Dáva to zmysel, akurát to chce energiu, trpezlivosť a čas. Školám zvyčajne trvá dva roky, kým postupne premenia svoje fungovanie vo vybranej téme, za čo získavajú medzinárodný certifikát a vlajku Zelená škola/Ecoschools. Spomeniem len pár príkladov:

• Obchodná akadémia Čadca znížila množstvo potravinového odpadu o 19 %.
• ZŠ Oravská Jasenica znížila produkciu nevytriedeného komunálneho odpadu o 60 %.
• ZŠ Cabaj-Čápor zvýšila počet hodín odučených vonku o 20% v každej triede.
• Gymnázium Púchov znížilo spotrebu energie o 19 %, ZŠ Škultétyho Nitra o 20 %.
• Materská škola Palárikova v Košiciach znížila spotrebu vody o 33 %.

Celý život ste srdcom environmentalistka, aj ste to študovali – kto vás priviedol na túto cestu? A čo vo vašom ponímaní znamená byť environmentalistkou/ochranárkou?

Moja učiteľka geografie, ktorá ma na gymnáziu v Trenčíne “zdobrovoľnila” na olympiádu. Z ponúkaných tém som si vybrala Brazíliu a pri návštevách knižnice a prehrabávaní množstva kníh a časopisov (v 90. rokoch minulého storočia, v dobe pred internetom a sociálnych sietí) som sa dočítala o odlesňovaní dažďového pralesa, domorodých obyvateľoch a pod. Veľmi ma to zaujalo. O rok som sa na olympiádu hlásila už z vlastného záujmu a vybrala som si svoju tému - Životné prostredie Trenčína. Dočítala som sa totiž, že zdravie a životné prostredie spolu súvisia a ako silná alergička som pátrala, ako je to k kvalitou vody, pôdy, ovzdušia v mojom meste. Chodila som po úradoch, bola som fotiť na skládke odpadu a pod. Chytilo ma to a keď som maturovala, tak som sa od tej istej učiteľky dozvedela o novootvorenej Fakulte ekológie vo Zvolene. Zdalo sa mi skvelé, že budem môcť ako vyštudovaná ekologička meniť svet. V 18. rokoch pochopiteľné :). Hoci vtedy povolanie ekológ bolo “čudo”.

Ako prváčku na fakulte sa ma často pýtali, čo nás v škole učia, či demonštrovať. Bolo mi to divné aj ma to vtedy hnevalo, aké majú ľudia predstavy. V diplomovej aj dizertačnej práci som sa špecializovala na krajinnú ekológiu, no počas štúdia som prišla postupne na to, že jedna vec je mať vedecké argumenty, odborné poznatky a iná vec je ich vysvetliť ľuďom zrozumiteľne a presvedčivo. Pri sledovaní správ a debát však vidím, že sme ešte na dlhej ceste. Ochranári boli pred 1989 podozriví, vypočúvaní, sledovaní. Zohrali so študentmi a umelcami kľúčovú úlohu počas nežnej revolúcie. Uplynulé týždne dosť premýšľam, prečo sa aj v roku 2023 voči ľuďom, ktorí profesionálne robia svoju prácu v treťom sektore dostáva toľko nadávok a neprávd. Osobne poznám mnohých ochranárov, ktorí odišli zo Štátnej ochrany prírody alebo iných štátnych organizácií, lebo neboli spokojní, ako fungujú, pokúšali sa ich zmeniť a napokon odišli, lebo chceli robiť manažment chránených území prakticky, užitočne, flexibilne. Vážim si zároveň kolegyne a kolegov, ktorí stále v štátnych organizáciách robia poctivo a najlepšie, ako sa im v daných podmienkach dá. Spolupracujeme s nimi počas exkurzií pre učiteľov a učiteľky aj počas kurzov a webinárov.

Prečo potrebujeme environmentalistov? A tiež vychovávať týmto smerom novú generáciu?

Lebo napriek Instagramu a Tik-Toku pre svoj život aj v 21. storočí potrebujeme čistú vodu, pôdu, vzduch. To nás učia už v škôlke, len v dennom živote ako dospelí nie vždy konáme a rozhodujeme v súlade s týmito poznatkami. Problémy životného prostredia sa prehlbujú, sú komplexné a potrebujeme odborníkov, ktorí ich budú vedieť riešiť, budú sa snažiť spolupracovať s kolegami z rôznych sektorov (poľnohospodármi, lesníkmi, investormi), ale aj ekonómami a tiež odborníkmi na sociológiu, psychológiu. 40 % mladých ľudí u nás trpí klimatickou úzkosťou a asi nie je úplne fér, že budú musieť riešiť problémy, ktoré vytvárame alebo sme ešte zdedili od našich rodičov. Keď som pred 30 rokmi študovala ekológiu, tak boli obavy, či budeme mať prácu. Teraz je práce viac ako kvalifikovaných a skúsených ekológov.

Predsa len sa ale aj u nás situácia mení – kde vidíte najvýraznejší posun smerom k lepšiemu?

Závisí, či chceme vidieť pohár poloplný alebo poloprázdny. O životnom prostredí sa viac učí, píše, hovorí v médiách aj v parlamente. Triedenie odpadu v obciach či mestách bolo dakedy prianie, dnes je realita - hoci s mnohými mýtmi a aj problémami. Aj v roku 2023 máme školy, úrady, organizácie, kde nie je ani len zavedené triedenie odpadu, nieto ešte kroky k minimalizácii. Vnímam v mnohých oblastiach veľmi veľa formalizmu a niekedy aj akúsi “módnosť” na sociálnych sieťach venovať sa tejto téme. Drobnosť z bežného života - nie je čudo nosiť vlastné textilné vrecká či tašky na nákup - čo pred pár rokmi predavačky odmietali, dnes to majú v rámci kampaní aj veľké markety ako tip pre svojich zákazníkov (vidíme však veľa greenwashingu). Mnohé obce a mestá dnes robia veľmi konkrétne adaptačné opatrenia na zmenu klímy. Na Zelených školách vidíme posuny v myslení učiteliek a považujem za skvelé, že dávajú priestor žiakom a študentom, aby prichádzali s riešeniami.

Čo všetko sa podarilo zmeniť vďaka projektom Živice?

Živica má za cieľ inšpirovať k zmene. Inšpirovali sme rôzne organizácie, aby chovali včely v meste, čím sme reagovali na ich úbytok. Inšpirovali sme školy, obce a mestá ku kosbe priaznivej pre opeľovače aj k zakladaniu ovocných sadov pre záchranu starých ovocných odrôd jabĺk a hrušiek. V rámci Komenského inštitútu inšpirujeme učiteľky a učiteľov, aby učili inak. Podporujeme zručnosti a motiváciu začínajúcich učiteľov a prinášame im inšpirácie od Učiteľských osobností Slovenska. Založili sme Vzdelávacie centrum Zaježová, kde ročne vyškolíme tisícky učiteľov, žiakov aj ľudí z firiem v témach životného prostredia, mäkkých zručnostiach a pod. Reagovali sme na záujem mladých ľudí o elektroniku sériou metodických materiálov k tejto téme v rámci projektu Elektroodpad-dopad vrátane kurzov, exkurzií, rovesníckeho vzdelávania na školách. Posúvame vnímanie ľudí na posledné rozlúčky, aby boli citlivejšie a ohľaduplnejšie k ľuďom aj prírode. Vedieme mladých ľudí k tomu, že zmeny sú možné a vďaka Sokratovmu inštitútu menia fungovanie svojich obcí, miest v rôznych oblastiach. Vydávame knihy, o ktoré má záujem odborná aj bežná verejnosť.

Aké najväčšie výzvy vidíte na rok 2024? Výzvy pre životné prostredie, výzvy pre Živicu či Zelenú školu, aj výzvy vaše osobné v pracovnej oblasti?

V roku 2024 oslávime 20. výročie fungovania programu Zelená škola na Slovensku. Prinesieme príklady dobrej praxe, predstavíme inšpiratívnych učiteľov/učiteľky, chystáme kurzy aj exkurzie, nové metodiky. Výzvou bude získať dostatok finančných prostriedkov, ale verím, že sa nám to vďaka doteraz odrobenej poctivej robote podarí. V pracovnej oblasti bude výzvou získať nových dobrovoľníkov pre osobné návštevy na školách a ich hodnotenie, či spĺňajú kritériá na udelenie medzinárodnej vlajky Zelená škola. Pre životné prostredie bude výzvou, ako nové vedenie ministerstva životného prostredia uchopí celý rad problémov, ktoré je nutné riešiť a ako odborné a komplexné riešenia to budú. Pretože neriešenie problémov životného prostredia ich prehĺbi a neodborné rozhodnutia, príp. rozhodnutia s krátkodobým efektom môžu spôsobiť nezvratné zmeny. Tie potom často presahujú aj niekoľko generácií.

Program Zelená škola na Slovensku funguje vďaka podpore Nadácie Slovenskej sporiteľne.